Prednedávnom sa v novinách objavili výsledky prieskumu skúmajúceho kvalitu života v Európe. Slovákom priniesol jedno zaujímavé poznanie: ak vynecháme Grékov, ktorí majú o dosť viac dôvodov na depresiu než my, sme najpesimistickejším národom únie. Ešte aj Maďari s Orbánom pri kormidle a záľubou v samovraždách sa pred vyše rokom, keď sa prieskum na vzorke vyše 27 tisíc osôb uskutočnil, mračili pri pohľade do budúcnosti výrazne menej ako Slováci. Takto to vyzerá na grafe:
Kto by hľadá súvislosť medzi týmto výsledkom prieskumu a vtedajším bezvládím v slovenskej gubernii okoreneným zverejnením spisu Gorila, hľadá na zlom mieste. Z grafu na strane 30 vyplýva, že naše kyslé tváre sú čosi viac ako len prejav sklamania z politických elít. Vláde a vládnym inštitúciám sme v čase prieskumu dôverovali viac ako obyvatelia Talianska, Slovinska, Lotyšska, Litvy či Rumunska. No dôvodov na optimizmus sme videli menej ako všetci spomínaní.
Keď si spomeniem na rozhovory s mojimi známymi a tých pár internetových diskusií, na ktoré som našiel odvahu, nezdá sa mi, že sa za ten rok čosi zmenilo. Vysvetlení, prečo sme väčší pesimisti ostatní Európania, existuje asi viacero a rád si ich prečítam v komentároch pod blogom. Viac ma zaujíma otázka, či existujú dôvody, pre ktoré by sa aj Slováčiskovi kľučkujúcemu na svojej pätnásťročnej Felícii smerom k úradu práce mohol pri pomyslení na budúcnosť zjaviť na tvári čosi ako náznak úsmevu. Napadlo ma týchto päť:
1. Korupciu čaká trpký osud. Pre tých, ktorých premýšľanie o budúcnosti predsa len ovplyvňuje najmä miera prehnitosti vlády a štátnych manažérov, jedna dobrá správa na úvod. V Česku sa biznismeni pustili do boja proti korupcii už skôr, slovenský front sa otvára práve teraz. Zakladateľ a generálny riaditeľ firmy Eset Miroslav Trnka založil v decembri minulého roku nadáciu s názvom Zastavme korupciu. Viac o tomto projekte si môžete prečítať v rozhovore s M. Trnkom v najnovšom TRENDE, ktorý od zajtra nájdete na stánkoch.
2. Vzniká nový trh. Teraz trochu špiritizovania. Môžeme sa hodiny baviť o chorobách, ktorými dnes trpí Európska únia a neblaho vplývajú aj na život slovenského baču a jeho syna, dokladača tovaru v neďalekom Tescu. Ale pozitíva z môjho pohľadu ešte stále prevyšujú negatíva. Jedným z nich je možnosť pracovať a usadiť sa v ktorejkoľvek krajine únie. Ešte to nie je celkom viditeľné, ale voľný pohyb osôb bude čoraz viac pozitívom aj pre krajinu, z ktorej sa ľudia hýbu smerom von. Žiadny zodpovedný politik žiadnej európskej krajiny si nemôže dovoliť vládnuť spôsobom, ktorý kritickú masu tých najšikovnejších bude motivovať, aby sa presťahovali do inej krajiny. Nejde len o reputáciu. Vláda, ignorujúca fakt, že mnohí jej občania nie sú odkázaní žiť v jednej krajine celý život, riskuje stratu konkurencieschopnosti ekonomiky. Ktorá takouto ignorantskou politikou môže prežiť len na káblikároch alebo na pôžičkách. Myslím si, že tu čoraz viac bude vznikať čosi ako trh s vládami. Kde budú politici z rôznych krajín na seba pozerať ako na konkurentov a nebudú chcieť v hľadaní dobrých riešení jeden za druhým zaostávať. (Jedným z príkladov môže byť Česko, kde sa politici inšpirovali nami a zvažujú zavedenie centrálneho registra zmlúv vrátane podmienky, že zmluva nadobúda účinnosť až dňom zverejnenia na webe.) A tiež trh, kde zákazník (jednotlivec, rodina) bude hľadieť na Fica, Faymanna, Camerona či Stoltenberga a ich krajiny akoby by boli zoradené na jednom regáli, z ktorého si stačí len vybrať.
