Najskôr vám prezradím, že pochádzam aj na komunistické pomery z veľmi chudobnej rodiny.  Môj otec bol celý život invalidný dôchodca so super mizerným dôchodkom a mama  robotníčka na železnici.  Býval som spolu s rodičmi a troma mojimi ďalšími súrodencami na dedine v starom dome bez ústredného  kúrenia,  vodovodu či kúpeľne.  Nie, nehladoval som, ale vyskakovať sme naozaj nemohli. Svoj život som vnímal a vnímal som ho správne, ako materiálne strádanie a chudobu, z ktorej sme sa ako rodina nevedeli vymaniť.  Ako chlapec som trochu závidel mojim kamarátom napríklad to, že mali doma kúpeľňu, alebo aj vlastný bicykel. (ale nie všetci, takých ako som bol ja bolo pomerne veľa)

A tak akosi bola vo mne celkom podvedome ukotvená túžba po peknom byte či dome. .. s kúpeľňou  a ústredným kúrením.:)

 V r. 1984 som ukončil strednú  školu a začal som pracovať v rušňovom depe  Žilina ako technik na revíziách  elektrických rušňov. ( Išlo o prácu v katastrofálnych podmienkach, ktorá bola mizerne platená:)  No a v roku 1986 som sa oženil.  A keďže som sa oženil, tak som začal uvažovať  nad nejakým bývaním. Na stavbu domu som si netrúfal a nemal som žiadne úspory a ani moja manželka,  ktorá bola rovnako chudobná ako aj ja a dokonca bývala a žila v podobných pomeroch. Stavba domu naozaj  nebola  lacná záležitosť, aj keď vám boľševickí  iluzionisti budú  tvrdiť opak.

Navštívil som preto príslušné oddelenie   v mojom podniku ( firme) a hľadal som možnosti na pridelenie bytu.  A bola to studená sprcha.  Čakacia doba na pridelenie jednoizbového bytu bola cca 10 rokov.  Na  trojizbový byt  sme nárok nemali, keďže sme boli v tom čase bezdetní.

 No a teraz trochu teórie.

Za socializmu ste sa mohli k bytu dostať  niekoľkými spôsobmi. Teda k prideleniu bytu. Nie k vlastníctvu bytu. Niečo také neexistovalo a trh s bytmi taktiež nie. Byt sa jednoducho kúpiť nedal. Dal sa kúpiť  tzv. družstevný podiel, ale o tom neskôr.

 Spôsob č. 1

Pridelenie štátneho bytu.

Najlacnejšie bývanie bolo v tzv. štátnych bytoch. Súčasní boľševickí  iluzionisti často rozprávajú ako ľahko sa dal získať byt.: „Ak niekto skončil školu a našiel si zamestnanie, štát mu pridelil byt, za ktorý platil len nízke nájomné, a dostal ho  zadarmo. „

Tak znie oficiálna deklarácia riešenia bytovej otázky súčasných boľševických iluzionistov a klamárov.  Malo to však niekoľko, a to poriadnych háčikov.

Takýchto bytov štát až tak veľa nemal.  A tie čo mal, mal pre svojich vyvolených.

Štátne byty prideľovali a naozaj takmer ihneď predovšetkým dôstojníkom armády. Profesionálni vojaci sa často sťahovali a ak takéhoto dôstojníka prevelili k inej posádke, automaticky mu cca do týždňa pridelili aj byt, spravidla po niektorom z dôstojníkov, ktorí ho predtým obývali. 

Druhými na rade boli policajti, príslušníci ŠTB, boľševickí funkcionári a  ich príbuzní . Samozrejme občas sa za mastný úplatok  dostal k štátnemu bytu  aj nejaký  iný smrteľník, ale takých bolo málo.  Takýto byt ani vtedy nepatril konkrétnemu nájomcovi, lebo bol len nájomcom, nie vlastníkom. Preto tvrdenie  o byte zadarmo je jednoducho výmysel.  V princípe išlo o štátny nájomný byt a keďže patril štátu a nie nájomcovi, nemohol ho celkom logicky dostať zadarmo a platil zaň nájomné.

