Keď Diego Gambetta v roku 1987 ukončil v Palerme výskum o mafii, zazvonil v jeho rímskom byte telefón. Anonymný muž so sicílskym prízvukom sa najskôr uistil, či volá správne číslo. Aby dal najavo, že telefonát nie je omyl. Potom sa opýtal: „Hovorím s Kostolom La Madonna del Riposo?“ Po rýchlej zápornej odpovedi položil Sicílčan nezmyselnú otázku: „Viete, kde sa kostol nachádza?“ Sociológ zareagoval, že nemá poňatia, a zložil telefón.
Po chvíľke dumania nad nezmyselnosťou práve skončeného rozhovoru a listovania v telefónnom zozname D. Gambetta zistil, že kostol je umiestnený uprostred cintorína blízko miesta, kde žije. Absurdný telefonát razom dostal zmysel ako efektívny signál. Jeho význam bol pochopiteľný bez explicitného vysvetlenia, čo znamená. Predmet výskumu talianskeho sociológa, sicílsky prízvuk volajúceho a cintorín hovorili jasnou rečou.
Sila signálov
Jazyk plný symbolov a kódov, tetovanie, rituálne mafiánske obrady, bitky väzňov, ich sklony k poškodzovaniu vlastného tela či agresívne správanie nie sú len dôsledky nebezpečného života kriminálnika. Sú to i strategicky premyslené signály, pomocou ktorých zločinci komunikujú, bránia vlastnícke nároky a ochranné známky, demonštrujú schopnosti a dôveryhodnosť v biznise, ktorý sa nemôže spoľahnúť na vynucovací aparát štátu či reklamu v televízii.
Zdroj: gambetta
Signalizačná teória sa objavila v 70. rokoch minulého storočia ako produkt práce ekonómov a biológov. Predmet jej skúmania je možné zhrnúť do otázky: Za akých podmienok môže prijímateľ racionálne veriť signálu, ak signalizujúci môže mať záujem iba predstierať, že signál je pravdivý? Teória hovorí, že medzi možnými signálmi existuje minimálne jeden, ktorý je relatívne lacný z pohľadu odosielateľa, ale nákladný z pohľadu kohokoľvek iného, kto by ho chcel napodobniť.Kriminalita je biznis, v ktorom má správna signalizácia kľúčové miesto. Pre zločinca vážne ašpirujúceho na členstvo v mafiánskej organizácii je spoločná rituálna vražda lacnejší signál kriminálnej dôveryhodnosti v porovnaní s agentom FBI v utajení. Inými slovami, dobrý signál musí byť dostatočne diskriminačný, aby na policajných agentov či machrov hrajúcich sa na zločincov uvalil také náklady, ktoré nie sú ochotní znášať.
Extrémne prostredie podsvetia je – zvráteným spôsobom – optimálne na testovanie hypotéz signalizačnej teórie. Ak mladý muž v bare nepochopí náznaky krásnej dámy, prinajhoršom príde o vzrušujúce rande. Ak niekto nepochopí signalizáciu mafiánskeho bossa, môže skončiť vo vreci plnom kameňov na dne rieky. V hre je veľmi veľa. Informačné šumy či skreslené signály môžu mať a mávajú fatálne dôsledky.
Codes of the Underworld, nová kniha D. Gambettu, je dosiaľ pravdepodobne najlepšia empirická práca o signalizácii, ktorá jej význam ukazuje v drsnej nahote sveta zločincov. Vďaka kombinácii signalizačnej teórie, stratégie konfliktu od Thomasa Schellinga a vlastného intenzívneho výskumu mafie namiešal pôvodom taliansky sociológ mimoriadne originálny pohľad na ošúchanú tému.
