Otázka 1: Manželstvo iba pre muža a ženu

Súhlasíte s tým, aby sa manželstvom nemohlo nazývať žiadne iné spolužitie osôb okrem zväzku medzi jedným mužom a jednou ženou?

V princípe mi je jedno, ako veci a javy nazývame. Ide len o slovo, dôležitejší je obsah za ním. Kľudne si manželstvom nazývajme zväzok muža a ženy a zväzok homosexuálov zasa nejako inak. Bolo by najmenej škodlivé, ak by prešla táto otázka. Napokon, vlastne už prešla - do ústavy to už napísali KDH so Smerom.

Skutočný spor je nie o názve, ale o význame slova manželstvo - majú mať partnerstvá homosexuálov zákonom určené rovnaké práva a povinnosti ako partnerstvá heterosexuálov? Keďže oba typy zväzkov stoja najmä na vzájomnej láske a vôli zdieľať spoločný osud, nevidím dôvod, prečo by to malo byť inak.

Absolútne “mimo misu” je argument, že bezdetné manželstvá homosexuálov nejakým spôsobom negatívne ovplyvnia reprodukčné správanie, či nebodaj kvalitu heterosexuálnych manželstiev. Vidíme to napokon na všetkých krajinách, ktoré také niečo už zaviedli - heterosexuálnych vzťahov sa to nijako nedotklo. Navyše, rodenie a výchovu detí ako spoločnosť nepodporujeme najmä manželstvom, ale skôr príspevkami pri narodení dieťaťa, rodičovskými dávkami, dovolenkou, jasľami, škôlkami a podobne.

Plus, nechápem ako by sa požadovaný súhlas s nazývaním mal vykonávať. Ak na ulici verejne označím právoplatne zosobášených homosexuálov v zahraničí za manželov, budem pokutovaný, potrestaný?

Otázka 2: Zakáz adopcií pre homosexuálne páry

Súhlasíte s tým, aby párom alebo skupinám osôb rovnakého pohlavia nebolo umožnené osvojenie (adopcia) detí a ich následná výchova?

Toto je zrejme najzaujímavejšia otázka plebiscitu, pretože na správnu výchovu detí má každý svoj názor a veľa bolo o vplyvoch takej či onakej výchovy napísané. Rozhodovať sa budem podľa niekoľkých pozorovaní.

A) Adopcie jednotlivcami zostávajú naďalej povolené, preto argument “aby deti mali ocka aj mamičku” je zásterkou homofóbie organizátorov referenda, nie ich úprimnou snahou o dvoch rodičov. Ak by to bol úprimne myslený argument, žiadali by aj zákaz adopcií jednotlivcami.

B) Adopčný proces už dnes skúma kvalitu prostredia, do ktorého dieťa vstupuje. Teda to, či je tam dostatočné materiálne zabezpečenie, emočná vyspelosť uchádzačov a podobne. Do "nevhodného" prostredia sa deti nepúšťajú.

C) Vedecké štúdie nepreukazujú horší život detí v dôsledku výchovy v pároch rovnakého pohlavia. Ale preukazujú ho v dôsledku života v detských domovoch - deti tam majú od malička málo podnetov, čo im okrem iného obmedzuje slovnú zásobu a vývoj kognitívnych schopností. Neexistuje teda dôvod, prečo by homosexuálne páry (po splnení všetkých podmienok) nemali mať právo adoptovať a vychovávať. Nie, homosexualitou sa nakaziť nedá.

Otázka 3: Výhrada vo vzdelávaní (sexuálna výchova, eutanázia)

Súhlasíte s tým, aby školy nemohli vyžadovať účasť detí na vyučovaní v oblasti sexuálneho správania či eutanázie, ak ich rodičia alebo deti samé nesúhlasia s obsahom vyučovania?

Tu môj názor vychádza najmä z práva detí na vzdelanie. Či už vzdelanie zo slovenského jazyka, matematiky, biológie, alebo sexuálnej výchovy - podľa toho, ako sa na potrebnej základnej výbave mladých zhodneme. Deti nemôžu za to, s akými rodičmi vyrastajú, a mali by mať pri dosiahnutí dospelosti zhruba rovnaké štartovacie podmienky na život, vrátane vzdelania. Napríklad deti z rómskych osád. Preto máme už od čias Jozefa II. povinnú školskú dochádzku - či sa to rodičom (i ďeťom) páči, alebo nie.

Mnohé vedecké štúdie napríklad ukazujú, že vzdelanie dievčat pozitívne vplýva na zodpovednosť v ich reprodukčnom správaní. A to zasa následne na kvalitu života. Nechcené tehotenstvá, či sexuálne choroby totiž krivia životy i krajiny, ako príklad sa ponúka Afrika. Preto podľa mňa (neideologická) sexuálna výchova patrí do základnej vzdelanostnej výbavy mladých. A je lepšie, ak ju deti dostanú od školených pedagógov, ako z internetu, či od kamarátov.

Požadovaná “výhrada vo vzdelaní” je pritom rovnako kontroverzná, ako takzvaná “výhrada vo svedomí”, ktorú pred rokmi pretláčali kresťanskí demokrati v otázke interrupcií. V oboch prípadoch ide o požadovanie výnimky z dodržiavanie zákona, povinnej školskej dochádzky, či pracovnej disciplíny, pre náboženské alebo ideologické dôvody. Také niečo v právnych štátoch existuje iba vo veľmi výnimočných prípadoch, pretože je to ľahko zneužiteľné ("ja nebudem platiť dane, lebo s nimi nesúhlasím" a p.). V anglosaských krajinách sa výhrada vo svedomí povoľuje vtedy, ak požiadavky zákona "významne narúšajú" (angl. substantial burden) slobodu vierovyznania dotknutých občanov. To však nie je prípad sexuálnej výchovy, ktorá vysvetľuje súvislosti sexuálneho správania a učí o jeho rizikách.

Záver

Keďže na prvú otázku nemám jasný názor a na ďalšie dve odpovedám “nie”, nepôjdem v referende 7. februára hlasovať. Takto svoj odmietavý postoj presadím efektívnejšie, ako hlasovaním proti (účasť pod 50 percent oprávnených voličov referendum zneplatňuje).