Od Štetína na Baltiku po Terst na Adriatiku, na kontinent spadla železná opona. Túto známu vetu vyslovil Winston Churchill na prednáške pred sálou plnou študentov a novinárov. Zbehli sa z celej Ameriky. Starého leva, čerstvého 72-ročného dôchodcu, uviedol nemenej prestížny rečník, prezident Spojených štátov amerických Harry Truman.

Churchill jasnozrivo predpovedal, že bývalý spojenec nie je žiaden baránok, ale nebezpečný súper a potenciálny nepriateľ v ďalšom konflikte. "Ponúkol prirovnania povojnového Sovietskeho zväzu s Nemeckom v 1935", napísali vtedajšie The Times. "Jeho slová neboli vierou, že vojna so Sovietskym zväzom je nevyhnutná, alebo blízka. Vyjadril presvedčenie, že Rusko si vojnu nepraje, ale upozornil na to, že si Moskva praje zbierať plody vojny a na jej nekončiacu expanziu moci a politiky."

Americká verejnosť reagovala na jeho prejav negatívne. Američania stále vnímali Sovietsky zväz ako spojenca, ktorého roky zásobovali technikou, zbraňami a po boku ktorého porazili hitlerovské Nemecko. Churchill ich šokoval konfrontačnou a provokatívnou pozíciou, ktorá by mohla byť predzvesťou ďalšej vojny. Niektorí americkí politici ho verejne odsúdili, hoci neskôr vysvitlo, že v súkromných rozhovoroch uznali, že Sovietsky zväz predstavuje vážnu hrozbu.  

Sir Winston Churchill sa narodil v roku 1874 v rodine vojvodcov z Marlboroughu, vetvy rodiny Spencer. Ako mladý dôstojník slúžil počas vojen v Britskej Indii, v anglo-sudánskej vojne a druhej búrskej vojne. Talentovaný spisovateľ, stal sa známym kvôli jeho zápiskom z vojen a neskôr, po 2. svetovej vojne, získal i Nobelovu cenu za literatúru. Po debakli v Gallipoli v 1915, keď sa na jeho nápad nasadilo množstvo starých lodí, ktoré by neobstáli v boji proti nemeckej flotile, operácia sa ťahala rok a skončila ťažkým fiaskom spojencov, bol v úzadí ako nevládny minister munície, počas ktorej doby do výzbroje zaviedol viaceré inovatívne zbraňové systémy, vrátane tanku. Potom pracoval ako štátny tajomník pre vojnu, pre vzdušné sily, pre kolónie. Ako kancelár pre rozpočet vrátil libre plné krytie zlatom, čo bol kontroverzný krok, ktorý vytvoril silný deflačný tlak na ekonomiku. V 30-tych rokoch bol mimo vládnych funkcií, až kým nezačal volať po prezbrojení pod hrozbou nacistického Nemecka. Po rezignácii Nevilla Chamberlaina v máji 1940 sa ako 64-ročný stal premiérom. Hoci ako dieťa trpel poruchou výslovnosti, vypracoval sa na výnimočného rečníka, ako dokazujú dobové zvukové záznamy, ktoré sa v tej dobe už začínali používať. Jeho plamenné prejavy pomáhali prekonať fašistické besnenie, keď Hitler namiesto lietadiel a letísk zameral ničivú silu Luftwaffe na mestá plné civilného obyvateľstva. Vďaka tomu sa RAF postavila na nohy a dokázala vyhrať bitku o britské nebo. Churchill zanedbal volebnú kampaň v 1945 a v júlových voľbách ho porazil dovtedajší vicepremiér Clement Attlee. Správa Churchilla zastihla na konferencii v Postupimi. Zbalil sa a odletel domov. Na filmových záznamoch je možné vidieť, ako sa Stalin Attleemu systematicky obracal chrbtom a keď mu ho Truman chcel predstaviť, Stalin povedal tak dobre a ani mu nepodal ruku. Po Churchillovi, ktorého rešpektoval, mu Attlee nepripadal ako partner na rokovanie.

