Ako padol kráľ Wall Streetu

Nebol to piatok trinásteho. V marci 2008 magická trinástka pripadla na štvrtok, ale pre manažérov banky Bear Stearns to vyzeralo na koniec sveta. Týždeň začínali s 18 miliardami dolárov hotovosti, ktorá aj pri čiernom scenári mala stačiť na vyplatenie niekoľkých znepokojených klientov a získanie času. No žiaden scenár nebol dostatočne čierny oproti realite.

Po štyroch dňoch runu na banku rezervy mierili neomylne na nulu a legenda Wall Streetu pod kapitolu 11 amerického bankrotového zákona. Vo štvrtok večer volal bezradný riaditeľ banky Alan Schwartz šéfovi newyorského Fedu Timothymu Geithnerovi, súčasnému ministrovi financií. Geithner spomína: „V jednom momente som sa spýtal: Alan, ráno ste hovorili o množstve ľudí, s ktorými rokujete o financovaní. Kam ste sa dostali? Odpovedal: No, prejavili záujem, ale neozvali sa. Povedal som mu: Prečo im nezavoláte? Je najvyšší čas.“

Domček z karát

Nepomohol už žiaden telefonát. Počas osudných dní ich boli stovky. Bear Stearns, investičná banka, ktorá prežila všetky recesie vrátane Veľkej hospodárskej krízy a počas 85-ročnej histórie zaznamenala jediný stratový štvrťrok, sa zložila ako domček z karát. Jej akcionári prišli o takmer všetky peniaze a jej veriteľov zachránilo iba prevzatie americkou bankou JPMorgan Chase a finančné záruky centrálnej banky.

Necelý rok po páde Bear Stearns sa americký novinár William D. Cohan pokúsil zmapovať tieto udalosti, dôležité okolnosti, ktoré im predchádzali, a príčiny, ktoré viedli k rýchlemu koncu investičnej banky. House of Cards je viac záznam ako analýza. Rozprávačmi sú desiatky hlavných aktérov: analytikov, politikov, bankárov a akcionárov. Vďaka rozhovorom s nimi Cohan rekonštruuje hodinu po hodine drámu, ktorá obnažila hĺbku a nebezpečenstvo globálnej finančnej krízy.

Bear Stearns je v Cohanovom podaní mikrosvet, v ktorom sa spojili neduhy moderného finančníctva. Arogantní, po moci bažiaci bankári, skúšajúci manažovať riziko, ktorému nerozumejú. Ľudia krátkozrako orientovaní na rýchle zisky, tlačení vlastnou pažravosťou, klientmi i akciovými trhmi čakajúcimi permanentný rast. Manažéri, čo neodhadli boom „sofistikovaných“ finančných inštrumentov, ktoré dnes nik nevolá inak než toxické aktíva.

Smrteľná infekcia

Tých desať marcových dní je do istej miery hyperbola. Pád Bear Stearns sa neodohral vo vzduchoprázdne. Po spľasnutí americkej realitnej bubliny mal problémy celý finančný svet. Sama investičná banka musela v lete 2007 zavrieť dva dovtedy hviezdne zarábajúce hedge fondy, ktorých manažéri investorom klamali o skutočných problémoch. Nasledovala prvá historická strata v poslednom štvrťroku 2007, ktorá prinútila k rezignácii dlhoročného vládcu banky Jimmyho Caynea.

No v prvom štvrťroku 2008 sa firma chystala oznámiť návrat k zisku. A napriek ťažkým podmienkam nikto z manažérov, akcionárov a obchodných partnerov nečakal katastrofu. Smrtiaca správa prišla z druhej strany Atlantiku. Najväčšia švajčiarska banka UBS v polovici februára 2008 oznámila, že odpísala investície do amerických hypoték v objeme takmer 14 miliárd dolárov. Priznanie strát malo globálny efekt nie menší ako tornádo. Ak UBS znížila hodnotu cenných papierov krytých hypotékami, znamenalo to, že všetci ostatní hráči musia revidovať smerom nadol hodnotu vlastných aktív.

