„Moja životná skúsenosť ma priviedla k záveru, že najstrašnejšiou solidaritou je solidarita neschopných.“ To je citát z rozhovoru s Ladislavom Kováčom, uznávaným vedcom a prvým ponovembrovým slovenským ministrom školstva, ktorý čitatelia TRENDU nájdu od zajtra v špeciálnej prílohe Vysoké školy. Profesor biochémie na Prírodovedeckej fakulte UK v ňom okrem iného hovorí o mafii v slovenskej vede, do ktorej sa združujú menejcenní a neschopní. „Ich dnešná skúsenosť akoby dokazovala mladým, že sa oplatí nemať vlastný názor. Prispôsobovať sa,“ povzdychol si L. Kováč.
Myslím si, že medzi akademikmi sa nájdu aj ľudia, ktorí svojim prístupom a výsledkami vytŕčajú nad priemerom. No musím uznať, že profesorovi L. Kováčovi sa podarilo pomenovať zásadnú prekážku vo zvyšovaní kvality slovenského vysokého školstva a vedy. V prostredí, ktoré charakterizuje „vzájomná animozita a falošná solidarita“ (citát zo štúdie think-tanku European Public Policy Partnership - Vysoké školstvo na Slovensku), bude každý pokus o vybočenie z davu udupaný do zeme už v zárodku. Pretože by ostatným nastavilo zrkadlo a obraz v ňom by nebol najkrajší.
Práca na prílohe ma opäť raz podnietila zamyslieť sa, čo je potrebné urobiť, aby sa kvalita slovenského školstva zvýšila. (Ak by niekto v tejto súvislosti rád filozofoval o relatívnosti pojmu kvalita, nech mi vysvetlí prečo je počet Slovákov na českých vysokých školách päťnásobne vyšší ako počet všetkých zahraničných študentov na tunajších univerzitách.)
Prvá dôležitá poznámka k tejto téme: ak chce Eugen Jurzyca, súčasný minister školstva, urobiť zásadnú kvalitatívnu zmenu v slovenskom vysokom školstve, väčšina rektorov ho nebude mať rada. Vyžadovať od niekoho robiť inak, viac a lepšie, to nie je cesta, ako si z ľudí urobiť kamarátov. To neznamená, že pre rozumné nápady, ktoré by chcel presadiť, nenájde medzi akademikmi a hlavne študentmi fanúšikov. Len sa musí pripraviť, že ich bude menej ako kápov mafie neschopných.
Oproti ostatným ministrom, ktorí musia svoj rezort reformovať, má E. Jurzyca jednu malú výhodu. Základné riešenia sú už pripravené. Stačí ich len rozpracovať a pretaviť do legislatívnej podoby. Reč je o publikácii 12 riešení pre kvalitnejšie vysoké školy, ktorej hlavnými autormi sú poslanec Miro Beblavý a Štefan Kišš z Inštitútu finančnej politiky Ministerstva financií. (Inak, medzi spoluautormi je aj budúci primátor Bratislavy Milan Ftáčnik).
So všetkými ich návrhmi sa stotožňujem, no pristavím sa pri troch z nich, ktoré sú podľa mňa kľúčové a mám tu mierne odlišný názor.
V časti, v ktorej autori volajú po skoncovaní vyhladovania vysokého školstva, mi chýba požiadavka na zrovnoprávnenie financovania verejných a súkromných vysokých škôl. Okrem toho, že neexistuje dôvod, pre ktorý by súkromné školy nemali dostávať štátnu dotáciu (rodičia študentov týchto škôl predsa tiež platia dane), podľa mňa zrovnoprávnenie financovania škôl prinesie do vysokého školstva viac súťaže, ktorá mu žalostne chýba. V programovom vyhlásení vlády našťastie toto opatrenie nechýba a ostáva len veriť, že minister nezostane len pri slovách.
Nápad, aby vláda zadefinovala úroveň financovania vysokého školstva (podľa autorov na úroveň 1,3 percenta HDP do roku 2014), podľa mňa nič nerieši, ak sa súčasne nepovie, na úkor koho (ak do škôl pôjde viac peňazí v pomere k HDP, niekam musí ísť menej, či?) a odkiaľ na to štát získa peniaze. Navyše zadefinovanie podielu výdavkov na vysoké školstvo ešte nezaručuje jeho udržateľnosť do budúcnosti. Školám by sa preto mala dať možnosť vyberať školné od študentov denného štúdia, čo navrhujú aj Beblavý s Kiššom. O dôvodoch, prečo je to dobrý nápad nielen z pohľadu rozpočtu škôl, ale i nastavenia motivácií študentov, viac v tomto rozhovore.