Diskriminačné signály
V roku 1991 istá kanadská žena nalistovala zlaté stránky a vytočila v telefóne arizonskú firmu Guns for Hire, aby si dohodla kontrakt na zabitie manžela. Po tom, čo detektívovi v utajení zaplatila dvetisíc dolárov, bola zatknutá a neskôr odsúdená. Vyšetrovatelia uviedli, že predtým, ako zavolala Guns for Hire, sa kontaktovala s motorkárskymi klubmi a taliansko-americkými asociáciami. Žena si očividne nenaštudovala špecializáciu arizonskej firmy: „Organizácia divadelných predstavení v štýle divokého západu vhodných pre kongresy a súkromné večierky.“
Človek sa čuduje, píše D. Gambetta, koľko vrážd by bolo, keby mohli nájomní zabijaci otvorene propagovať ponúkané služby. No v skutočnom svete si musia zločinci vystačiť s menej priamymi metódami marketingu. Signalizácia a strategické manévre v nich zohrávajú rozhodujúcu úlohu. Kriminálna kariéra je málokedy cesta osamelého vlka. Mafiáni, zlodeji i nájomní zabijaci potrebujú partnerov a dodávateľov, ktorým môžu v rámci možností dôverovať. O to ťažšia je to úloha v biznise, v ktorom je na výber len z principiálne nedôveryhodných ľudí ochotných porušovať zákony, dohody a spoločenské konvencie.
Úspešný kriminálnik si musí budovať reputáciu, vysielať diskriminačné signály, ktoré je príliš nákladné napodobňovať. Máloktorý policajný agent je ochotný stráviť dve desaťročia za mrežami predtým, ako sa infiltruje do zločineckej organizácie. Pre skutočného kriminálnika je dlhodobý pobyt vo väzení silno plusová časť jeho profesionálneho životopisu. Väznice navyše fungujú ako efektívne monitorovacie zariadenie, či potenciálny obchodný partner kriminálnu minulosť nepredstiera.
Na podobnom princípe fungujú napríklad extenzívne tetovania, ktoré podstupujú členovia jakuzy či Árijského bratstva terorizujúceho americké väznice. Je ľahké signalizovať drsnosť symbolom lebky na ramene. No je málo pravdepodobné, že by si niekto s úmyslom vrátiť sa do normálneho života nechal potetovať tvár symbolmi Árijského bratstva.
Nevšedný úspech agenta FBI Josepha Pistoneho, ktorému sa pod krycím menom Donnie Brasco podarilo preniknúť do newyorských mafiánskych rodín, bol výsledkom schopnosti dôveryhodne napodobniť signalizáciu kriminálnika. A schopnosti vyhnúť sa falošným signálom, ktoré by boli ľahko odhaliteľné. Napríklad netvrdiť, že má za sebou väzenskú minulosť, pretože tento fakt by si Cosa Nostra mohla poľahky overiť.
Prečo väzni bojujú
Ak je podsvetie vhodné prostredie na štúdium signalizácie, tak väznice sú z tohto pohľadu dokonalé laboratórium. Jednak pre rozsiahle štatistické dáta, ktoré sú k dispozícii, ale aj pre špecifickosť podmienok, v ktorých ľudia v nich žijú. Vzácnosť statkov nie je vo väzniciach abstraktný ekonomický termín. Absencia slobody, súkromia, ochrany a iných istôt bežného života testujú konanie druhu zvaného homo economicus až na hranice znesiteľného.
Podľa D. Gambettu je preto prekvapujúce, ako málo systematického výskumu významu signalizácie vo väzenskom prostredí existuje. V Codes of the Underworld túto medzeru aspoň čiastočne zapĺňa. Aj na notoricky známom príklade, ktorým sú vzájomné bitky väzňov. Tradičné vysvetlenia vysokej frekvencie krvavých konfliktov medzi odsúdenými siahajú od vyšších sklonov k násiliu – napokon, vo väzniciach nekončia anjeli – až po snahu získať zvýhodnený prístup k nedostatkovým tovarom. Od cigariet po telefónnu kartu.
