Bankári, čo zničili svet

Montagu Norman, neurotický guvernér britskej centrálnej banky, ktorý zvykol cestovať pod falošnou identitou a raz vyhlásil, že dokáže prechádzať cez steny. Émile Moreau, xenofóbny šéf Banque de France, posadnutý hromadením zlata a bojom proti anglosaskému imperializmu. Hjalmar Schacht, arogantný a prefíkaný nemecký guvernér, ktorý flirtoval s nacistami, aby sa neskôr zapojil do protihitlerovského sprisahania. A Benjamin Strong, šéf newyorského Fedu, prepracovaný človek s podlomeným zdravím, ktorý lavíroval medzi strachom o medzinárodný finančný systém a snahou ustrážiť domácu ekonomiku. Centrálni bankári, čo v 20. rokoch minulého storočia disponovali ohromnou silou. Muži, ktorých rozhodnutia vyústili do Veľkej hospodárskej krízy.

Dve chyby

Dnes, keď tieto mená ľuďom nič nehovoria, je ťažké pripomenúť prestíž, akej sa tešili. Mali status celebrít. Svetové médiá s napätím čakali na ich slová. Lov na Normana cestujúceho v utajení bol vždy menšou senzáciou. Monetárna politika, ktorú praktizovali, bola disciplína riadená inštinktom. Záležitosť finančných aristokratov, ktorí mali skreslenú predstavu o interakcii medzi ich rozhodnutiami a reálnou ekonomikou.

Centrálni bankári stáli pred sizyfovskou úlohou. Vrátiť svetu po prvej svetovej vojne finančnú stabilitu, píše americký ekonóm Liaquat Ahamed. V knihe Lords of Finance ponúka fascinujúci príbeh mužov, ktorí sa na to podujali. Príbeh o ich zložitom intelekte, obrovskej vôli, invencii, ale i obmedzenosti, tvrdohlavosti a neschopnosti bojovať s démonmi ukrytými vo vlastných hlavách.

Európske štáty boli po vojne v rozvrate. Trpeli infláciou, nezamestnanosťou, ťažili ich náklady na rekonštrukciu ekonomík. Základom obnovy mala byť mierová zmluva podpísaná vo Versailles. No stala sa prameňom nového nepriateľstva, sklamaní a stupňujúceho sa nacionalizmu. Hlavnou príčinou boli reparácie, ktoré malo Nemecko platiť víťazným mocnostiam, a vojnové dlhy Francúzska a Británie voči Spojeným štátom. Spory okolo celkovej sumy či ročných splátok kazili vzťahy celé 20. roky, narúšali koordináciu medzi krajinami a podpísali sa pod eskaláciu Veľkej hospodárskej krízy.

Neriešené medzinárodné dlhy – prvá kľúčová chyba povojnovej hospodárskej politiky – boli gigantické i z dnešného pohľadu. Nemecko malo Francúzsku a Británii v rámci reparácií zaplatiť ekvivalent sto percent HDP. Francúzsko dlhovalo Británii a USA 70 percent HDP, Británia Spojeným štátom približne polovicu ročného HDP. Tieto záväzky nakládli do svetového finančného systému míny, ktoré explodovali pri každej príležitosti.

Centrálni bankári strávili desaťročie po vojne snahou zmierniť ekonomické dôsledky vojnových reparácií a dlhov. Museli korčuľovať v politickom ovzduší vzájomného obviňovania sa, nenávisti Nemecka k víťazom a rastúcej averzie Britov a Francúzov k Američanom, ktorých obviňovali z parazitovania na európskom nešťastí. Ale sami finanční lordi zásadne prispeli k budúcej katastrofe. Druhá základná chyba hospodárskej politiky 20. rokov bola v ich réžii. Návrat k zlatému štandardu.