Churchill podozrieval Stalina už dlhšiu dobu, že má nekalé plány s obsadenou časťou Európy. Predzvesťou toho bola už Jalta vo februári 1945. Prezident Roosevelt však veril, že ak sa Stalinovi nebude odporovať, gentlemansky nechá obsadené územia rozhodnúť o svojom osude v slobodných voľbách. Ani prezident Truman, ktorý prevzal úrad v apríli po úmrtí F. D. Roosevelta, nechcel počúvať kritiku na adresu spojenca a partnera, s ktorým vyhrali vojnu nad Hitlerom. Vo svetle neskorších udalostí však Truman pochopil, že Churchill má jasnozrivú pravdu a pozval ho do USA. Práve počas tohto turné predniesol Churchill svoju pamätnú reč vo Fultone v štáte Missouri. Viacerí kongresmani zavrhovali projekt anglo-americkej vojenskej aliancie, ktorá "by vzbudzovala podozrenie zo strany Sovietskeho zväzu a príliš intímne by miešala USA do zahraničnej politiky Británie", ako napísal dobový denník Le Figaro. L'Humanité, noviny francúzskych komunistov, dodali: "Takto antisovietizmus zaslepuje oči niektorých ľudí, takže nevidia nebezpečenstvo znovuzrodenia nemeckej agresie." Daily Telegraph píše: "Pán Churchill bol vždy stúpencom tesného spojenectva so Spojenými štátmi a stále bol odporcom komunizmu." Vo vydaní z 15. marca 1946, Le Figaro prinieslo reakciu maršála Stalina: "nebezpečné pochybenie, ktoré môže vniesť nezhody medzi spojenecké mocnosti… (Churchill) sa zdá byť apoštolom anglosaského rasizmu, ktorý je presvedčený o nadradenosti anglofónnych národov a určuje im poslanie ustanoviť svoju svetovú dominanciu." Vo vydaní zo 17. marca Le Figaro prináša slová Churchilla z banketu v hoteli Waldorf Astoria v New Yorku: "(čo som povedal,) nezmením na tom ani slovo. Nikdy som nežiadal vojenskú alianciu alebo anglo-americkú vojenskú zmluvu. Žiadal som niečo iné, a v istom zmysle ešte dôležitejšie. Žiadal som bratské spojenectvo, slobodné a dobrovoľné."

O tri roky neskôr, 4. apríla 1949 sa zrodila Severoatlantická aliancia. Slovné spojenie "železná opona" sa používalo po desaťročia až do pádu berlínskeho múra v 1989. Churchill zomrel v roku 1965.

Niekoľko jeho nesmrteľných slovných bodnutí, ktoré ani časom nestratili nič z ich aktuálnosti:
"Úspech sa skladá z cesty od neúspechu k neúspechu bez straty nadšenia."
"Ak kráčate peklom, kráčajte ďalej."
"Máte nepriateľov? Výborne. To znamená, že ste niekedy v živote za niečo bojovali."

Churchillov prejav z 5. marca 1946 Šľachy mieru - Sinews of Peace je možné si prečítať tu a vypočuť si ho tu.

Ešte pár ďalších detailov. V týchto pohnutých časoch sa niektorí prorežimní propagandisti pokúšajú zahmliť situáciu prirovnaniami s historickými postavami. Aké teda boli Churchillove postoje v rozhodujúcich dejinných chvíľach?

