Stretnutie maturitného ročníka po rokoch môže byť veľmi stresujúce. Stretnete sa s ľuďmi, ktorí boli pred desiatkami rokov na rovnakej štartovacej čiare ako vy a ktorí to niekam dotiahli. Človek sa neubráni porovnávaniu a hodnoteniu seba i iných. Tí, ktorých život prevalcoval, obvykle na stretnutie radšej ani neprídu. Tí šťastnejší riskujú, že pri porovnávaní s inými ich úspechy náhle vyblednú.
Takto prebiehalo aj naše stretnutie absolventov gymnázia – prípravky na štúdium v zahraničí v Banskej Štiavnici. Po oficiálnej časti sa rozprúdila diskusia v skupinkách. Je skvelé stretnúť známe tváre a zaspomínať si na bezstarostné študentské roky.
Najzaujímavejšie pre mňa bolo stretnutie s dvomi bratmi – jednovaječnými dvojčatami Romanom a Lacom. Ešte počas štúdia som ich veľmi ťažko od seba rozlišoval. Skutočne sa podobali ako vajce vajcu.
Obidvaja vyštudovali niečo s energetikou a obaja pracujú v predstavenstvách veľkých nadnárodných korporácií v západnej Európe. Na stretnutie ale Roman prišiel na invalidnom vozíku... To bola skvelá príležitosť neporovnávať seba s niekým, ale porovnávať medzi sebou ich dvoch.
Businesman na vozíčku
Už na prvý pohľad bolo medzi nimi vidieť obrovský rozdiel. Jeden z nich vyzeral o desať rokov mladší, ako ten druhý. Takmer žiadne šediny, takmer žiadne vrásky, pokojná a vyrovnaná tvár. Ten druhý na pol cesty k bielej hlave, strhaná tvár a kruhy pod očami. A nervózny, ako keby mu mal ujsť vlak.
Jasné, keď má niekto v rozkvete síl úraz po ktorom ochrnie, má právo byť zničený a strhaný. Prekvapujúce na tom ale bolo, že tým strhaným a zničeným bratom nebol ochrnutý Roman, ale „zdravý“ Laco!
Sám som zažil dramatický pád z výslnia až na dno temnej priepasti, po ktorom som sa sedem rokov dával dokopy. A preto ma zaujíma, ako sa vyrovnávajú so životnými pádmi iní ľudia. Zvlášť keď vidím, že v konečnom dôsledku vyzerá oveľa lepšie ako jeho „šťastnejší“ brat - dvojča.
Prisadol som si k Romanovmu stolu a začal som sa ho vypytovať, ako sa mu to stalo a ako sa s tým vyrovnával. So šibalskými ohníčkami v očiach mi porozprával o svojej záľube v jachtárskych pretekoch. Posledné preteky sa mu stali osudnými. Jediné, čo si z tej udalosti pamätá je, že sa zrazil s inou jachtou a silný úder do chrbta ho zhodil do vody.
Z bezvedomia sa prebral v nemocnici. Keď prišiel ošetrujúci lekár, Roman sa ho hneď opýtal, kedy bude znova chodiť. Lekár mu na to veľmi citlivo odvrkol, že (ochrnutí) paraplegici nechodia.
Trvalo mu asi týždeň, kým mu konečne došlo, čo sa mu vlastne stalo. Veľmi mu pomohol iný lekár, ktorý mu povedal, že teraz nemá riešiť to, či bude chodiť, alebo nie. Radšej nech sa sústredí na to, aby sa mu čo najskôr zahojili rany a mohol ísť z nemocnice domov.
Nasledovalo dlhé obdobie rekonvalescencie, rozmýšľania o tom, čo je v živote dôležité a čo nie. Trápili ho otázky, či nepríde o zamestnanie, ako to príjme manželka, deti, príbuzní. Veľa kamarátov na neho zrazu „zabudlo“. Tí čo nezabudli sa cítili trápne a nevedeli, ako sa s ním rozprávať.
Návšteva dvoch kolegov z práce mu utkvela v pamäti. Vstúpili do izby a jeden z nich hovorí: „Nazdar Roman, ako sa máš?“
Ten druhý kolega hovorí tomu prvému: „Ty si ale debil! Ako sa môžeš pýtať človeka, ktorý práve ochrnul, ako sa má?“
Roman na to odpovedal: „Chlapi, kľud. Ja nie som žiaden chudák. Áno, mal som úraz, ale ten zmenil iba moje telo, nie moju myseľ. Stále som tým istým človekom, ktorým som bol. Akurát nemôžem chodiť. Pokojne sa ma pýtajte, čo vás zaujíma. Ako chodím na záchod, či ma zaujímajú baby, aké mám plány do budúcnosti.“
A jeho budúcnosť bola nakoniec taká, že zostal naďalej členom predstavenstva nadnárodnej korporácie. Jeho manželka to ale „nerozchodila“ a opustila ho. No na naše stretnutie ho sprevádzala už nová manželka, krásna a milá čiernovláska.
