Ako manažovať chudobu

O tých najchudobnejších sa zvykne hovoriť, že žijú z ruky do úst. Menej ako dva doláre denne na hlavu musia stačiť dvom pätinám ľudstva. Pre ostatných je ťažko predstaviteľné, ako 2,5 miliardy ľudí dokáže z takýchto mizerných príjmov zabezpečiť aspoň základné fungovanie domácnosti. Väčšina vo vyspelom svete si to ani nepredstavuje. Prosto predpokladá, že pri takomto príjme je sotva možné niečo viac ako zúfalé prežívanie. Ťažisko debaty o svetovej chudobe preto leží niekde medzi zahraničnou pomocou, odpúšťaním dlhov a plusmi či mínusmi ekonomickej globalizácie. Dva doláre denne sa zdajú príliš málo, aby sa z tejto pasce ľudia v Indii, Bangladéši alebo v Afrike dostali sami.

Portfóliá chudobných

Dva doláre denne sú štatistika. Ukazuje, ako málo majú tí najchudobnejší v priemere na prežitie. No nič nehovorí o tom, čo všetko musia podstúpiť, aby prežili. Väčšinu peňazí nepochybne míňajú na základné potreby, ako je jedlo. Ale ako sa vyrovnávajú s naliehavými situáciami? Ako zháňajú peniaze na lieky pre deti? Ako sa im podarí zabezpečiť dostatok zdrojov na nákup zariadenia do domácnosti, svadby, pohreby? V skratke, ako manažujú peniaze, keď ich je tak málo?

To sú otázky, na ktoré nedávajú odpovede ani celonárodné prieskumy, ktorých výsledky sa objavujú v ročenkách Svetovej banky, ani antropologické štúdie zamerané na malé komunity. Štvorica ekonómov – Daryl Collins, Jonathan Morduch, Stuart Rutherford a Orlanda Ruthven – sa pred viac ako desaťročím podujala vyplniť informačnú medzeru. V rozsiahlom výskumnom projekte v Indii, Bangladéši a v Južnej Afrike sledovali stovky chudobných domácností a spôsob, akým narábajú s peniazmi.

Finančné denníky – portfóliá chudobných – im umožnili sledovať, ako tieto rodiny žijú týždeň po týždni. Aké stratégie používajú, ako hodnotia ponúkané príležitosti a akým spôsobom si vyberajú dostupné nástroje na manažment extrémne malých súm peňazí. Výsledky výskumu tento rok zhrnuli v knihe Portfolios of the Poor. Ako sami hovoria, denníky zmenili ich pohľad na chudobných aj na potenciál pre trhové riešenia ich potrieb.

Manažment peňazí je fundamentálna časť každodenného života ľudí žijúcich z dvoch dolárov denne. Je to kľúčový faktor určujúci mieru ich úspechu v snahe zlepšiť vlastný život. Starostlivosť o peniaze nie je dôležitejšia ako dobré zdravie či vzdelanie, ale je nevyhnutná na dosiahnutie širších cieľov. No okrem využívania prekvapujúco širokej palety finančných služieb majú chudobné domácnosti ešte niečo spoločné. Čelia permanentnej frustrácii z nedostupnosti a biednej kvality nástrojov, ktoré majú k dispozícii.

Z ruky do úst?

Predstava života „z ruky do úst“ je klišé, ktoré podceňuje vynaliezavosť chudobných pri manažmente peňazí i náročnosť tejto úlohy. Problém, ktorému čelia, nie je len extrémne malý príjem, ale i jeho nepravidelnosť a nepredvídateľnosť. Úrodu môže farmárom zničiť zlé počasie, dobytok môžu ukradnúť zlodeji. Práca na čiastočný úväzok je istá, len keď má fabrika, v ktorej pracujú, zabezpečený odbyt. Sociálna sieť, ktorá by im mohla zabezpečiť aký-taký pravidelný príjem, je deravá a nespoľahlivá. Chudoba je spojená s chorobami a tie znamenajú nulový prísun zdrojov obživy počas dlhých týždňov či mesiacov.