Po Anschlusse Rakúska v marci 1938 začal Hitler okamžite prejavovať okázalý záujem o osud "utláčaných sudetských Nemcov". Neville Chamberlain súhlasil s anexiou Sudet 15. marca 1938 v Berchtesgadene. Édouard Daladier urobil to isté o tri dni neskôr. Aby Československo nemalo čas na vojenské prípravy, na 29. septembra 1938 bola zvolaná "mierová konferencia" do Mníchova. Hitler, Chamberlain a Daladier v inscenovanom divadle akceptovali Mussoliniho návrh (ktorý vraj pripravil Hermann Göring) a podpísali Mníchovskú dohodu o okamžitej vojenskej okupácii Sudet nemeckou armádou. Československá vláda nebola pri podpise prítomná, zástupcovia čakali predo dvermi na chodbe. Mali umožniť vykonateľnosť zmluvy 30. septembra. Sudety boli obsadené bez odporu medzi 1. a 10. októbrom, zbytok Čiech a Moravy v marci 1939. Poľská účasť na odštipkávaní území bola v Berlíne prijatá s uspokojením - už to nebola nemecká agresia, ale nemecko-poľská a Poliaci sa nikdy nedokážu zbaviť hanebnej viny. Keď Nemecko, Poľsko a Maďarsko zabralo Sudety, Sliezsko, južné Slovensko a Podkarpatskú Rus, boli v platnosti vyrokované dohody medzi Nemeckom a Poľskom, i medzi Sovietskym zväzom a Poľskom. V 1938 bola formálne v platnosti ešte i Malá Dohoda, tri zmluvy podpísané medzi Československom, susediacim Rumunskom a Juhosláviou v 1920-21. Československo malo tiež zmluvy o spolupráci a vzájomnej pomoci s Francúzskom a so Sovietskym zväzom. Poliaci sa zo zisku Bohumína, Tešína a Opavy netešili dlho. O pol roka neskôr sa sami stali obeťou nemecko-sovietskej agresie. Jednotky Slovenského štátu si po boku Wehrmachtu s radosťou vzali naspäť zabraté obce na Orave a na Spiši, Javorinu a Pieniny. Provokácia v Gleiwitz sa odohrala 1. septembra 1939 ako zámienka na anexiu, ale i toto divadielko bolo vopred pripravené. 17. septembra, deň po prímerí s Japonskom, Sovietsky zväz napadol bez vypovedania vojny Poľsko. Krajina bola rozdelené medzi Nemecko a Sovietsky zväz na základe mierovej zmluvy Ribbentrop - Molotov z augusta 1939. Spolupráca s Hitlerom, ako sa nevyplatila Poliakom, sa neskôr v 1944 nevyplatila ani Slovákom. Po 1939 Nemecko dodávalo Sovietskemu zväzu techniku a zbrane, Sovietsky zväz posielal do Nemecka vlaky surovín, ropy, pšenice - až kým Nemecko nenapadlo Sovietsky zväz v júni 1941. Spolupráca s Hitlerom sa nevyplatila ani im.

Tri roky hanebného obracania kabátov, mierových zmlúv, a ich vierolomného pošliapavania. Žiadne právo, žiadne dohody, žiadne princípy. Len hrubá sila a propaganda na kamuflovanie nízkych pohnútok. Veľké úsilie na propagandu. Mníchovská zrada "na záchranu mieru". Utajovanie fašoboľševického paktu na delenie Poľska, Baltiku a Fínska. Falošní vojaci v Gleiwitz. Tajné masové vraždenie v Katyni. Vierolomné prepadnutia včerajších spojencov. Kto z koho.