Zlaté teľa

Ak si centrálni bankári zobrali z prvej svetovej vojny ponaučenie, bola to lekcia z inflácie. Vlády ich donútili financovať vojnové výdavky tlačením nekrytých peňazí. Znamenalo to opustiť predvojnový zlatý štandard. Výsledkom bol vysoký rast cien a naštrbená dôvera finančného sveta. Predovšetkým Norman a Strong boli posadnutí myšlienkou návratu k zlatému štandardu tak rýchlo, ako sa dá. Pre britského guvernéra to bola otázka života a smrti londýnskej City – najväčšieho svetového finančného centra.

Lenže opätovné zafixovanie hodnoty meny na zlato čelilo dvom závažným problémom. Na rozdiel od predvojnovej rovnováhy boli rezervy rozložené veľmi nerovnomerne. Británia a Nemecko trpeli permanentným nedostatkom, Spojené štáty a Francúzsko disponovali prebytkom, ktorý nevyužitý ležal v sejfoch. Navyše, centrálni bankári stáli pred ťažkou voľbou. Pre obnovenie zlatého štandardu si museli vybrať medzi defláciou a devalváciou. Daňou za drastické znižovanie cien bola ekonomická recesia a vyššia nezamestnanosť. Devalvácia zasa poškodzovala sporiteľov a veriteľov.

Každý sa rozhodol po svojom. Relatívne najjednoduchšie to mal Strong, keďže USA nemuseli podstúpiť povojnovú rekonštrukciu. Norman obávajúci sa o povesť Británie vo finančných kruhoch presadil fixáciu libry na silnej predvojnovej úrovni. Krajina kruto zaplatila recesiou a následnou hospodárskou stagnáciou. Francúzi lavírovali, nechali frank fluktuovať, aby ho potom zafixovali na podhodnotenej úrovni. Ich ekonomike to dávalo silnú nákladovú výhodu, no ešte viac to prehlbovalo globálnu nerovnováhu v zlatých rezervách.

Nemecko bola samostatná kapitola. Reichsbank pokračovala po vojne v šialenom tempe tlačenia peňazí. Hyperinflácia, ktorú spôsobila, bola azda najväčším aktom deštrukcie národnej meny v dejinách. Porovnateľná s dnešným Zimbabwe. S tým rozdielom, že Nemecko bolo napriek vojnovým stratám jednou z kľúčových ekonomík. Až menová reforma v Schachtovej réžii dostala infláciu pod kontrolu a umožnila návrat k zlatému štandardu. Ale cena bola tiež vysoká – krajina financovala krátky rozmach druhej polovice 20. rokov takmer výlučne zahraničným dlhom.

Barbarský relikt

Výsledok bol na míle vzdialený od predvojnovej rovnováhy. Návrat – slovami Johna Maynarda Keynesa – k barbarskému reliktu priniesol všetko možné, len nie pokoj. Rezervy Bank of England boli pod neustálym tlakom. Pravidlá zlatého štandardu si od Normana vyžadovali, aby na odlev reagoval zvýšením úrokových sadzieb. V protiklade s potrebami slabej ekonomiky. Moreau sedel na rastúcej hromade zlata, ktoré využíval viac na politikárčenie než na stabilizáciu svetových financií. Schacht bol posadnutý reparáciami a bojom proti zadlžovaniu, čo viedlo ku konfliktom s vládou a medzinárodným roztržkám. A Strong v New Yorku čelil rastúcej kritike, že ho viac zaujímajú európske problémy ako domáce hospodárstvo.

Smrteľnú ranu snahám o rovnováhu dala podľa L. Ahameda akciová bublina na Wall Streete v druhej polovici 20. rokov. Tá priťahovala kapitál z Európy ako magnet a torpédovala pokusy vymaniť Bank of England a Reichsbank spod tlaku na zlaté rezervy. Strong čelil čoraz neriešiteľnejšej dileme, či chladiť domáci trh alebo znížením úrokov pomôcť partnerom v Európe a chrániť zlatý štandard. Fed sa pokúsil o oboje a neuspel ani v jednom.