Pre viacerých menších obchodníkov to znamenalo koniec. Bezprostredná príčina neboli bankroty hypotekárnych dlžníkov. Ich počet rástol, ale vynaliezavo poskladané balíčky mali chrániť práve pred takýmto vývojom. Problém bol, že obchodníci zrazu nedokázali zohnať zdroje na krytie týchto – nedávno lukratívnych – investícií. Bezstarostná hra s dôverou sa skončila. V zúfalej snahe získať likviditu boli nútení zbavovať sa hypotekárnych balíčkov za výpredajovú cenu. Čím ešte viac ťahali nadol celý trh.

Našlo sa niekoľko ľudí, ktorí si rýchlo zrátali dva a dva. Kto bol najviac namočený do podobnej hry? Odpoveď: piata najväčšia investičná banka na Wall Streete. Inštitúcia, ktorá denne na trhu hľadá financovanie investícií v objeme desiatok miliárd dolárov. Hráč, ktorý má päťtisíc priamych obchodných partnerov a spravuje peniaze množstvu investorov. „Podľa mojich prepočtov sú mŕtvi,“ napísal o Bear Stearns v správe pre klientov jeden z investičných poradcov začiatkom marca.

Najlepšie pripravení

Prečo Bear Stearns? Dôvodov je viacero. Ponajprv, investičné banky nemohli prijímať vklady a v prípade problémov nemali prístup k zdrojom Fedu. Záviseli len od ochoty veriteľov v refinancujúcich obchodoch akceptovať ponúkané zábezpeky. Vo veľkej miere na dennej báze. „Každá investičná banka bola vďaka tomu vždy 24 hodín od krízy,“ píše o malom špinavom tajomstve Wall Streetu W. Cohan. To, čo bola desaťročia nudná rutina, sa v marci zmenilo na ruskú ruletu.

Bear Stearns bola namočená v spleti finančných inštrumentov napojených na americký trh nehnuteľností. Napokon, v 80. rokoch minulého storočia bola jeden z vynálezcov sekuritizácie hypotekárneho dlhu – mixovania úverov do výnosných balíčkov. Exotické cenné papiere sa stali zdrojom rastúcich ziskov investičnej banky. Len rok pred krachom jej vyniesli titul najobdivovanejšieho finančného obchodníka v krajine. Akcie banky sa obchodovali za 170 dolárov za kus, jej top manažéri boli najlepšie zarábajúci bankári na Wall Streete.

Druhý dôvod boli pomery vo firme a oportunistická manažérska kultúra. V Bear Stearns oportunizmus znamenal opportunity (príležitosť). Predstavitelia banky sa hrdili, že nepoznajú plánovanie. Kapitál investovali do tých divízií, ktoré zarobili najviac peňazí. Preto prepásli všetky príležitosti na diverzifikáciu. Napríklad do oblasti fúzií a akvizícií či do posilnenia asset manažmentu. Hoci po páde dotcom bubliny to vyzeralo prezieravo, v skutočnosti bola investičná banka príliš závislá od jedného zdroja peňazí.

Vzťahy vo vedení Bear Stearns boli samostatná kapitola. Striedanie generácií bol tvrdý boj o trón. Jimmy Cayne sa v 80. rokoch dostal na vrchol prevratom – predchodcovi Aceovi Greenbergovi sucho oznámil, že má podporu na prevzatie moci. Potom strávil dve desaťročia betónovaním pozícií a vyháňaním potenciálnych nástupcov. Vypomstilo sa to počas krízy, keď vyštval Warrena Spectora, šéfa divízie zodpovednej za hypotekárne obchody. Po jeho odchode nezostal vo vedení nikto, kto by rozumel cenným papierom, čo tak zázračne zarábali.

Rýchly koniec

V marci 2008 nabrali udalosti rýchly spád. Veritelia odstrihli Bear Stearns od zdrojov, klienti húfne vyberali peniaze. Na ich vyplatenie nedokázala banka dostatočne rýchlo likvidovať otvorené pozície. Vo štvrtok trinásteho bolo jasné, že počas piatkového obchodovania bude Bear za pár hodín insolventná. Riešenie sa našlo v podobe úveru od JPMorgan, za ktorý sa zaručil newyorský Fed. No trh zareagoval opačne, ako aktéri rýchlej záchrany dúfali.