Spôsob č. 2

Podnikový byt.

Teoreticky bola  táto možnosť najrýchlejším a najlacnejším riešením. Ale naozaj len teoreticky.  Podniky  s cieľom  získať nejakého špeciálneho pracovníka  takúto možnosť občas ponúkali ako benefit.  Pokiaľ podnik hľadal nejakého  zamestnanca s kvalifikáciou, alebo  zriedkavejšou  špecializáciou, prípadne trpel akútnym nedostatkom pracovníkom,    mohol byť  pridelený byt aj bežnému smrteľníkovi.  Išlo však skôr o výnimku ako pravidlo.  Väčšinou dostali takýto byt  „vybraní“ pracovníci, ktorí  boli spriaznení s ľuďmi s možnosťou rozhodnúť o pridelení bytu. Takýto byt by však v prípade výpovede zamestnanca musel  nájomca spravidla opustiť.

Spôsob č. 3

Družstevný byt.

Tak  tento spôsob prideľovania bytov bol asi najbežnejší, aj keď nevýhodnejší ako štátny byt, či podnikový byt, keďže  bolo potrebné  sa stať členom družstva ( poplatok cca 3000 Kčs)  Avšak to záviselo od veľkosti bytu . 3000 Kčs bol vstupný poplatok  pre trojizbový byt.  V prípade menších bytov bol menší  a naopak.  A potom bolo potrebné zaplatiť  tzv. družstevný podiel, ktorého výška sa mierne odlišovala podľa mesta v ktorom bol byt postavený a lokality. V . r. 1988 som ja osobne zaplatil členský podiel  v celkovej výške 29 600 Kčs. Takže celkový sumár  bol  32 600 Kčs. ( súčasný ekonomický ekvivalent je cca 14 000 eur)  To samozrejme nebola jediná nevýhoda. Tá  najväčšia  bola dĺžka čakacej doby . Vo väčších mestách sa na byt čakalo aj 10- 15 rokov. ( pokiaľ sa samozrejme čakateľ nerozhodol veci urýchliť  úplatkom)  Takže povedačky o rýchlom pridelení bytu mladým ľuďom sú naozaj len povedačky.  Tu ale treba pripomenúť, že  čakacia doba sa líšila nielen podľa  lokality kde byty stavali, ale aj desaťročia v ktorom  čakateľ o byt požiadal. V sedemdesiatych rokoch boli čakacie doby oveľa dlhšie, ako v deväťdesiatych  rokoch.

Po získaní  tzv. družstevného bytu   sa dalo prakticky bývať hneď. V byte bola kuchynská  linka, plynový sporák, vybavené WC  a aj kúpeľňa.  Byty neboli príliš kvalitné. Ja osobne som ho musel dať opravovať ( panely boli krivé)  a okná boli natoľko nekvalitné, že ak trochu fúkalo, záclony nám viali ako vo vetre.

Napriek tomu že družstevný byt vytváral zdanie vlastníctva, nebolo to tak. Byt nebol majetkom nájomníka a samozrejme platil aj nájomné.  Pre zaujímavosť , moje prvé nájomné( v r. 1991) činilo 778 Kčs ( v čom bola zahrnutá aj platba za kúrenie a vodu)  + treba pripočítať  platbu za plyn na varenie + elektrické energie . Celkom cca 1000 Kčs čo zodpovedá  súčasnému ekonomickému prepočtu asi na 350 eur.

Takýto byt ste samozrejme nemohli predať. Mohli ste však predať svoj družstevný podiel, pokiaľ  by ste sa chceli bytu zbaviť či vymeniť ho za menší či väčší. Družstevný podiel sa mohol aj dediť.  V tom období ak ste sa chceli napr. presťahovať z BA do  ZA  a nechceli ste prísť o byt, bolo potrebné  nájsť niekoho s kým by ste byt vymenili a dorovnali prípadné rozdiely v družstevných podieloch.

