Celosvetovo platný zoznam éčok, ktorý hovorí o tom, ktoré z nich, do akej potraviny a v akom množstve sa dajú pridávať, má vyše 530 strán. A nie náhodou sa v potravinárskej brandži hovorí, že najviac v nej zarobí ten, kto vymyslí lacnejšiu, no ešte stále bezpečnú náhradu pravých surovín.
Viacerí ľudia zo slovenskej potravinárskej vedy i výskumu, ktorých oslovil TREND, sa zhodujú, že slovenskí potravinári sú vo využívaní náhrad a éčok oproti Poliakom no i Nemcom ešte dosť striedmi. Nielen preto, že im to nie je až tak vlastné, ale nie sú v tom ani takí šikovní. V Nemecku sa dá kúpiť aj mäsiarsky produkt s iba 12-percentami mäsa, no ešte stále chutí ako salám.
Špičky domácej potravinárskej vedy a výskumu však oceňujú hlavne tie domáce firmy, ktoré sa naozaj naplno vzopreli vlne výroby lacnejších potravín a snažia sa svoje biznisy postaviť na vyššej kvalite z takmer výlučne pravých surovín.
„Aj s našou asistenciou si svoje výroby výrazne skvalitnila popradská konzerváreň Tatrakon či tunajší výrobca ovocných štiav McCarter,“ hovorí vedúci modranského biocentra Výskumného ústavu potravinárskeho Stanislav Šilhár.
Tatrakon na pomery konzervárenstva podľa neho vyrába až nebývalo kvalitné výrobky. Pri niektorých nepoužíva vôbec žiadne náhrady a ani éčka. McCarter zasa s centrom spolupracoval na tom, aby mohol svoje produkty vyrábať a konzervovať šetrnejšie, ako iní konkurenti.
Podľa riaditeľa celého tohto výskumáku Petra Siekela za jeho vedcami často chodí po rady na skvalitnenie svojich detských výživ aj novozámocká konzerváreň Novofruct SK. Teraz pre ňu ústav testuje, v akom čase treba pozberať v sadoch jablká, aby z nich boli rezíduá z ochranných postrekov už úplne odbúrané.
Výkonná riaditeľka Potravinárskej komory Slovenska Jarmila Halgašová upozorňuje aj na Pečivárne Liptovský Hrádok, ktoré sa už tiež dlhšie orientujú hlavne na zdravšie cukrovinky. Z mäsiarov menuje napríklad martinské Mäso Parížek, ktoré má vyše dve tretiny svojich výrobkov bez akýchkoľvek prímesí. Firma však do reťazcov vôbec nedodáva a má na severe krajiny iba vlastné predajne a dodáva aj do iných menších nezávislých mäsiarstiev. „Vyššia kvalita nie je jednoduchá cesta, no kto sa už na trhu uchytí, má veľkú perspektívu uprostred množstva lacných výrobcov,“ dodáva J. Halgašová.
Fakulta chemickej a potravinárskej technológie Slovenskej technickej univerzity má podľa svojho dekana Jana Šajbidora z rôznych technologických zlepšovákov pre priemyselné spoločnosti ročne až okolo tri a pol milióna eur. „Nie všetky sú zamerané na potravinárstvo, ale z tohto segmentu sa o naše služby zaujímajú najmä mliekarne či vinárske podniky,“ dodáva J. Šajbidor. Fakulta pracovala aj na zmluvnom výskume pre koncern PepsiCo. Vylepšovala jeho chipsy. No kvôli zmluve utajenej pred konkurentmi o tom viac J. Šajbidor hovoriť nemôže.
Toľko pochvaly od vedátorov. Viac o obrátenej a pred verejnosťou často skrytej stránke produkcie potravín sa dočítate v najnovšom vydaní Trendu v obsiahlej 8-stranovej téme „Čo to vlastne jeme“. Je o tom, ako sa v potravinách využívajú aj éčka, ktoré sa zároveň uplatňujú aj v úplne iných biznisoch vrátane ťažkej chémie. Ako vedia vedci z ropy vyrobiť v laboratóriách už aj mäso. Ako sa snažia koncerny urobiť z ľudí závislákov na svoje produkty. Ktoré potraviny považujeme za delikatesy, no výrobné postupy, ktoré sa na ne vymysleli pred stovkami rokov, sú v skutočnosti na hrane bezpečnosti. Či nakoľko sa človek má obávať konzumácie GMO plodín a klonovaných zvierat.
A téma je aj o úplne novom smerovaní výroby potravín – vrátane využívania starých potravín z odpadu či hmyzu. Oslovení predstavitelia potravinárskej vedy a výskumu vysvetľujú čo naozaj je nebezpečné a čo sú skôr iba fámy a prehnané kauzy.