V takomto prostredí je sotva možné prežiť pomocou prvoplánovej stratégie minúť peniaze v okamihu, keď sú zarobené. Naopak. Všetky zo stoviek sledovaných domácností vstupovali do množstva sporiacich schém, aby boli schopné dať dokopy sumu na väčšie jednorazové nákupy. Požičiavali peniaze a zároveň splácali úvery od príbuzných, priateľov, miestnych obchodníkov, zamestnávateľov či od finančných inštitúcií. Snažili sa zabezpečiť poistenie pre prípad vysokých výdavkov spojených s chorobami, so sviatkami, s dôležitými rodinnými udalosťami alebo s nástupom detí do školy.

Väčšina transakcií sa odohrávala v neformálnom prostredí, medzi negramotnými ľuďmi a doslova na dobré slovo. Mnoho chudobných má bankové účty, ale vyberajú z nich všetky peniaze. Vzhľadom na riziká spojené s držaním hotovosti v mestských slumoch – od kriminality až po požiare – by sa to mohlo javiť ako iracionálne správanie. Ale pre človeka žijúceho z dvoch dolárov denne predstavujú aj cesty do banky a vyčkávanie v rade pred priehradkou ohromné transakčné náklady.

Neformálne vzťahy

Neformálne inštitúcie – ako sú susedské sporivé kluby alebo pôžičkové spoločenstvá – ponúkajú flexibilitu, ktorú oficiálny finančný sektor nepozná. Ako ukazujú skúsenosti bangladéšskej Grameen Bank, ľudia s najnižšími príjmami dokážu byť disciplinovaní. Problém je, že nepravidelné príjmy im umožňujú splácať pôžičky väčšinu času, ale nie vždy. Formalizované zmluvy si vyžadujú pravidelné splátky. Naproti tomu miestneho predavača možno uhovoriť, aby znížil úrok, príbuzného uprosiť, aby o mesiac či dva odložil splátku.

Neformálne finančné väzby v rámci komunity susedov, priateľov, kolegov alebo príbuzných majú i ďalšiu funkciu. Zvyšujú disciplínu. Aj bohatí ľudia majú problém šetriť a nepodľahnúť nutkaniu minúť zárobok tu a teraz. Rádovo väčšia výzva je to pre človeka, ktorý má k dispozícii dva doláre denne, aj to nie vždy. Pravidelné týždenné stretnutia členov sporivých klubov vo svete chudobných plnia rovnakú funkciu ako trvalé príkazy vo svete bohatých.

Ďalším charakteristickým znakom portfólií chudobných je diverzifikácia rizika. Finančné aktíva ukladajú napríklad do jednoduchých schém, keď štyria susedia sformujú klub, v rámci ktorého sporia vopred dohodnutú sumu. Ale využívajú i podstatne sofistikovanejšie inštrumenty. Tie nielen zhromažďujú peniaze, ale zároveň voľné úspory požičiavajú ďalším chudobným. Charakter činnosti týchto klubov nie je veľmi odlišný od hedge fondov v bohatom svete.

Mýty o úžere

Povrchný pohľad na finančný svet najchudobnejších ľudí zvádza na povrchné závery. A keď sa k tomu pridajú emócie a moralizovanie, výsledkom býva nielen zlá diagnostika, ale i nesprávne návrhy riešení. Typický príklad je boj proti úžere či poukazovanie na údajne iracionálne správanie vyplývajúce z finančnej negramotnosti.

V západných krajinách sa otázka úspor a úverov točí okolo úrokov prepočítaných na percentá ročne. Aplikovať takýto pohľad na výhodnosť finančných produktov v podmienkach najchudobnejších domácností nemá význam, ak chcú ekonómovia pochopiť ich správanie. Ľudia žijúci v biednych pomeroch kladú na produkty dve základné požiadavky. Majú im pomôcť vyrovnávať cash-flow, aby dokázali kúpiť jedlo každý deň. A zároveň im musia okamžite sprístupniť sumy potrebné na jednorazové náklady a neočakávané udalosti.

