- V rozhovore sa dozviete
- Ako sa z právnika zo sveta financií stal producent vajec
- Aká slepačia apokalypsa sa odohrávala pred prevzatím vydražených fariem
- Prečo sa slovenský zákazník viac podobá rakúskemu ako českému
- Ako by mal štát už naozaj efektívne podporiť výrobcov
- Prečo chápe súčasného ministra pôdohospodárstva
- Čo okrem koronakrízy ovplyvní cenu vajec
Ako ste sa vy, komerčný právnik, dostali k tomu, že ste veľkododávateľom slepačích vajec? Ako vám napadlo ísť podnikať práve do tohto segmentu?
Bola to kombinácia krízy stredného veku a toho, že som sa 20 rokov venoval financiám a právu vo „veľkom svete“ a už som toho mal plné zuby. V rodine sme mali tradíciu vo vzťahu k pôde. Starý otec a pradedo sedliačili takže mňa k tomu tiež ťahalo. Tak mi napadlo, že by to bol dobrý kariérny obrat. Všetci vraveli, že som sa zbláznil, ale mne sa to páčilo.
Prečo vám hovorili, že ste sa zbláznili?
Roky chodíte v obleku, v bielej košeli a kravate a máte svoj sociálny svet. Naraz to odstrihnete a všetko zmeníte. Dáte na seba tričko, občas chodíte aj v špinavých „bagandžiach“. Je to prosto úplne iný svet. Nie každý to pochopí, ale mne sa to páči. Ja som spokojný.
Čo konkrétne ste predtým robili?
V Prahe som vyštudoval právo, potom som si urobil druhý doktorát z financií a pracoval som vo firme Toman, Deváty a partneri, najskôr ako junior a neskôr ako spolumajiteľ. Firma sa zaoberala rôznymi vecami od konkurzných pohľadávok, cez vymáhanie pohľadávok a podobne. Všetko to bola taká kancelárska práca v administratívnej budove. Bol to môj svet. Bol som tam od roku 1996, a keďže som mal veľmi dobré vzťahy s bankami, niekedy v roku 2013, 2014 sa ku mne dostala informácia o tom, že česko-slovenská skupina Begokon padla. To bola firma, ktorú vtedy prezývali aj „malý Agrofert“. Vlastnila všetko možné, od hydinární, hotelov po bioplynové stanice.
Ja som práve vtedy uvažoval o zmene v kariére. Nejaké peniaze som mal od rodiny, s kapitálom mi pomohlo aj pár kamarátov a začali sme to v dražbách od bánk postupne skupovať. Bolo to také skladanie puzzle, pretože časť nejakej farmy mala jedna banka, časť druhá a tak ďalej. Bol to pomerne dlhý proces asi piatich rokov. Posledné nehnuteľnosti sme vydražili len pred rokom.
Zdražie pivo aj na Slovensku, podľa vzoru Česka? Zisťovali sme u pivovarníkov
Vajcia sú stávka na istotu
Prečo ste si z toho pestrého portfólia, ktoré pôvodne vlastnil Begokon, vybrali iba produkciu vajec?
Tých ostatných majetkov a podnikov bolo strašne veľa, od Šumavy po Tatry. A tiež pohľadávok. Tak som sa dohodol s bankami, že sme si vzali iba vajíčka. Veľa vecí skúpil pán Špirko s pánom Ondrom (bývalý spolumajiteľ a manažér Penty, pozn. TRENDu) a ďalší podnikatelia.
A prečo práve vajcia? Keď sa na to pozriem makroekonomicky, tak je to niečo, čo by malo správne kopírovať hodnotu peňazí a spotrebiteľské ceny. Je to základná potravina, za ktorú sa veľmi ťažko nájde nejaká náhrada. Ani pri mäse alebo múke to nebude jednoduché, ak nie nereálne, ale vajíčka sú ešte viac špecifické.
A ešte sa mi páčilo to, čo hovoria ekonómovia, že tam je vysoká bariéra. To znamená, že ak by ste chceli ako nový hráč vstúpiť do odvetvia, tak musíte mať vysokú koncentráciu nielen kapitálu, ale aj odborných znalostí a personálu. Pre nás to bola vtedy celkom jedinečná príležitosť, pretože pôvodní majitelia mali zamestnancov, mali technológie. Postaviť to na „zelenej lúke“ by bolo oveľa náročnejšie.