Najviac mu pomohlo vyrovnať sa s ochrnutím to, že si urobil jasno vo svojich životných prioritách. Urobil jasnú čiaru medzi tým, čo úraz v jeho živote zmenil a čo nezmenil. Úraz zmenil iba jeho telo, ktoré sa teraz nemôže pohybovať tak, ako predtým. Čo úraz na ňom nezmenil, je jeho myslenie a postoj životu. Ako sám povedal, život si môžeš užívať aj na invalidnom vozíku. A jeho tvár svedčila o tom, že si ho skutočne užíva.
Medzi rečou som mu povedal, že aj ja som zažil krušné chvíle vo svojom živote. A že som napísal knihu Príručka úspešných, ktorá je o tom, ako takú nepriazeň osudu prekonať. To ho zaujalo a chcel si knihu pozrieť. S hrdosťou som mu knihu podal a bol som zvedavý, čo na to povie.
Roman ju asi štvrť hodiny listoval a potom mi ju podal so slovami: „No, nenašiel som tam nič nového. To sú predsa všeobecne známe veci.“
Takúto facku som od neho teda nečakal. Mohol aspoň trochu citlivejšie voliť slová. Čo už. Asi existujú aj ľudia, ktorých skutočne moja kniha neprekvapí ničím novým. Aj keď väčšina hovorí, že sa veľmi dobre číta a myšlienky v nej sú veľmi užitočné.
Dosť dlho som o jeho nedbalom hodnotení mojej knihy rozmýšľal. Niečo mi na tom totiž nesedelo. Na jednej strane sa dokázal skvelo vyrovnať s ťažkou ranou osudu. Na druhej strane ohodnotil moje návody na riešenie problémov ako všeobecne známe veci.
A potom mi to konečne došlo! Roman ako veľký boss v práci absolvoval veľa tréningov rozvoja osobnosti, prečítal veľa motivačnej literatúry. A aj keď nič z toho nebolo zamerané na to, ako sa vyrovnať s ochrnutím, tie princípy zvládania problémov sú univerzálne.
Áno, úraz prevrátil jeho život doslova „hore nohami“. Donútil ho prehodnotiť svoje priority, donútil ho oddeliť zrno od pliev. Donútil ho v praxi použiť to, čo sa naučil na školeniach osobného rozvoja.
Roman teda nie je človek, pre ktorého je určená moja kniha. On v nej nenájde nič nového, pretože väčšinu z toho už dávno pozná a vie to používať. A vďaka tomu vyzerá o desať rokov mladší, ako jeho „zdravý“ brat dvojča. Keby mal Roman napísať knihu o zvládaní problémov, tak by bola možno v mnohom podobná tej mojej knihe.
Moja kniha je určená tým, kto už vie, že život nie je iba prechádzka ružovým sadom. Takým ľuďom, ktorí hľadajú účinnejšie spôsoby zvládania ťažkých životných situácií.
Dôvod, prečo som napísal knihu Príručka úspešných je veľmi jednoduchý. Chcel som sa podeliť s ostatnými o postupy a techniky, ktoré mi pomohli prekonať ťažké obdobie v mojom živote. Je to návod, ako nebyť obeťou nepriaznivých okolností, ale zobrať svoj život do svojich rúk a vybrať si pre seba to najlepšie.
V knihe som zhrnul výsledky môjho sedemročného hľadania svetla na konci tunela. Áno, aj ja som sa predtým zúčastnil veľa školení o osobnom rozvoji a prečítal kopec motivačných kníh. Tie informácie som ale nemal uložené v použiteľnej podobe. Keby som ich mal v použiteľnej podobe, asi by som sa zo zemetrasenia v mojom živote spamätal oveľa skôr. Ale potom by som nenapísal tú knihu :-)
Ak vás kniha Príručka úspešných zaujíma, ukážku z nej zdarma si stiahnite tu >>>.
Papierovú knihu, alebo knihu v PDF formáte si môžete kúpiť tu >>>.