Spôsob č. 4

Družstevno stabilizačný byt.

V r. 1988 som sa rozhodol opustiť môjho pôvodného zamestnávateľa a aj pôvodné povolanie a nájsť si prácu, ktorá by bola lepšie platená s tým, že sa dá ľahšie dostať k bytu.  To sa mi podarilo. Našiel som zamestnanie  kde vládol nedostatok pracovníkov a súčasťou stabilizácie  zamestnancov bol aj prísľub na skoršie pridelenie  tzv. družstevno – stabilizačného bytu.

V princípe išlo o družstevné byty a vládol tam rovnaký princíp financovania. Avšak prednostne sa prideľovali zamestnancom v nedostatkových  povolaniach  cez  podniky, ktoré potrebovali zamestnancov stabilizovať.  Tak ako uvádzam vyššie, celkovo ma  stál 32 600 Kčs, avšak pri podpísaní zmluvy na odpracovanie  10  rokov v konkrétnej profesii  mi podnik uhradil sumu  12 000 Kčs, čo mi naozaj pomohlo.  Na zvyšok som si vzal úver ktorý bol úročný 2-2,5 % ( úrok si už presne nepamätám)

Byt mi pridelil  takpovediac bleskovo, a to cca po troch rokoch. V jeseni r. 1991 som sa do tohto bytu nasťahoval.

Kategórie bytov.

Boľševickí  iluzionisti  okrem  vzbudzovania ilúzii v neznalých ľuďoch chcú  často zabudnúť na to, akej kvality byty boli. Byty sa totiž delili do troch, ba možno aj štyroch kategórií.

V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch  sa stavali byty, ktoré mali napr. kúpeľňu či WC  spoločné s inými bytmi na chodbe.  Niektoré, respektíve väčšina  nemali ani ústredné kúrenie.  V roku 1980 býval môj kamarát síce v trojizbovom byte, ale   kúrilo sa pevným palivom vo vlastných kachliach. V kúpeľni mali  bojler  taktiež na pevné palivo. Okolo takýchto bytoviek  boli zvyčajne  postavené búdy v ktorých nájomníci skladovali uhlie či drevo. A aj takéto byty sa bežne prideľovali. Podobný byt mal aj môj triedny učiteľ v ZŠ, ale kúril naftou.   Ale o nejakom pohodlnom bývaní sa dalo hovoriť  naozaj ťažko. A takýchto bytov boli tisíce po celej republike.

Až niekedy  okolo roku 1980 sa mohli podľa normy budovať len  byty prvej kategórie. Byt prvej kategórie  musel mať  ústredné kúrenie, WC, kúpeľňu kde tiekla 24 hod denne teplá voda a teda musela byť k sídliskám vybudovaná aj tepláreň.

Mnohé byty, ktoré štát prideľoval boli po ľuďoch ktorí emigrovali, či im ukradli (znárodnili)  majetok.

 Byty však neboli všade a ak záujemca o byt býval ďaleko od nejakého okresného či aspoň lokálne väčšieho mesta, tak buď sa potencionálny nájomník presťahoval do mesta, alebo  mal iba jedinú možnosť a to postaviť si vlastný dom.  Občas sa samozrejme bytovky stavali aj na dedinách, ale v malom množstve a bytov bolo jednoducho málo.

 Individuálna výstavba.

Jediný spôsob ako ste mohli nehnuteľnosť  vlastniť nielen v nej bývať , bola kúpa, alebo výstavba rodinného domu.

Priznám sa, že veľmi obdivujem ľudí, ktorí si za komunizmu postavili dom, bola to totiž  veľká obeta.

