Už sú to veru roky, čo som na tomto blogu publikoval články o dôchodkovej reforme z roku 2004 (ktorá o. i. zaviedla tzv. druhý pilier). Bol som jeden z minima tých, ktorí nezdieľali reformné nadšenie. Mnohým mojim výhradám dal čas za pravdu. Kto chce spomínať, nájde staršie články na tomto blogu. Od reformy prešlo 15 rokov. Dospela ďalšia generácia, ktorá si reformu a jej okolnosti pamätať nemôže. Azda kvôli tomu si dovolím krátke pripomenutie.
Roky 2004-2005. Vládne druhá Dzurindova vláda, Fico je opozičný poslanec bez premiérskej skúsenosti. Posolstvo kampane k dôchodkovej reforme znie asi takto: „Povinný dôchodkový systém je neudržateľný. Je založený na priebežnom financovaní, kedy pracujúca generácia platí odvody (18 % z hrubej mzdy), ktoré okamžite putujú cez sociálnu poisťovňu dôchodcom. Pomer pracujúcich a dôchodcov sa zmení (lebo demografická kríza), štátny dôchodkový systém to neutiahne, dôchodky budú nízke. Preto si treba na solídny dôchodok našetriť“.
„Kaníkovské“ riešenie problému vyzerá asi takto: „Zavádzame druhý, kapitalizačný pilier dôchodkového systému, v ktorom si na dôchodok budete „sporiť“. Nebude na to treba žiadne dodatočné odvody, sporiť si možno POLOVICU zo zaplatených odvodov, teda 9 %.“ Teda naoko lukratívne riešenie z pohľadu občana, ktoré umožňuje „vziať si späť“ polovicu z povinných 18 % odvodov platených do fondu dôchodkového poistenia. To späťvzatie má z pohľadu občana háčik - ide to iba formou dlhodobej investície na súkromnom majetkovom účte v dôchodkovej správcovskej spoločnosti (DSS).
Toto riešenie má však háčik i z pohľadu spoločnosti. Ak hovoríme, že priebežný pilier je neudržateľný pri 18 % odvodoch, ako má fungovať, ak bude podstatná časť poistencov odvádzať iba 9 %? Ide o náklady reformy, financovanie tzv. prechodného obdobia. Pretože tí poistenci, ktorí platia iba 9 %, lebo druhých 9 % si „sporia“ v druhom pilieri, sa vstupom do kapitalizačného piliera vzdávajú aj POLOVICE svojho budúceho nároku na dôchodok z prvého - priebežného piliera. Nároky voči prvému pilieru v budúcnosti vďaka tomu podstatne poklesnú, dvojpilieroví poistenci budú mať dôchodky dva - prvý z priebežného piliera - krátený na polovicu, a druhý z kapitalizačného piliera.
Prečo píšem tento článok?
Za posledné roky zažil dôchodkový systém niekoľko zásadných zmien. Podľa mňa pôvodne chybnú konštrukciu systému tieto zmeny iba zhoršovali, resp. betónovali. Za všetky spomeniem tzv. minimálny dôchodok, o ktorom som písal tu. Veľmi dobre aktuálnu predvolebnú korupciu tandemu Fico&Danko minimálnymi dôchodkami opísal poslanec Jozef Mihál tu. Známy odborník na odvodový systém sa oprávnene a spravodlivo rozhorčil nad tým, akú sekeru do dôchodkového systému práve vláda zaťala, a to nielen vo finančnom zmysle, ale i v zmysle morálnom. Absolútnym mlčaním (a zrejme tichým súhlasom) však prešiel to, čo poslanci schválili v stredu večer - čo predstavuje oveľa väčšiu „sekeru“ a likvidáciu dôchodkového systému, ako nejaký minimálny dôchodok a ktorú budú splácať budúce generácie.
Ak chcete vedieť, o čo ide, čítajte ďalej. Je to však náročnejšia matéria a bude to chcieť nejakú námahu. Čo nič nestojí, za nič nestojí, tak sa skúste ponamáhať.