Churchill začal upozorňovať na nebezpečenstvo z Hitlerovho vyzbrojovania po znovuobsadení Porúria vo februári 1936. Počas toho roku viackrát vystúpil s presvedčivými prejavmi, že čas treba využiť, a nie ho nechať plynúť. Mníchovskú zradu a nemecko-poľské zabratie Sudet a Sliezska odsúdil slovami adresovanými Chamberlainovi: "Dostali ste na výber vojnu alebo stratu cti. Vybrali ste si stratu cti a budete mať vojnu." V tom čase preňho Hitler predstavoval absolútne zlo, kým Stalin bol čudák, ale spojenec. Adolf Hitler bol jediným svetovým štátnikom, ktorý so Stalinom komunikoval. 20. augusta 1939 poslal Stalinovi telegram ohľadne podmienok zmluvy, ktoré všetky akceptoval. To bol historický míľnik, lebo Sovietsky zväz sa práve stal veľmocou. Hovoril s ním jeden z lídrov vtedajšieho sveta, a nie hocikto. Ešte deň pred napadnutím Poľska poslanec Churchill povedal ohľadne zmluvy o nemecko-sovietskej spolupráci Majskému, Stalinovmu veľvyslancovi v Londýne, že je dobre, ak sa pánom východného Baltiku stane Sovietsky zväz, lebo to je lepšie, než keby tam bol Reich. Necelý rok nato sa Churchill stal premiérom. Na konferencii v Jalte vo februári 1945 Stalin povedal, že si praje "silné, slobodné a nezávislé Poľsko" a preto si ponechá všetky územia, ktoré mu vzal v 1939. Namiesto nich dostane Poľsko kus Nemecka na svojej západnej hranici. Červená armáda už bola 50 km od Berlína a v Poľsku mala vytvorenú provizórnu vládu. Stalin odmietal uznať poľskú exilovú vládu a mal silnú vyjednávaciu pozíciu. V Európe mal viac vojsk, ako všetci ostatní spojenci. Vtedy začali Churchillove pochybnosti o Stalinových úmysloch. Počas konferencie v Postupimi v lete 1945 v tom Churchill už mal jasno: Stalin je "diabolský tyran, ktorý riadi systém zla". Truman stretol Stalina jediný raz v živote, ale Churchillovi sa s Trumanom podarilo, čo sa mu nikdy nepodarilo s Rooseveltom. Presvedčil ho, že Stalin predstavuje nové nebezpečenstvo podobné Hitlerovi. Poľsko, Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Albánsko sa už stali "ľudovými republikami". Vo februári 1948 k sovietskym satelitom pribudlo Československo a v 1949 bábkový režim v sovietskej okupačnej zóne Nemecka. V memoároch The Second World War publikovaných v rokoch 1948-53 o obsadení Sudet nemeckou a poľskou armádou Churchill píše, že zosadli ako supy na umierajúcu krajinu Československo a "kvôli takej bezvýznamnej otázke, ako Tešín, sa (Poliaci) odlomili od všetkých ich priateľov vo Francúzsku, Británii, v Spojených štátoch, ktorí ich znovu vytiahli k národnému, súrodému životu, a ktorých onedlho sami tak zúfalo potrebovali. … Je záhadou a tragédiou európskej histórie, že ľud schopný hrdinských obetí, nadaný, statočný, šarmantný ako jedinci, opakovane ukazuje také zásadné zlyhania v takmer každom aspekte vládneho života."

Pozorný čitateľ určite nájde paralely s 5. marcom 2016. Čím viac sa veci menia, tým viac ostávajú tie isté. História sa opakuje, kým sa z nej ľudia nepoučia. Kolaborácia so zlom sa nevypláca, lebo ku strate cti sa pridá strata všetkého ostatného.  Pri zostavovaní vlády 2016 v Bratislave podľa všetkého šlo o inscenáciu vopred pripraveného scenára. Spolčiť sa s Ficom proti ostatným je ako spolčiť sa s Hitlerom. Cesta vedie do slepej uličky, do záhuby. Tri veľké problémy krajiny, spravodlivosť, školstvo a zdravotníctvo nebude možné riešiť, lebo polícia, prokuratúra, i ministerstvá zdravotníctva a školstva ostanú v rukách ľudí, ktorí nepredstavujú riešenie, ale naopak problém. Všetci, ktorí sa ušpinili, budú sami zradení a potopení. Do dejín sa zapíšu ako Daladier a Chamberlain.


Poslať do vybrali.sme.sk