Ako upozorňuje štvorica výskumníkov, prepočet cez ročnú úrokovú mieru nemá praktický význam pre ľudí, ktorých pôžičky a úspory majú krátkodobý charakter. A sú zamerané na konkrétne ciele, ako je nákup učebníc pre deti o dva mesiace alebo úhrada liekov pre manžela o tri dni. Čo sa západnému ekonómovi javí ako úžera, je pre chudobného v Bangladéši manažovateľný poplatok za dostupnosť a flexibilitu finančných zdrojov. V prostredí extrémnej biedy a neistej budúcnosti je racionálne i draho si požičať peniaze a ešte ich za poplatok uložiť u suseda ako úsporu.

Chudobní sú nebonitní a vysoko rizikoví dlžníci. Ak sa k tomu priráta prevládajúca neformálnosť úverových kontraktov a časté zmeny dohodnutých podmienok splácania, sotva sa možno čudovať relatívne vysokej nominálnej cene. Okrem toho, miestny „úžerník“ často nie je nik iný ako sused, ktorému sa momentálne darí o niečo lepšie. Alebo sporivý klub starých mám, ktoré sa snažia poskytovaním úverov prispieť do rodinného rozpočtu.

Služby pre chudobných

Nedostatok nástrojov finančného manažmentu patrí k skrytým okovám chudoby. Neschopnosť zhromaždiť správnu sumu v správnom čase znamená, že oneskorená návšteva lekára prerastie do rodinnej finančnej krízy. Nedostatok disponibilnej hotovosti pripraví dieťa o miesto v škole alebo zabráni dospelému chopiť sa príležitosti zvýšiť zárobok a zabezpečiť väčšiu ekonomickú stabilitu.

Najžiadanejší artikel pre chudobných hľadajúcich užitočné finančné služby sú dostupnosť a flexibilita. Neformálny sektor tento dopyt dokáže čiastočne uspokojiť, ale za cenu vysokých ekonomických aj spoločenských nákladov a neistoty. Príbuzní nemajú vždy voľnú hotovosť a sused dlhujúci peniaze ich už nikdy nemusí vrátiť. Pre formálne finančné inštitúcie je prienik do sveta absolútnej chudoby nákladný a riskantný. Poskytovať služby ľuďom s nízkymi príjmami znamená zvládať množstvo drobných úverových transakcií spojených s vysokými administratívnymi a personálnymi výdavkami. A starať sa o sporiace účty, na ktorých pribudne mesačne pár dolárov.

No napriek všetkým obmedzeniam je to trh, ktorý poskytuje príležitosti pre inovatívne finančníctvo. Úspešný príbeh nositeľa Nobelovej ceny za mier Muhammada Yunusa a jeho Grameen Bank je toho dôkazom. Koncept mikropôžičiek na podporu podnikania pre ženy z najchudobnejších vrstiev má vo svete množstvo imitátorov a úspešných rozvíjateľov pôvodnej myšlienky. Sama Grameen Bank postupne mení pôvodný striktný režim drobných biznis úverov na širšiu paletu produktov.

Pravda, boj proti chudobe si vyžaduje viac ako služby spojené s denným manažmentom peňazí, produktmi dlhodobého sporenia a úverov, ktoré nie sú obmedzené len na rozvoj podnikania. Ale financie hrajú v živote ľudí žijúcich z dvoch dolárov denne kľúčovú úlohu. Ich manažovanie si vyžaduje veľa času a energie. Akýkoľvek produkt, ktorý chápe finančné potreby chudobných, im môže pomôcť zlepšiť kvalitu života. „Nemať dosť peňazí je zlé. Nebyť schopný manažovať hoci i málo peňazí je ešte horšie,“ dodáva štvorica autorov knihy Portfolios of the Poor.

Daryl Collins šéfoval poslednému projektu finančných denníkov v Južnej Afrike a je partnerom bostonskej organizácie Bankable Frontiers Associates. Jonathan Morduch je profesor verejnej politiky a ekonómie na New York University a spoluautor knihy The Economics of Microfinance. Stuart Rutherford je autor knihy The Poor an Their Money a zakladateľ SafeSave, mikrofinančnej inštitúcie pôsobiacej v Bangladéši. Orlanda Ruthven nedávno získala doktorát na University of Oxford a žije v Naí Dillí.