Rimavská Sobota už za socializmu žila hlavne z výroby potravín. Nečudo. Bývalí plánovači vychádzali z ponuky okolitých úrodných polí. No nástup trhového hospodárstva zatvoril takmer všetky potravinárske fabriky v meste. Buď ich neudržali na nohách domáci privatizéri, alebo ich zavreli zahraniční investori, ktorí uprednostnili svoje fabriky v iných častiach krajiny. Mesto prišlo o výrobu cukru, piva, mliečnych výrobkov i konzerv. Je tam už iba mäsokombinát a menšia výrobňa džemov. No v súčasnosti dochádza k znovurozbehnutiu zakonzervovanej mliekarne.
Návrat
Je za tým aj kus melanchólie. Fabriku chce oživiť Ľubomír Užik, ktorý vo vedení bývalej Gemerskej mliekarne pracoval vyše dvadsať rokov. Pred dvoma rokmi ju s ostatnými spoluvlastníkmi predal francúzskej firme Senoble, no keď ju tá začiatkom mája tohto roka zavrela, nechcel to nechať len tak. Radšej od Francúzov neprijal dohodnuté finančné odškodnenie za to, že im nebude ďalej robiť konkurenta.
No má aj premyslený biznis plán, ako v mliekarni zhodnotiť peniaze, ktoré získal z jej predaja. Okrem kontaktov na farmárov či obchodníkov mu v rozbehu môžu pomôcť aj terajšie nízke ceny surového mlieka. Ľ. Užik navyše pred sebou netlačí straty, ktoré sa na iné slovenské mliekarne nalepili vlani, keď boli ceny surového mlieka dvojnásobne vyššie ako dnes. „Verím, že to nebudú vyhodené peniaze, pretože mám reálny plán na prežitie,“ hovorí Ľ. Užik. Výrobu spustí v auguste, najneskôr v septembri.
Stále v mlieku
Devízou rimavskosobotského podnikateľa sú jeho manažérske skúsenosti i znalosť biznisu. Po ukončení bratislavskej Vysokej školy ekonomickej nastúpil pracovať hneď do rimavskosobotskej fabriky väčších Stredoslovenských mliekarní. Ešte za socializmu bola táto výrobňa súčasťou regionálneho veľkopodniku PPK Rimava, do ktorého sa začlenili všetky rimavskosobotské potravinárske fabriky i viaceré štátne poľnohospodárske majetky. Ľ. Užik sa dostal na čelo dozornej rady veľkopodniku, ktorý zamestnával viac ako štyri tisícky ľudí, no naďalej pracoval aj ako ekonomický riaditeľ mliekarne.
Po politických zmenách sa PPK Rimava rýchlo rozpadol a jednotlivé fabriky šli do privatizácie. Mliekareň sprivatizovali pol na pol jej manažéri a družstvá ako dodávatelia surového mlieka.
Firma za vyše dekádu strojnásobila tržby na 25 miliónov eur. No v polovici roku 2007 majitelia využili najpríhodnejší čas na jej predaj. V tomto období, keď ceny potravín začali na celom svete rásť, prijali ponuku francúzskej mliekarenskej skupiny Senoble. Ľ. Užik predal svoje podiely za „slušnú cenu“ a pre Francúzov naďalej viedol aj túto ich novú akvizíciu.
Tá však pod krídlami Francúzov dlho nepracovala. Vedenie Senoble sa rozhodlo, že ďalej budú prevádzkovať iba svoju mliekareň vo Zvolene. Gemerský podnik k záveru tohtoročnej jari uzavreli. Potom sa už ani netajili, že fabriku kupovali hlavne pre jej zmluvy s dodávateľmi mlieka. Mlieko od gemerských farmárov si už teraz vozia do Zvolena. Vyše 80 rimavskosobotských mliekarov prácu stratilo.
Z ruky do ruky
No pred troma mesiacmi opustenú fabriku od nich hneď nekúpil Ľ. Užik. Senoble by s ním o tom zrejme ani nerokovalo, veď by malo hneď v regióne konkurenta. Od Francúzov závod najskôr kúpil tamojší výrobca ovocných džemov RISO-R, ktorého ovláda rimavskosobotská podnikateľská rodina Demeterovcov a ktorý je jediným potomkom bývalej veľkej gemerskej konzervárne RISO. Demeterovci sú v súčasnosti so svojou výrobou iba v prenájme. Mliekareň kupovali, lebo chceli vlastné priestory. No neskôr zmenili názor: priestory mliekarne na výrobu džemov nevyhovujú. Mesiac po odchode Senoble mliekareň predali Ľ. Užikovi. Areál, budovy i technológie kúpil cez svoju novozaloženú firmu Gemermilk RS.