Aha, že táto teória padá na vete „žiadny zodpovedný politik žiadnej európskej krajiny si nemôže dovoliť vládnuť spôsobom...“, pretože na Slovensku zodpovední politici zvyčajne nesedia vo vláde? Potom nie je nič jednoduchšie. Stačí ich voliť.
3. Tradícia prinesie ovocie. Veľa sa dnes diskutuje o vysokej slovenskej nezamestnanosti, ktorá určite vplýva na náladu obyvateľov. Už pár rokov platí, že – pán premiér odpustí, pracovné miesta nevyrába štát, ale súkromné firmy. Ak by sa aj nedajbože stalo, že podnikateľské prostredie tu o dvadsať rokov bude v rovnakom stave ako dnes, potenciálni zamestnanci aj zákazníci slovenských firiem na tom budú lepšie. Prečo? Lebo tradícia. Pri pohľade na aktivitu a produkciu malých a stredných podnikov sa často porovnávame s Poľskom. No zabúdame na to, že pokým v Poľsku malé živnosti existovali aj za komunistov, v Československu boli takmer všetky podniky v rukách štátu. (Napriek tomu, že ústava z 9. mája 1948 zaručovala súkromné vlastníctvo podnikov do 50 zamestnancov. V praxi sa však toto ustanovenie nedodržiavalo a českého historika podľa Jana Rychlíka sa súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov po roku 1948 likvidovalo ako celok. Dalo by sa povedať, že išlo o počiatky „systému akože“.) Štyridsať rokov, ktoré sme v tradícii podnikania stratili, sa jednoducho za dvadsať rokov dohnať nedajú. A trojhviezdičkový tatranský hotel z tohto dôvodu dnes úrovňou služieb neprekoná rodinný penzión kdesi v pri Salzburgu, kde pripravovali raňajky ešte Göringovi. No s každým pribúdajúcim rokom bude pribúdať mladých podnikaniachtivých ľudí, ktorí budú mať viac guráže aj schopností ako generácie pred nimi. Každým rokom sa prehlbuje skúsenosť tých, ktorí s podnikaním začali v deväťdesiatych rokoch. A ktorí vedia, že ak svojim potomkom zanechať prosperujúcu firmu, nemôžu sa k zákazníkovi správať ako k handre, ktorú treba len poriadne vyžmýkať. Kolektívne vedomie a schopnosti tých, ktorí nečakajú, kedy starosta založí sociálny podnik, ale dokážu sa zamestnať aj sami, bude o desať, dvadsať rokov jednoducho na inej úrovni ako dnes.
4. Lacná Ázia prestáva byť lacná. Aby Mišo Havran ml. zajtra nenapísal, že tiež delím Slovensko na tých dobrých, úspešných a talentovaných, ktorí len doplácajú na lenivé socky, jedna správa pre tých, z ktorých nikdy nebudú start-upisti (znie to skoro ako utopisti, fakt netuším, prečo nepoužívame pojem začínajúci podnikatelia). Najmä ľudia, ktorí kedysi pracovali v textilných podnikoch sa na vlastnej koži presvedčili o sile lacnej čínskej pracovnej sily v globálnej ekonomike. Americký magazín The Atlantic nedávno priniesol dva zaujímavé a faktami dobre podložené články o tom, ako a prečo americké firmy začínajú presúvať výrobu svojich produktov späť domov. Tento trend je zapríčinený nasledovnými skutočnosťami (strana 2 v nalinkovanom článku, druhý článok je tu):
- Cena ropy je v porovnaní s rokom 2000 trojnásobne vyššia, čo dopravu lacno vyrobených tovarov z Činy značne predražuje
- Výrazné zvýšenie produkcie bridlicového plynu v USA znížilo náklady na prevádzku fabrík
- Mzdy čínskych robotníkov sa v porovnaní s rokom 2000 zvýšili päťnásobne a očakáva sa, že budú ďalej rásť tempom 18 percent za rok
- Americkí odborári už nie sú to, čo bývali. Štrajky sa im zunovali a uspokoja sa aj s nižšou hodinovou mzdou pre svojich členov. Hlavne aby mali robotu.