Lenže empirické dáta hovoria, že boj o vzácne statky či násilnícke povahy vysvetľujú bitky vo väzniciach neuspokojivo. Prečo sú boje častejšie medzi mladými väzňami a dokonca medzi ženami? Prečo sú častejšie vo väzniciach, kde dochádza k intenzívnejšiemu pohybu väzňov? Prečo sa kriminálnici s naozaj násilnou minulosťou zapájajú do bitiek menej často? Prečo frekvencia násilia klesá úmerne dĺžke pobytu za mrežami? Prečo priame súboje o nedostatkové tovary tvoria v skutočnosti len časť všetkých bojov?
Odpoveď je, že bitky sú jeden z mála nástrojov schopných efektívne signalizovať status vo väzenskej hierarchii. A sú zároveň prostriedok rýchlej a neskreslenej výmeny informácií medzi odsúdenými. D. Gambetta opisuje, ako sa napríklad väzni snažia ostentatívne ukazovať zranenia, jazvy či stopy po guľkách. Alebo ako trávia čo najviac času v posilňovniach, aby ich výzor pôsobil odstrašujúco. Ale všetky tieto signály môžu byť do istej miery falošné. Ochota podstúpiť krvavý súboj je naproti tomu jednoznačný signál.
Ak sa na väzenské bitky pozrieme očami signalizačnej teórie, mnohé zdanlivo nelogické javy dávajú zmysel. Aby si odsúdený dokázal obhájiť vlastnícke práva či status v hierarchickej štruktúre, potrebuje presvedčivé väzenské CV. Mladí kriminálnici či ženy sa bijú častejšie preto, lebo nemajú za sebou históriu, ktorá by poskytovala dostatok údajov o miere ich „drsnosti“. Väznice s vyššou frekvenciu pohybu odsúdených trpia vyššou mierou signalizačného šumu a informačnej neistoty. Bitky uprostred davu kričiacich spoluväzňov sú preto účinný kanál výmeny údajov.
Prečo mafiáni ľúbia kino
Neexistuje reprezentatívny prieskum medzi mafiánskymi rodinami, či je medzi nimi obľúbenejší film Krstný otec alebo Donnie Brasco. No i z nereprezentatívnych informácií je podľa D. Gambettu zrejmé, že Coppolovu kultovú klasiku majú radšej. Nadšenie pre Krstného otca bolo už pred natáčaním mimoriadne. Agenti FBI dokonca zachytili telefonáty, v ktorých sa mafiáni sporili, aký herec by mal hrať ich postavu (pre informáciu: jednoznačný favorit bol Paul Newman).
Naproti tomu Donnie Brasco odhaľuje ich slabiny i hanbu, ktorú utŕžili prienikom agenta FBI do ich radov. Nemajú dôvod mať tento film radi. Bolestne sa o tom presvedčil japonský režisér Juzo Itami, ktorý si v jednom filme dovolil zosmiešniť a spochybniť schopnosť jakuzy plniť si biznis záväzky. Dorezaný ledva prežil útok v garáži a neskôr za podozrivých okolností spáchal samovraždu.
Nech to znie akokoľvek pritiahnuté za vlasy, filmový priemysel predstavuje pre podsvetie jedinečnú príležitosť na oficiálny marketing ich schopností a služieb. Gangstri chcú byť vo filmoch zobrazovaní ako nebezpeční, nesympatickí a krvilační, nie ako ľudia neschopní naplniť vlastnú povesť. Niektorí dokonca priamo preberajú komunikačné taktiky z filmového plátna. Mafiáni v reálnom živote replikovali frázy Roberta de Nira či Al Pacina. Pretože to zvyšovalo pravdepodobnosť, že ich odkaz bude „obchodným partnerom“ pochopený. Aj o tom je sila signalizácie.
Diego Gambetta je profesor sociológie na University of Oxford. Je autorom knihy The Sicilian Mafia: The Business of Private Protection a editor knihy Making Sense of Suicide Missions.