Stavebného materiálu bol nedostatok a preto boli vytvárané poradovníky na zakúpenie, alebo sa pomáhalo korupciou. Pri vybavovaní stavebných povolení  to bolo podobné. Jeho vybavenie nezriedka trvalo aj 5 rokov, ak nebol stavebník ochotný dávať úplatky úradníkom.  Všetko sa robilo svojpomocne a trvalo to zvyčajne dlhšie ako dnes.  Napriek tomu výstavba rodinného domu bola relatívne  lacnejšia  ako dnes.

  Ak mal stavebník šťastie, dostal zvyčajne podporu od štátu napr. za sťažené podmienky, alebo ak dokončil  dom do dvoch rokov, dostával tzv. kolaudačné a pod.

Na  domy si zvyčajne  stavebník bral pôžičku a splátky mal vyrátané až do dôchodku.  Úroková sadzba bola cca 2% - (pri dvoj dome  1% )

Pred r. 1989 existoval zákon (avšak asi len 1 rok) kedy štát dával na stavbu domu rovnakú podporu ako  na výstavbu bytov a to 150 000 Kčs, za čo sa dala postaviť cca hrubá stavba domu.

Následok bol ten, že stavebného materiálu bol ešte väčší nedostatok a rapídne sa zvýšila cena stavebných pozemkov.

Toto bola asi jediná reálna podpora bývania za komunizmu.  Keďže  tým stavebník získaval aj nejakú reálnu hodnotu, na rozdiel napr. od štátnych či družstevných  bytov, ktoré boli v princípe len nájomné.

Je potrebné podotknúť, že  dom sa dal aj kúpiť a existoval aj trh. Avšak domy boli naozaj drahé a ich ceny zodpovedali asi tým dnešným.  Bežný občan sa radšej rozhodol pre jeho stavbu, ako kúpu. Aj keď  aj za socializmu existovali tzv. montované domy, ktoré stavali  socialistické firmy, ale neboli moc  kvalitné  a taktiež veľmi drahé.

 Ak už ste predsa len mali byt či dom, bolo ho treba zariadiť a to bol problém.  Nábytok bol príšerne drahý a bývanie značne predražoval. Žiaľ na to sa tak trochu zabúda.  Len pre zaujímavosť. Len bežná spálňová súprava s dvoma posteľami a niekoľkými skriniami z drevotriesky vyšla na cca 15 000 Kčs (4 800 eur) , čo bola jednoducho neskutočná cena. Úplne obyčajná kuchyňa stála 4000 - 5000 Kčs, (1 200 – 1 600 eur) Obývacia stena od 15 000 – do 50 000 Kčs.(4 800-16 000 eur) Sedacia súprava 7 000-30 000 Kčs.( 2 250 – 9 600 eur ) Jednoducho neskutočné položky.  Takže zariadenie a vybavenie domu či bytu  bolo náročné a trvalo mnohokrát roky, kým bolo kompletné.  

Stručné zhrnutie.

Za komunizmu neexistovali byty zadarmo a všetky boli v princípe len nájomné.  Bývanie nebolo dostupnejšie ako dnes.(skôr naopak) Obecné nájomné byty sa v súčasnosti veľmi podobajú napr. štátnym a podmienkou jeho získania nie je byť členom strany, alebo byť príslušníkom ozbrojených síl.

Je ich zatiaľ málo, ale predsa len pribúdajú.

A ak chce niekto bývať dnes, ľahko  nájde byt či dom na prenájom. Nájomné  samozrejme zodpovedá kvalite, rozlohe a miestu kde je nehnuteľnosť situovaná. Nie je potrebné tlačiť sa 5-10 rokov s rodičmi a čakať na pridelenie bytu. Bývať sa dá prakticky okamžite.

A ešte dodatok. Ten byt, ktorý mi bol pridelený ako družstevný mi nakoniec zostal . Nedal mi ho komunista, ale zaplatil som ho demokratovi.  Takže ani za to neďakujem socializmu, ale privatizácií a novému režimu.