- Zvýšila sa produktivita práce
Všetky tieto faktory - s výnimkou druhého a predposledného, by mali zavážiť aj u firiem, ktoré zvažujú či vyrábať vo východnej Európe alebo ďalej veriť Číňanom, hoci ich to vyjde drahšie ako kedysi. Aj na potvrdenie spomenutého trendu v Amerike si ešte bude treba počkať a ak by sa mal prejaviť aj na starom kontinente, ešte to potrvá pár rokov. No rozhodne je ešte skoro podľahnúť skepse, že výrobky Made in China budú až do konca nášho života tvoriť väčšinu vecí, ktoré denne chytíme do ruky.
5. Mladí to vyriešia. Pokým na predchádzajúcich riadkoch sa ešte dalo nájsť pár faktov a priemerne vyargumentovaných názorov, teraz bude nasledovať čistá dojmológia. Začína takto: ak príde reč na mladých ľudí o generáciu či dve mladšie odo mňa(1978 a neskôr), negatívne hodnotenia z mojich úst prevyšujú pozitívne. Lebo sa mi zdá, že sú ľahostajnejší k životom druhých a k veciam verejným, očakávajú vyššiu odmenu za slabší výkon a radšej trovia ako tvoria. To, že sa bez GPS nedokážu orientovať a športovať sú ochotní len v značkových handrách, ani nespomínam.
Lenže raz za čas zažijem niečo, čo tento môj dojem z mladých dokonale spochybní, prevráti na hlavu. A ja si uvedomím, že mám predsudky a vlastne ani len netuším, akí v skutočnosti sú. (Snáď sa o nich čosi viac dozviem v tomto filme.) A keď sa zamyslím dlhšie, nachádzam dôvody na optimizmus v súvislosti s nimi. Napríklad určite väčší podiel mladých ovláda lepšie aspoň jeden svetový jazyk ako moja generácia. Lebo škola, lebo internet, lebo chodili s rodičmi na dovolenku aj inam ako na Slănčev Brjag. Ak sú v cudzích jazykoch na tom lepšie, umožňuje im to cestovať a skúsenosť z cestovania preniesť do života. Keď sa ho rozhodli viesť na Slovensku, dobre pre nás. Ďaleko viac mladých Slovákov tiež malo reálnu možnosť vyštudovať dobrú školu v zahraničí. Pár takých som za posledný rok osobne spoznal a aj keby si zajtra zbalili kufre do Kanady, stretnutia s nimi boli pre mňa obohacujúce.
Takto by sa dalo pokračovať ešte dlho. Až by som dospel k záveru, že mladí ľudia sú dôvodom na optimizmus. Majú viac predpokladov, aby našli spôsoby ako vyriešiť naše súčasné aj budúce problémy. A ak vďaka rodičom našli aj hodnoty, nevidel by som to s touto krajinou až tak čierne.
Hej, viem. Kto chce, nájde iných päť dôvodov, ktoré, keby spoznal celý národ, predbehneme v pesimizme aj Grékov. A prídeme na to, že na náš, ako by povedal Štefan Hríb, „základný pocit“ zo života má najväčší vplyv pesnička, ktorú si práve prehrávame v hlave.