Nepriamu pôžičku od centrálnej banky si ostatní vysvetlili ako potvrdenie, že banka je na tom veľmi zle. A keď v piatok ratingové agentúry – v akte kolektívneho alibizmu – znížili hodnotenie Bear Stearns, koniec bol neodvratný. Manažéri dostali od Geithnera a vtedajšieho ministra financií Henryho Paulsona ultimátum: do nedele zohnať niekoho, kto banku kúpi. To, čo nasledovalo, sa nedá označiť inak ako najbláznivejšie prevzatie v histórii bankovníctva.

Na úlohu záchrancu sa podujala JPMorgan. Geithner a Paulson ju tlačili do čo najnižšej ponuky, ktorou podmieňovali pomoc Fedu. Potrebovali Bear ako výstrahu, že vláda nemieni zadarmo absorbovať privátne straty a ťahať z problémov akcionárov nezodpovedných finančných inštitúcií. No ponúknuté dva doláre za akciu boli pre predstavenstvo investičnej banky príliš studená sprcha. Znamenali, že JPMorgan získa Bear Stearns za cenu nižšiu, než je hodnota budovy centrály.

Trhy dohodu nekúpili. Bez ohľadu na problémy boli dva doláre ocenenie z inej planéty. JPMorgan zistila, že sa dostala do pasce. V rámci dohody sa zaviazala rok garantovať záväzky problémovej banky a túto chybu sa jej akcionári rozhodli využiť. Hrozilo, že obchod padne, čo JPMorgan donútilo zvýšiť ponuku na desať dolárov. A to bol koniec Bear Stearns.

Hektické rokovania a úloha, ktorú zohral Geithner, zanechala v manažéroch a akcionároch skrachovanej banky trpké spomienky. „Kto sa ťa, kurva, pýtal? Nie si zvolený zástupca. Si úradník. Ver mi, obyčajný úradník,“ odkázal budúcemu ministrovi financií Spojených štátov Jimmy Cayne. Pravda, jeho zlosť mala racionálne korene. Hodnota jeho osobného majetku v akciách Bear Stearns dosahovala v roku 2007 miliardu dolárov a nejaké drobné. Predajom sa znížila o miliardu dolárov.

Nukleárna karta

Okrem autentickej pútavosti Cohanovho príbehu o páde Bear Stearns z jeho knihy vyplývajú dva zaujímavé fakty. Tým prvým je skutočnosť, že na ministerstve financií, v centrálnej banke a na Wall Streete si začiatkom minulého roka všetci dôležití aktéri uvedomovali, že toto nie je len ďalšia obyčajná finančná kríza. Ale dilemy, ktorým čelili, boli extrémne veľké a extrémne náročné na hľadanie správnych riešení.

Bear Stearns držala v rukách nukleárnu zbraň. Bankrot investičnej banky nie je krach podniku, ktorý môže i v režime ochrany pred veriteľmi vyrábať a predávať tovar. Keď padne finančná inštitúcia, je to koniec. A keby padla inštitúcia veľkosti Bear Stearns plná toxických aktív, prepojená s celým svetom, mohol to byť koniec globálneho finančného systému. Jej predstavenstvo napokon nukleárnu kartu nepoužilo, no rýchla záchrana svetu kúpila nanajvýš pár mesiacov. Kým nepadol Lehman Brothers.

Ale hlavný vinník je jasný. Slovami jedného z top manažérov Bear Stearns Paula Friedmana: „My sme zlí chlapci. Spôsobili sme si to sami. Dostali sme sa do pozície, v ktorej sa to mohlo stať. Je to naša chyba, že to zašlo tak ďaleko, že sme s tým nič neurobili. Je to klasický prípad zlého vrcholového manažmentu. O tom nemôže byť pochýb.“

William D. Cohan, bývalý investičný bankár, je autor bestsellera The Last Tycoon a držiteľ ocenenia Financial Times za biznis knihu roka 2007. Píše do Financial Times, Fortune, New York Times a Washington Post.