Vráťme sa k spusteniu reformy v roku 2004. Na financovanie prechodného obdobia - výpadku príjmov I. piliera z dôvodu, že 1.5 milióna sporiteľov si začalo polovicu svojich odvodov šetriť na starobu, vtedajšia vláda odložila časť z peňazí za privatizačný predaj SPP. Problémom bolo, že to stačilo tak maximálne na tri roky. Aj preto, lebo do druhého piliera sa zapojilo podstatne viac účastníkov, ako sa očakávalo. Keď sa minuli odložené peniaze, nastal problém, ako tento výpadok ďalej vykrývať.
V sociálnej poisťovni sú okrem katastrofálne deficitného fondu dôchodkového poistenia aj prebytkové fondy. Do tých my všetci platíme na odvodoch viac, ako sa čerpá. Napríklad fond nemocenského poistenia, alebo tzv. rezervný fond solidarity. Tuším to bola prvá Ficova vláda, ktorá zaviedla financovania reformného výpadku tak, že na krytie schodku v dôchodkovom fonde sa používajú prostriedky z iných - prebytkových fondov. Tento spôsob je absolútne nesprávny. Dochádza k skrytému financovaniu dôchodkov namiesto toho, aby sa napr. znížili odvody do iných fondov, alebo poberali vyššie dávky (materské, nemocenské...). Navyše to samozrejme nemohlo a nemôže stačiť na krytie výpadku v prvom pilieri. Onoho času tak Fico pomer odvodov na prvý a druhý pilier zmenil z 9:9 na 14:4, neskôr 13.75:4:25 atď. Od týchto zmien teraz abstrahujme, ďalej budem pre zjednodušenie pracovať s pôvodným nastavením 9:9.
Rezervný fond solidarity (RFS) bol zavedený ako súčasť reformy z roku 2004. Vedie ho sociálna poisťovňa za účelom akumulácie zdrojov predovšetkým pre prípad, že by nejaká DSS v druhom pilieri spreneverila úspory. Do RFS platia všetci poistenci od začiatku reformy 4,75 % z hrubej mzdy a to i tí, ktorí z neho nemôžu mať žiaden potenciálny prospech - keďže si v druhom pilieri nesporia. Táto desivá anomália akosi nikomu doteraz neprekážala. Zrejme preto nie, že zdroje z tohto fondu sa roky používajú na krytie výpadku vo fonde dôchodkového poistenia. Pýtam sa, čo by sa stalo, keby naozaj nastala situácia, pre ktorú bol RFS zriadený.
No a dostávame sa k pointe článku. V stredu (27. 12.) poslanci schválili zmenu zákona o sociálnom poistení (ktorú p. Mihál v článku nespomína). Druhopiliernikom sa (i spätne) priznal väčší nárok na dôchodok voči prvému pilieru, ako zodpovedá pomeru odvodov platených do fondu dôchodkového poistenia (9:9 v pôvodnom nastavení). Prečo? Lebo je to údajne náprava skrivodlivosti - keďže skutočný pomer odvodov je iný - pretože sa na financovanie dôchodkov používa i rezervný fond solidarity. Aktuálne teda bude dôchodok druhopiliernikov z prvého piliera krátený podľa pomeru 9:22,75, teda za základ sa berie nielen odvod do dôchodkového fondu (18 %, ale i RFS 4,75 %).
Čo to znamená?
Znamená to, že poslanci posvätili chorý stav krížového financovania a nasadili mu korunu. Reforma bola robená preto, aby budúce generácie neniesli taký veľký (implicitný) dlh. Základom toho bolo, že výmenou za sporenie si na dôchodok (akumuláciu majetku) sa sporitelia vzdajú časti svojich dôchodkových nárokov voči budúcim generáciám. Táto nenápadná zmena predstavuje ďaleko väčšiu sekeru, ako nejaké dankovské minimálne dôchodky, pretože sa netýka ani desaťtisíc, ani stotisíc dôchodcov, týka sa nárokov jeden a pol milióna sporiteľov. Je to napravenie skrivodlivosti, ako argumentovali poslanci, čo zákon predložili? Nie, je to korunovácia anomálie za normu a zadlženie budúcich generácií miliardami EUR.
Čo mali poslanci urobiť?
Mali v systéme upratať. Mohli zreálniť onen odvodový pomer, ktorý je základom pre budúce krátenie nárokov voči budúcim generáciám. Mali zrušiť rezervný fond solidarity. Načo nám je, keď je beztak prázdny? Všetko, čo bolo doteraz do neho zaplatené, teraz de facto prehlásili spätne za odvod na dôchodky, ale fond ponechali. Do budúcna tak pokračuje neskutočná anomália, máme papierovo miliardový, no reálne prázdny fond a ja sa pýtam, čo sa stane, ak nejaká DSS spreneverí peniaze a bude treba tento fond naozaj použiť na čerpanie? Kde potom vezmeme peniaze? A upraví sa krátenie spätne?
