Vyššie uvedený citát z Bulletinu konšpirátora som si vymyslel. Nedivil by som sa však, ak by takýto manifest existoval.
Zvykli sme si, že nás politici klamú. „Rétorika po voľbách je predsa úplne iná ako tá v kampani, väčšinu aj tak hovoril len kvôli voličom“. Aj vy ste sa takto utešovali keď vyhral voľby? Nahovárali sme si, že sa v zásade nič dramatické nedeje. Šomrali sme, že „aj tak kopu vecí nesplní“, že „čo už, voľby sa dnes vyhrávajú klamstvami“ a spomínali sme na starých rodičov, ktorí hovorievali že „chleba aj tak drahší nebude“.
Normalizácia po novom
Hovorí sa, že západné demokracie sú slabé. Že ich rozožiera tolerancia. Súhlasím. Nie je to však tolerancia k imigrantom a inakosti. Je to tolerancia ku klamstvu.
Každým ďalším klamstvom, ktoré prekusneme, je to horšie. Je to zákerný jed. Ani si neuvedomujeme, ako kriví naše vnímanie sveta. Prestávame sa nad nespravodlivosťou pozastavovať, prídu nám normálne aj iné veci. Povieme si nadčasové „taká je doba“. Po príklady nemusíme ísť do Ameriky.
Je predsa normálne, keď hostí slovenského predsedníctva ubytujeme v hoteli J&T. Však je to to nareprezentatívnejšie, čo v Bratislave máme. Je štandardné, že Penta podozrivá z rozkradnutia polovice štátu financuje iniciatívy zamerané na podporu lepšieho vládnutia. Je pochopiteľné, že sponzori politických strán dostávajú štátne zákazky. Však prečo by inak platili tie billboardy, ktoré nám vždy pred voľbami skrášľujú panorámu? Za chvíľu nám príde normálne, že nám na dvere zabúcha zlodej, ktorý nám práve vykradol pivnicu a spýta sa, či od neho nekúpime nové zámky.
Infikovaný občan
Postupne klameme aj sami sebe. Svedomie šepká, že by sa tá dépeháčka mala platiť, no keď sa nás opravár najbližšie spýta, či s bločkom, alebo bez, zaváhame. Robíme to predsa kvôli nemu, je to slušnosť. Rozumieme, že tie filmy, čo večer pozeráme, musel niekto natočiť a zaplatiť. Keď si ale môžeme vybrať či si film pozrieme na internete z neoficiáleho zdroja, alebo si zaplatíme, čo spravíme?
Základné veci v spoločnosti fungujú na základe dôvery. Potrebujeme veriť našim rodičom, že nás prevedú prvými krokmi nášho života. Potrebujeme veriť učiteľom, že to, čo nás naučia, bude pravda. Potrebujeme veriť autobusárovi, že nás odvezie na zástavku, ktorú má v cestovnom poriadku.
Čo spravia cestujúci, ktorých autobusár odvezie vždy na inú zastávku ako má? Ako bude fungovať človek, ktorého naučili, že 2+2 je orwelovských 5? Čo vyrastie z dieťaťa, ktoré celý rok poslúcha, ale od Mikuláša aj tak vždy dostane len uhlie?
Čo vyrastie zo štátu kde tí, ktorým bol zverený, klamú? Prečo sa tvárime, že je to normálne?
Kto drží opraty?
V diktatúrach držia ľudí na uzde železom. V našom svete si slučku okolo krku uťahujeme postupne my sami. Prestávame totiž veriť, že riadenie štátu môže fungovať. Dobrá správa je, že táto slučka bolí menej ako tá železná. Zlá správa je, že je o to nebezpečnejšia.
Dnešok by sme si mali zapamätať ako jeden z mnohých budíčkov. Úryvok z vymysleného manifestu sa totiž naplní. Stačí nerobiť nič.
Píšem tento blog, lebo sa nechcem vzdať. Krajinu odovzdáme až vtedy, keď stratíme nádej. Keď prestaneme veriť, že existujú aj politici, ktorí nás neoklamú.
Ja niekoľkých takých poznám. A dúfam, že príde ešte veľa tých, ktorých zatiaľ nepoznám. A čo vy, vám už ukradli štát?
Save
Save
