Jedno pekné májové ráno Janka a Danka opäť odviezli deti do škôlky. Toto ráno však bola Danka akási zamyslená. „Čo ti vŕta v hlave?” pýtala sa Janka.
„Nuž Janka, čím viac nad tým rozmýšľam, nerozumiem aké vysoké je na Slovensku daňové a odvodové zaťaženie zamestnancov. Tak mi to nedalo a rozmýšľam, že sa stanem živnostníčkou.“
„Ale prečo?” opýtala sa Danka, „veď máš dobrého zamestnávateľa.“
„Ale veď ja nechcem meniť zamestnávateľa, len ho premenovať na klienta, nedala sa Danka. „Veď si to spočítajme. Povedzme, že zamestnanec má príjem... Hmmm, napríklad 1 000 eur, to je dnes približne priemerná mzda na Slovensku. Z toho zamestnávateľ zaplatí odvody 352 eur, takže celkové náklady zamestnávateľa budú 1 352 eur. No a zamestnanec dostane na účet 763,80 eur mesačne (701 bez uplatnenia odpočítateľnej položky), teda 9 165,60 eur ročne.“
„A živnostník je na tom lepšie?” opýtala sa Janka.
„No počítajme.“ Odpovedala Danka. „Príjem živnostníka by bol 1 352 eur, čo by bol aj náklad spoločnosti. Takže ročný príjem živnostníka by bol 16 224 eur. Povedzme, že si uplatní paušálne výdavky 60%; v takom prípade by bol ročný zdravotný odvod cca 801 eur a daň 333 eur. Ročný čistý príjem živnostníka by tak bol 15 090 eur. Ak to zhrniem, pri príjme zamestnanca 1 000 eur mesačne je úspora na daniach a odvodoch takmer 6 000 eur ročne.
„Wau,” ostala šokovaná Janka. „Ale niečo mi na tom nesedí. Kde sú odvody na sociálne poistenie?”
„Predstav si, že ak niekto začne podnikať na živnosť od januára, tak odvody na sociálne poistenie ako živnostník prvých 21 mesiacov vôbec neplatí. Ak by ich aj potom platil, v tomto prípade by boli v minimálnej výške 158 eur mesačne, čiže 1 897 eur ročne. Takže stále sa to oplatí, nehovoriac o tom, že má aj iné možnosti, napríklad si po 2 rokoch založiť spoločnosť.“
„No to je síce všetko pekné. Ale to si ktorýkoľvek zamestnanec môže povedať, že bude živnostníkom?” nechápala Janka.
„Nuž musí mať zamestnávateľa, ktorý mu to umožní. Ale prečo by to neurobil, keď zamestnávateľ pochopí, že jeho náklady sa nezmenia a príde o mnoho povinností spojených so zamestnancami?” vysvetľovala Danka.
„Tak som to nemyslela,“ ozvala sa Janka, „keď niekto pracuje pre zamestnávateľa, môže byť formálne živnostník“?
„Aha Janka, tu mám spísané pravidlá závislej činnosti, ktorým by sa mal správny „kvázi živnostník“ vyhnúť:
- výlučne osobný výkon práce zamestnanca pre zamestnávateľa - zmluva by mala definovať len to, aby bola práca vykonaná a je jedno, kto ju vykoná;
- práca vykonávaná podľa pokynov zamestnávateľa; ako pripúšťa aj Ministerstvo práce, „Konkretizácia plnenia je predmetom úpravy aj občianskoprávnych a obchodnoprávnych vzťahov, kde je jedna zmluvná strana povinná riadiť sa pokynmi druhej zmluvnej strany. Možnosť ukladania pokynov je potrebné posúdiť v komplexe všetkých znakov činnosti, t. j. či možno konanie subsumovať pod rozsah ustanovení živnostenského zákona, Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, autorského zákona.“ Čiže zadávanie úloh spoločnosťou je OK, ale živnostník by mal mať určitú voľnosť ako tú úlohu splniť;
- práca vykonávaná v mene zamestnávateľa – v zmluve by nemala byť exkluzivita poskytovania služieb iba pre jedného odberateľa. Ideálne ak by živnostník poskytoval služby viacerým klientom;
- práca vykonávaná za mzdu alebo odmenu – znakom závislej činnosti je práve fixná mzda bez ohľadu na kvalitu/kvantitu práce. Ale aj pri službe môže byť odmena nastavená paušálne (ale teoreticky je možné ju upraviť, aj znížiť, čo pri zamestnancovi možné nie je).
