Ako na Kotlebu? Naučiť sa hádať

Zdroj: SITA/AP

„Vy sa tam učíte len hádať,“ reagovala pomerne často moja „obľúbená“ stredoškolská učiteľka na moju snahu oponovať jej. Nestalo sa to raz a dobre to vystihuje posttotalitnú mentalitu, ktorá sa zo škôl nevytrácala až tak rýchlo, ako by sme chceli.

Skrátka, memorovať sa a neoponovať. No keď otvorená diskusia nie je žiaduca, ľudia s iným názorom majú tendenciu združovať sa s podobne naladenými, kde sa navzájom utvrdzujú vo svojej pravde. A to je ideálne podhubie pre extrémizmus.  

Ako som sa učil „hádať“

Ide o jednu z mojich najvďačnejších spomienok na strednú školu. Debatná liga, do ktorej som sa zapojil, pôsobila najskôr ako projekt v rámci Nadácie otvorenej spoločnosti, neskôr ju začala zastrešovať Slovenská debatná asociácia. Dnes už je prítomná aj na základných školách.

Formát stredoškolských debát zahŕňa organizované „hašterenie“ dvoch tímov na konkrétnu tému. Jeden s ňou súhlasí, ďalší sa ju pokúša vyvrátiť. Vtip je v tom, že postoj si súťažiaci neurčujú podľa svetonázoru, ale vyžrebujú si ho. Aj preto musia byť argumentačne pripravení s tézou súhlasiť i nesúhlasiť. Témy sú naozaj rôzne: napríklad trest smrti, eutanázia, ale aj bezplatné školstvo, či členstvo v NATO a EÚ.

Okrem argumentačných zručností podporuje tento projekt otvorené a kritické myslenie. A práve to je mimoriadne dôležité.

Súťažiaci si musia naštudovať argumenty oboch táborov. A  debatovať v nastolenej línii, počúvať argumenty protistrany a reagovať na ne. Nie meniť tému, ako to často vidíme v politických i internetových diskusiách.

Sú Fico, Kotleba a Kollár argumentačne silní?

Na futbalovom zápase by prehrávajúcemu tímu určite neprešlo, keby jeho hráči v 72. minúte zahodili loptu za plot a žiadali, nech sa rozhodne podľa toho, kto má krajší dres. Vo verejnej diskusii sa to stáva úplne bežne a nikto sa nad tým nepozastavuje.

Aj toto je dôvod, prečo sa Marian Kotleba a Boris Kollár, ale aj ďalší dostali do parlamentu. Svojim voličom neponúkli reálne riešenia a rozumné argumenty. Našli však cestu k ich pudom. Hlboko v našej mysli je zakorenený takzvaný potvrdzovací predsudok (comfirmation bias). Zjednodušene povedané, podvedome hľadáme argumenty pre potvrdenie našich názorov. Ak máme radi sladké, s nadšením uveríme „štúdii“ o tom, že cukor pomáha chudnúť. A veľmi nebudeme skúmať, či existujú reálne dôkazy. Na druhej strane, o protinázor sa veľmi nezaujímame.

Na podobnom princípe vybudoval svoju politickú kariéru aj Robert Fico. Pre istotu sa dlhodobo vyhýba televíznym diskusiám s politickými oponentmi, ale aj kritickým novinárom. Dobre vie, čo by sa stalo, keby ho „rozobrali“ vetu po vete. A spolieha sa na to, že sa ho voliči zastanú. Príklady to potvrdzujú. Ak sa napríklad v Slovenskom rozhlase objavili kritickejšie otázky, sociálne siete boli zrazu plné sťažností na neobjektivitu. Pritom by to malo byť presne naopak.

Priestor na kritické otázky

Ak mám obľúbeného politika, o to viac by mi malo záležať na jeho dôslednom preverení. Aby som mal istotu, že moje emócie neprebili zdravý rozum. Už spomenutý potvrdzovací predsudok mi radí zle. Je nepriateľom v mojej hlave. Aby som ho porazil, musím o ňom vedieť. A tiež trénovať spôsoby, ako svoju myseľ otvoriť.

Neverím, že väčšina voličov Mariana Kotlebu sú priaznivci Slovenského štátu. Vo svojej snahe vytrestať tradičných politikov však podľahli sebaklamu, že volia menšie zlo. Aj preto podvedome nevideli hnedé skutky svojho obľúbenca. Podľahli vlastnému presvedčeniu a nedokázali ho konfrontovať. Nikto ich to nenaučil. 

Inak to zrejme nie je ani v prípade tých najpresvedčenejších voličov, ktorí asi naozaj veria "dobrému Slovenskému štátu". Možno aj preto, že Kotleba a jeho ľudia s nimi ako jediní boli ochotní aspoň ako tak diskutovať.

Je chybou, ak sa učenie mení na nekritické memorovanie. Najmä pri tak dôležitých témach, ako sú nedávne dejiny, je dôležité, aby žiaci hľadali spoločne s učiteľom argumenty.  Nie je problém, ak sa 15-ročný tínedžer opýta na začiatku hodiny, či holokaust nie je iba výmysel. Problém je, ak nemá na konci hodiny dostatok relevantných argumentov, aby si odpovedal sám. Povedať, veď je to napísané v učebnici, skrátka nestačí. Sobotné voľby to jasne ukázali.

Za jedným stolom s Kotlebovými voličmi

Ak rokovaciemu stolu nepozveme Mariana Kotlebu, v poriadku, môže si za to sám. Ale je našou povinnosťou pozvať jeho voličov. V prvom rade si vypočuť ich argumenty a až potom na ne reagovať. Platí pritom, že ak chcete protivníka presvedčiť, nesmiete ho zosmiešňovať. 

Prieskumy ukázali, že nová parlamentná strana má priaznivcov v radoch stredoškolákov, čo je zjavne dôsledok systémovej chyby v školstve. A tú v priebehu roka neodstránime. Ale za rovnaký čas vieme na školách rozšíriť zaujímavý projekt, ktorý podporuje kritické myslenie. Úplne stačí, ak zasiahne pár jedincov v každej triede.  

Debatná liga je o tom, že necháme žiakov zabávať sa argumentovaním. Kritické myslenie je v tomto prípade nenásilná pridaná hodnota. Dôležité je, aby mal každý žiak možnosť do zapojiť sa do podobného projektu. Možnosť, rozhodne však nie povinnosť! Všetci dobre vieme, ako sa končia povinné aktivity na školách.

Debatná liga je zaujímavý projekt, ktorý sa udomácnil najmä na lepších školách. Stále však nie je dostatočne rozšírený. Viac peňazí by mu určite pomohlo. A preto idem lobovať. Poslať jednorazovú, či, ešte lepšie, pravidelnú platbu, je zatiaľ najkonkrétnejšia odpoveď na otázku, čo robiť s tým, že sa Marian Kotleba teší takému nekritickému obdivu na školách.