Keď som pred rokmi blogoval o dôchodkovej reforme, snažil som sa tlmočiť svoju najväčšiu výhradu voči nej - a to tú, že napriek extrémnym nákladom problém neudržateľnosti vôbec nevyriešila. A to najmä pre politické riziko. Aj teraz došlo k aktivácii toho, čoho som sa obával v situácii, ak by zlyhal druhý pilier (znehodnotil úspory) - teda že 1,5 milióna sporiteľov je príliš veľa voličov, aby ich politici nechali znášať dôsledky svojich rozhodnutí. A rozhodnutie vstúpiť do druhé piliera a vzdať sa tak istého nároku voči budúcim generáciám takéto rozhodnutie bolo - a známy bol aj pomer krátenia!
Paradoxom je, že 99 % samotných sporiteľov tomto prípade netuší, čo bolo schválené, vie to pár zainteresovaných. Na úkor nevedomých sporiteľov tak boli postihnutí do budúcna všetci (nevedomí) prvopiliernici, lebo suma nárokov voči systému vzrastie, ale iba v prospech druhopiliernikov - tlak na pokles dôchodkov / zvýšenie veku / zvýšenie odvodov zosilnie.
Paradoxom je, že za tento zákon navrhnutý (pravdepodobne) končiacimi poslancami Most-Hídu hlasovali vo veľkej miere práve poslanci dnešnej opozície, medzi nimi možno budúci minister financií alebo riaditeľ sociálnej poisťovne. Nájdu si túto sekeru na stole. Zrejme však aj oni sú sporitelia, tak si povedali, že bližšia vlastná košeľa ako spoločný kabát.
Nie je však paradoxom, že za tento návrh dlhodobo lobovali tí, čo reformu v r. 2004 presadili (Švejna a spol). Zrejme sú si vedomí, v akom kontraste bude u väčšiny dvojpiliernikov realita a očakávania nabudené kampaňou o švajčiarskych dôchodkoch. Tak im na úkor budúcich generácií vybavili dodatočne viac z prvého piliera - toho, ktorý mal podľa názoru mnohých padnúť a na ktorý sa môžu spoliehať iba nezodpovední somári. Lebo tí rozumní si predsa na dôchodok nasporia (tým nevyslovujem nič o výhodnosti / udržateľnosti I. piliera, iba pripomínam názory, aké tu panovali pred pár rokmi).
Je nešťastím dôchodkového systému, že umožňuje politikom dnes sľubovať a rozdávať, pričom účet budú platiť budúce generácie. Je nešťastím tejto spoločnosti a jej reprezentantov, ak uprednostňujú vlastný záujem pred spravodlivejším a transparentnejším systémom pre všetkých, hoci by to maskovali záujmom stotisícov sporiteľov. Lebo 1,5 milióna sporiteľov nemožno stotožniť so spoločnosťou, je tu ešte 3,5 milióna nesporiteľov. Pomohli 30 %, ukrátili zvyšok.
Čo sa týka dôchodkového systému, zostáva iba nádej, že to po voľbách chytí do ruky niekto, kto bude rozumieť, čo riadi a bude chcieť nastaviť lepší systém. To však už nejde látaním tejto zlátaniny. Najlepšie by bolo zrušiť celý systém, ktorý má počiatok v reforme z roku 2004. Tá reforma nevyriešila vôbec nič. Po pätnástich rokoch máme systém, ktorý odmeňuje tých, čo špekulujú a odvodom sa vyhýbajú (minimálny dôchodok). Máme systém, ktorý generuje obrovské transformačné náklady, ale zákonmi ako tento posledný eliminuje očakávané budúce úspory. Máme systém sporenia a dôchodkovej renty, v ktorom od začiatku ťahajú za kratší koniec sporitelia/dôchodcovia. A systém je v rukách politikov, ktorých horizont uvažovania aktuálne končí 29. februára 2020.
Lepšie riešenie na lepšom princípe existuje, písal som o ňom kedysi tu.