„Pohárik whisky“ akciovému trhu – ako guvernér newyorského Fedu nazval zníženie úrokových sadzieb v snahe relatívne zatraktívniť britskú a nemeckú menu – dodal domácej bubline novú šťavu. V októbri 1929 sa Wall Street zrútil. Banková kríza v strednej a východnej Európe definitívne potopila ekonomicky vysilené Nemecko. A skazu dokonala celosvetová hospodárska recesia sprevádzaná prudkou defláciou a vysokou nezamestnanosťou.

Zlyhali

Strong sa krachu systému, ktorý pomohol stvoriť, nedožil. Jeho nástupcovi Georgeovi Harrisonovi chýbala rozhodnosť i vplyv. Zamotal sa do sporov s dovtedy bezvýznamnou Radou guvernérov, ktorá chcela eliminovať dominanciu newyorského Fedu v americkej monetárnej politike. Norman aj Schacht si uvedomovali, že kolabujúci finančný systém si vyžaduje intervenciu. Ale inštitúcie, ktorým šéfovali, trpeli chronickým nedostatkom zlata a nemali žiaden manévrovací priestor. A v Banque de France si užívali pocit finančnej sily a na žiadosti Nemecka o pomoc reagovali kladením politicky neakceptovateľných podmienok.

Finanční lordi v boji s hospodárskou krízou zlyhali. Počas bankovej paniky neboli schopní zareagovať a včas poskytnúť finančnému systému dostatok peňazí. Rigidita režimu zlatého štandardu kombinovaná s nerovnováhou v množstve rezerv jednotlivých centrálnych bánk si od nich vyžadovala intervencie, ktoré boli v priamom rozpore s potrebami topiacich sa ekonomík. A trpké dedičstvo vojnových dlhov zasa spoľahlivo komplikovalo pokusy o vzájomnú pomoc.

Napokon kapitulovali. Najskôr oficiálne opustila zlatý štandard Británia, nasledovalo Nemecko, Spojené štáty i Francúzsko. Podľa Normana mal nastať koniec západnej civilizácie a kapitalizmu. No stal sa opak. Zahodenie zlatých okov umožnilo ekonomikám nadýchnuť sa, uvoľnilo ruky politikom i centrálnym bankárom. A hoci Veľkú hospodársku krízu definitívne ukončila až druhá svetová vojna, zlomový okamih bol podľa L. Ahameda práve zánik zlatého štandardu.

Paralely

Viac než čokoľvek iné, Veľkú hospodársku krízu spôsobilo zlyhanie intelektu a nedostatok pochopenia, ako funguje ekonomika, hodnotí L. Ahamed. Porovnania s dnešnou globálnou krízou sa núkajú ľahko. No sám upozorňuje, že si treba dávať pozor na lacné paralely. To, čo sa dialo pred vtedajšou katastrofou, bola kombinácia modernej mexickej tequilovej krízy z roku 1994, ázijsko- -ruskej finančnej krízy z rokov 1997-98, spľasnutia dotcom bubliny na začiatku milénia a globálnej finančnej krízy z roku 2007 skoncentrovaná do krátkeho obdobia rokov 1928 až 1932.

Navyše, terajší centrálni bankári nezopakovali chyby predchodcov. Nestáli stranou, keď trhy zachvátila panika, a poskytli finančným inštitúciám potrebné peniaze. Pustili sa aktívne do boja s recesiou a tento zápas sa dodnes neskončil. No jedno má súčasná generácia finančných lordov spoločné so Strongom, Normanom, Moreauom i Schachtom. Ani oni si nedokázali včas pripustiť, že systém, ktorý manažujú, môže skončiť v ruinách. „Nedosiahli sme absolútne nič,“ trpko zbilancoval vlastnú hviezdnu éru Montagu Norman v roku 1948. Azda sa história nebude opakovať aj v tom.

Liaquat Ahamed je dvadsaťpäť rokov profesionálny investičný manažér. Pracoval pre Svetovú banku, bol výkonný riaditeľ newyorskej firmy Fischer Francis Trees and Watts. V súčasnosti pôsobí ako poradca viacerých hedge fondov. Ekonómiu vyštudoval na Harvarde a na University of Cambridge.