- práca vykonávaná v pracovnom čase – v zmluve by nemal byť pracovný čas, ale primárne úloha/zadanie, ktoré musí dodávateľ splniť v stanovenom termíne. A okrem toho v cene služieb zahrnúť nárok dodávateľa na voľno na zotavenie v rozsahu 25 dní ročne;
- práca vykonávaná na náklady zamestnávateľa práca vykonávaná výrobnými prostriedkami zamestnávateľa – do zmluvy zakomponovať vlastné pracovné nástroje;
- práca vykonávaná na zodpovednosť zamestnávateľa – do zmluvy dať formálnu možnosť reklamácie plnenia; služby sa dajú reklamovať, závislá práca nie.
„Takže to by sme už ráno necestovali spolu do práce?” zosmutnela Janka.
„Prečo nie... Veď ja by som robila to isté čo doteraz,“ odvetila Janka, „tú istú prácu, s tými istými ľuďmi, v tom istom čase a v tej istej kancelárii. Akurát by som musela na konci každého mesiaca vystaviť faktúru svojmu zamestnávateľovi. Pardón, klientovi.“
„Danka, a to všetko si si zistila sama?” zapochybovala Janka
“No…. Trochu som to aj konzultovala.“, priznala sa Danka.
„Ahaaaa, tak preto si minulý týždeň nikdy nemala čas na obed“, poznamenala Janka, „a čo teda na to náš známy daňový poradca?”
„Nuž podľa neho je, z pohľadu daní, takéto plánovanie skôr na strane povolenej daňovej optimalizácie ako obchádzania/zneužitia práva. Tento názor podporujú aj niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu: „Pokiaľ zákon výslovne nepodradí určité typy právnych úkonov, alebo vzťahy (napr. vzťah konateľa k spoločnosti) právnemu režimu závislej činnosti, tak pri súbehu základný rozdiel medzi závislou činnosťou a podnikateľskou činnosťou je nevyhnutné odvodzovať od prejavenej vôle zmluvných strán, t.j. či medzi sebou mienia uzatvoriť obchodnoprávny vzťah alebo pracovnoprávny vzťah.“
Takže podľa neho je potrebné rešpektovať právny názor Najvyššieho súdu, aj keď sa môže zdať kontroverzný a popierajúci zásadu “Obsah nad formu“. Na druhej strane táto pasáž rozhodnutia je vraj trochu vytrhávaná z kontextu a navyše sa celý rozsudok vzťahuje k legislatíve, ktorá bola medzičasom výrazne upravená,“ poúčala Danka. A navyše platí, že akékoľvek nastavenie by nemalo byť umelé a účelové a viesť k zneužívaniu práva, čokoľvek to v praxi znamená.“
„To je skutočne komplikované,“ chytala sa za hlavu Janka.
„Áno, avšak zdá sa, že v týchto prípadoch je v silnejšej pozícii daňovník ako finančná správa,“ pritakala Danka. „Ale podľa nášho daňového poradcu stále základný problém a príčina tohto stavu ostáva v neadekvátnom daňovom a odvodovom zaťažení zamestnancov v porovnaní s inými skupinami daňovníkov.
„No ale predsa podnikatelia naozaj znášajú oveľa väčšie riziká a nemajú garantovanú pracovno-právnu ochranu ako zamestnanci,“ oponovala Janka.
„To určite platí,“ prisvedčila Danka. Ale aj pri zohľadnení týchto špecifík podnikania je rozdiel v čistom príjme priveľký.“
„No ja neviem Danka.“, stále pochybovala Janka, „Veď stále v médiách čítam a počúvam, že živnostníci sa na Slovensku majú najťažšie a oni trpia najväčším daňovým a odvodovým zaťažením.“
„Danka, a ty si vari myslíš, že novinári a redaktori, ktorí o tejto téme píšu sú zamestnanci?” opýtala sa Danka. „A budú písať, že im treba zvýšiť dane a odvody. Aj keď niektorí si vraj už uvedomili, že v skutočnosti sú zamestnanci (https://medialne.etrend.sk/televizia/byvali-redaktori-spravodajstva-podali-zalobu-na-rtvs/diskusia.html). Škoda, že až potom, keď im boli vypovedané obchodné kontrakty a oni zistili, že toto by sa im ako zamestnancom stať nemohlo.“
„Danka, a čo na to Danko? Veď ten je dnes najväčší daňový novelizátor?“ opýtala sa Janka.
„No bez médií sa voľby nevyhrávajú... A tak ide znižovať dane živnostníkom na 15%. Zamestnancom už vybavil rekreačné poukazy,“ uzavrela Danka.