Opatreniam s názvom Aj na vysokých školách sa musí učiť inak patrí v publikácii ôsme miesto. Z môjho pohľadu je to rovnako dôležitý, ak nie dôležitejší bod reformy vysokých škôl ako financovanie. Vysokoškolskí učitelia, ktorí si zakladajú na memorovaní nepoužiteľných informácií, prednáškach, kde si študenti bez slova 45 minút píšu poznámky a skúškach, na ktorých si neodôvodneným vyhadzovaním liečia svoje komplexy, nie sú na Slovensku žiadnou raritou. Naopak ojedinelé je rozvíjanie schopnosti využiť informácie z prečítaného textu, tvorivosti, logického uvažovania, analytického a kritického myslenia či vnímania súvislostí.
Autori publikácie navrhujú, aby sa finančne podporili pilotné programy jednotlivých škôl, ktoré by mali záujem byť pioniermi v týchto činnostiach. Finančne podporiť? A nie je výchova kriticky mysliaceho absolventa úlohou škôl, za ktorú dostávajú zaplatené? Platiť školám bonusy za to, čo majú v náplni práce mi príde ako keby sme lekárom dávali extra príplatky za liečenie. A plat za to, že vôbec chodia do práce.
Otázka je, ako dosiahnuť, aby vysokoškolskí pedagógovia u študentov rozvíjali vyššie spomenuté zručnosti a neterorizovali ich tým, na čo kedysi sami nadávali. Prvý krok je podľa mňa začať o týchto veciach hovoriť. Nastaviť učiteľom flákajúcim prednášky zrkadlo. Alebo kameru. Ako sprehľadnenie zlých praktík, akou je napríklad korupcia, dokáže tieto neduhy odstrániť, si môžete prečítať tu.
Posledná poznámka: akreditácia. Beblavý s Kiššom dobre pomenovávajú nedostatky jej súčasnej podoby (formálnosť, administratívna náročnosť, konflikt záujmov...) a navrhujú niekoľko opatrení, ktoré by ju mali skvalitniť.
O zlepšení činnosti Akreditačnej komisie sa píše aj v Programovom vyhlásení vlády, ktorá komisiu pokladá za „základného garanta kvality vysokoškolských študijných programov.“
Obávam sa, že považovať akreditačnú komisiu (aj keď sa v nej zvýši počet zahraničných hodnotiteľov a bude „intenzívnejšie a častejšie kontrolovať realitu“) za základného garanta kvality škôl, je veľký omyl. Po prvé, ak jej členov bude menovať minister či vláda, nemožno hovoriť o jej politickej nezávislosti. Po druhé, ak od škôl predovšetkým požadujeme, aby študentov pripravili na prax, je chiméra myslieť si, že komisia zložená prevažne z akademikov je ideálny nástroj na hodnotenie misie škôl.
Nehovorím, že akreditácie sú nezmysel. Len by sme im nemali pripisovať väčšiu váhu, akú v úsilí o kvalitnejšie školstvo reálne majú. V Spojených štátoch neexistuje žiadna štátom pomazaná akreditačná komisia. Ale niekoľko malých agentúr (tie sú akreditované vládou), ktoré hodnotia, či škola plní misiu, ktorú si zvolila.
Ľudia (a teda ani študenti) nie sú padnutí na hlavu a dokážu najlepšie zhodnotiť úroveň školy, ktorú navštevujú. Len treba nájsť spôsob, ako svoj názor na kvalitu vzdelávania budú môcť prejaviť. Napríklad tak, že od peňazí, ktoré škole zaplatia, bude závisieť jej bytie a nebytie. To by si vyžadovalo nie zvýšiť, ale naopak, znížiť podiel financií od štátu (v USA sa dotácie z federálneho rozpočtu pohybujú len na úrovni zhruba 25 percent z celkových príjmov školy). A prinútiť tak školy pýtať si od študentov za svoje služby cenu primeranú úrovni poskytovaným službám.
Je celkom možné, že pri takomto systéme by niekoľko škôl v priebehu pár rokov zahučalo. Natíska sa otázka: no a čo? Kto sa nechce zmieriť, že mafia priemernosti tu bude naveky, musí pripustiť, že v boji s ňou budú padať hlavy.
Foto: Mariano Villalba
