Steven Landsburg patrí dlhodobo medzi mojich najobľúbenejších ekonomických profesorov. Ak niekto dokáže zábavnou formou učiť ľudí ekonomicky myslieť, je to on. Ale nepozná Jána Slotu, čím jeho argumentácia trpí. O čo ide? Greg Mankiw napísal do New York Times kritiku spôsobu, akým sa chce Obamova administratíva pridať k celosvetovému ťaženiu proti globálnemu otepľovaniu. Spojené štáty sú momentálne pár krokov od zavedenia cap-and-trade regulácie emisí skleníkových plynov. Vláda firmám rozdelí emisné povolenky, s ktorými sa bude obchodovať na trhu. Principiálne je to rovnaký systém, aký funguje v rámci EÚ.
Mankiw upozornil na rozpor medzi Obamovými predvolebnými sľubmi a realitou. Prezident sľuboval, že emisné limity sa nebudú rozdávať, ale firmy sa o ne budú uchádzať v aukcii. To by zabezpečilo nielen transparentné prideľovanie povoleniek, ale aj doláre do federálneho rozpočtu. Aukcia by zároveň fungovala de facto ako daň. No ak štát väčšinu limitov rozdá na základe lobingu, následné obchodovanie síce zabezpečí efektívnu alokáciu povoleniek, ale "daňový" charakter sa vytratí. Nebudú sa môcť napríklad použiť na znižovanie iného zaťaženia, čo je častý argument priaznivcov zelených daní.
Landsburg zdôrazňuje odvrátenú stranu aukcií. Hlavný cieľ cap-and-trade je motivovať firmy, aby sa v budúcnosti správali ekologickejšie. Tento cieľ sa dá naplniť rovnako aukciou i rozdávaním povoleniek. No nevyhnutnosť zaplatiť za prvotné získanie limitov možno chápať ako pokutu za minulé investovanie do technológií s priveľkými emisiami oxidu uhličitého. Štát by teda ex post trestal firmu za správanie, ktoré bolo pred zavedením emisných limitov absolútne legálne:
"The firm that recently invested in a million-dollar machine that now can't be operated without a half-million dollar permit is effectively paying a half-million dollar fine for behavior that was perfectly legal a year ago. The larger question, then, is this: When people do things that are socially destructive but nevertheless perfectly legal (like, say, owning slaves in the 19th century or leaving an excessive carbon footprint in the 21st), ought they be punished ex post facto? The answer is far from obvious."
Následne Landsburg analyzuje výhody a nevýhody rozdávania povoleniek verzus akucie. Podľa neho by sme sa mali stavať opatrne k tomu, aby vláda mala právomoc retroaktívne sankcionovať správanie, ktoré dnes považujeme za nesprávne, ale v minulosti bolo legálne. Niečo na tom určite bude, aj keď to príliš pripomína slippery slope argumentáciu. Je však očividné, že Landsburg nikdy nepočul o Jánovi Slotovi, Petrovi Solčánskom, Pavlovi Tehlárovi, Norbertovi Havalcovi a ostatných hrdinoch slovenského emisného škandálu. Reč teraz nebude o predaji štátnej kvóty, ale práve o rozdávaní firemných povoleniek.
Priame prideľovanie emisných kvót v slovenských podmienkach prinieslo niekoľko škaredých javov. Mnohé firmy dostali oveľa viac povoleniek, než potrebujú. Pôvodný zámer, donútiť podnikateľské subjekty znižovať emisie, sa v praxi zmenil na rozdávanie peňazí. Pretože prebytočné kvóty môžu firmy zobchodovať na trhu. Spôsob prideľovania bol netransparentný, poznačený korupciou. Úradníci získali neprimeranú moc na vydieranie subjektov, ktoré potrebujú povolenky. Existujú informácie, že sa to deje. To je vyššia škoda ako hypotetické riziko, že ak štátu raz dovolíme zdaniť správanie ex post, zneužije to pri iných príležitostiach. Keby firmy povolenky získavali v aukcii, mohli sme sa na Slovensku vyhnúť mnohým špinavostiam.
P.S. Keď už sme pri korupcii, Petre Jamrichovej z Hospodárskych novín sa na výlete v Karibiku očividne páčilo. TREND ponuku Hoffmannovej PR mašinérie na získanie informácií "priamo na mieste" zdvorilo odmietol. Jedna lyžovačka v Alpách na hanbu stačila. Hoci sa zdá, že nie všetkým.