Že by Francúzi chceli právne napadnúť jeho návrat do biznisu, Ľ. Užik nepredpokladá. Senoble si pri preberaní fabriky síce dalo do zmluvy aj doložku o odškodnení bývalých majiteľov za ukončenie ich podnikania v mliekarstve, ale Ľ. Užik si tieto peniaze nad rámec kúpnej ceny vyplatiť nedal. „Tým, že som odškodnenie nezinkasoval, je konkurenčná doložka z kúpnej zmluvy neplatná,“ hovorí Ľ. Užik.
Jeho plány neznervózneli ani Senoble. Zvolenskí manažéri firmy TRENDU naznačili, že Francúzi nechcú ísť proti obnoveniu pracovných príležitostí v rimavskosobotskom regióne. Navyše výroba Ľ. Užika nebude taká rozsiahla ako pred zavretím závodu. V Senoble sa neobávajú, že by im mohol menší regionálny konkurent odlákať podstatnejšiu časť tamojších chovateľov dojníc.
Skromný štart
Gemermilk RS by mal podľa Ľ. Užika dosahovať len zhruba tretinu výkonov pôvodnej mliekarne. Ráta s ročnými tržbami zhruba na úrovni siedmich až ôsmich miliónov eur pri spracovaní najviac 20 miliónov litrov mlieka. Gemerskú mliekareň Francúzi kúpili so zmluvami na výkup vyše 60 miliónov litrov.
Nový biznis plán Gemermilku RS môže aspoň spočiatku stáť na aktuálne nízkych cenách surového mlieka. Vlani za jeden liter farmári dostávali až 40 centov. To ich však – v celej Európe – lákalo do zvyšovania stavov dojníc a tento rok je už mlieka priveľa. Jeho cena padá – na menej ako 20 centov. Na vyššie ceny nejde teraz lákať družstvá ani Ľ. Užik. „Začínam a mlieko potrebujem, ale rozpútať v regióne cenový boj, to by sa mi rýchlo vrátilo. Farmárom ponúkam iné benefity. Napríklad kratšiu splatnosť faktúr,“ hovorí.
Niektorých producentov už získal a s ďalšími ešte rokuje. Nízka cena mlieka však nie je trvalá a časom pôjde podľa neho opäť hore. „Chcem v mlieku robiť biznis dlhodobo, a tak sa nepozerám len na terajšie nízke ceny. Mám aj iné páky na úspešné podnikanie,“ pokračuje J. Užik.
Chce napríklad zmeniť výrobnú štruktúru obnovenej mliekarne. Biznis bývalej Gemerskej mliekarne stál hlavne na sušenom mlieku. V čase globálneho zdražovania potravín na ňom Gemerčania dobre zarábali, ale teraz by nepredané na skladoch tlačilo nový Gemermilk RS len do strát. Sušené mlieko je totiž typickou komoditou, ktorú každý výrobca vyprodukuje rovnakú. Nemôže sa nijako odlíšiť a prilákať zákazníka s rôznymi chuťami či obalmi. Preto sa teraz J. Užik chce viac orientovať na výrobu acidofilných mliek či ochutených smotán a masiel, ktoré sa môžu na trhu skôr uchytiť. „Sušené mlieko už pre nás zostane len doplnkom a nie nosnou výrobou,“ hovorí podnikateľ.
Oprášené kontakty
Ľ. Užik teraz chodí rokovať aj s veľkými obchodnými reťazcami o dodávkach finálnych výrobkov. Má výhodu. Poznajú ho. No zároveň nič nemá isté. Musí presvedčiť. „Reťazce definitívne potvrdia záujem až potom, čo budem mať prvé väčšie objemy výrobkov. Skúsia vzorky a uvidia,“ hovorí.
Štart fabriky má naplánovaný na tento či najneskôr budúci mesiac. „Ide o čas. Ak by sme to nestihli do nástupu studenších mesiacov, nižšie teploty môžu technológie poškodiť,“ hovorí Ľ. Užik. Rýchla príprava na štart bola podľa neho možná aj preto, že Senoble pred opustením fabriky z nej nebralo takmer žiadne technológie. Dopĺňanie chýbajúcich strojov staronového majiteľa stálo iba niekoľko stotisíc eur. Problém nemal ani so spätným získaním zamestnancov, ktorí v mliekarni pracovali. „Nestihli odísť za prácou inde a tu v meste zasa veľa voľnej práce nie je.“ Prácu v Gemermilku RS získa 35 ľudí.
Prvým cieľom majiteľa je urobiť z Gemermilku RS stabilného regionálneho hráča menšieho rangu. Či časom mliekareň porastie, ukáže podľa Ľ. Užika budúcnosť. Trh je síce podelený, ale už aj v predchádzajúcich rokoch sa na ňom otvárali voľné priestory – vtedy, keď z krajiny odchádzal nejaký zahraničný investor. „Ak k tomu dôjde, možno budem mať záujem získať opustené priestory,“ hovorí.
Foto - Maňo Štrauch