Takže ste si povedali, že dobrá investičná príležitosť, v segmente, kde vám tak ľahko nenarastie konkurencia…
Áno, ono je to veľmi tvrdý biznis. Tam človek nemôže počítať s tým, že bude mať vysoké marže. Podľa analytikov z Erste Bank má náš odbor dlhodobú, relatívnu EBITDA sedem a pol percenta, čo je strašne málo. Takže keď máte 10 miliónov obrat, tak máte 750 tisíc relatívnu EBITDA. To je v podstate nič.
Na druhú stranu, je to veľmi stabilné. Počas lockdownu pre koronu moji priatelia, ktorí investovali do automotive, chodili celí bledí, že fabrika im dva mesiace stojí, a robili si obavy, či im vláda pomôže, alebo nepomôže. My sme po celý čas nepocítili nejakú veľkú zmenu, fungovali sme naďalej.
Slepačia apokalypsa
Farmy vo Veľkom Krtíši ste teda postupne prevzali asi pred šiestimi rokmi, v akom stave ste ich našli?
Ľudia nedostali v tom čase už tri mesiace výplatu, takže síce neboli vyhodení, mali pracovný pomer, ale nikto tam nebol. Odpojená elektrina, všetko vypnuté. Zaplať pánboh, všetko tam bolo, nikto to nevykradol, ako by sa mohlo stať v nejakom väčšom meste ako je Veľký Krtíš. Alebo v divokejšej oblasti.
A čo sliepky?
Tak to bol masaker. V televízii o tom boli v tom čase aj reportáže. Keď bývalí majitelia krachli niekedy v polovici roka 2013, oni ešte pol roka tak nejako prapodivne prežívali. Výrobu nevypli. Zrejme si mysleli, že to nejako ustoja. Lenže, samozrejme, došli im peniaze a potom boli na Markíze zábery, ako sa týždeň hladné sliepky uchýlili ku kanibalizmu a podobne. Takže keď sme to my preberali, už tam neboli živé sliepky, iba prázdne, špinavé haly.
Nižšiu cenu si odpracoval
Ako to bolo po rozbehu, vďaka čomu ste postupne rástli na objeme, tržbách a zisku?
Ako sme to puzzle majetkovoprávne dávali do poriadku, postupne sme sprevádzkovali haly až na dnešný počet približne 30 chovných hál. Nebolo to jednoduché, lebo niekde sme vlastnili už tú budovu, ale nie technológiu vo vnútri. Tiež tam boli nevysporiadané spory, napríklad medzi lízingovou spoločnosťou a bankou, že komu patrí nárok na určité stroje. Predchádzajúci majitelia totiž robili aj to, že odlupovali výrobné štítky zo strojov a jeden založili dvakrát. V lízingovej asociácii potom na základe týchto prípadov riešili, ako takým podvodom predísť.
Myslím si, že ktokoľvek by vtedy nahliadol pod poklop toho, čo tam bývalí majitelia zanechali, tak by do toho nešiel. Ja som sa práve takýmito problémami v predchádzajúcom zamestnaní živil, mám na Slovensku veľmi dobrý tím právnikov, takže sa nám to podarilo rozpliesť. To bol
veľmi dôležitý faktor toho, že sa nám to podarilo rozbehnúť. Myslím, že sme si tú nižšiu cenu, keďže sme to kupovali v dražbe a v takomto stave, v tomto zmysle odpracovali.
Takže potom sa to už rozbehlo hladko, alebo ste riešili nejaké nové problémy?
Mali sme tam napríklad incidenty, ktoré sme riešili aj s políciou, že nám tam niekto úmyselne vypínal elektrinu v halách. Mali sme tam potom veľké úhyny zvierat. Takže sme to riešili rôznymi bezpečnostnými systémami a strážením. Neskôr sa to už neopakovalo, ale páchateľa nenašli.
Veľké problémy boli s nedôverou dodávateľských firiem. Keďže si kŕmne zmesi od začiatku vyrábame sami, potrebovali sme nakupovať pšenicu, kukuricu, sójový šrot a ďalšie zložky. Potom elektrinu, dopravné služby, rôzne environmentálne služby, pretože sa tam vyprodukuje dnes už 12 tisíc ton trusu. Po kolapse predchádzajúcich majiteľov chceli po nás dodávatelia, aby sme platili pomaly vopred a všetko sa trikrát kontrolovalo.
To bolo spôsobené možno aj tým, že po nástupe som nerobil nejakú personálnu revolúciu a stredný manažment, vedúcich fariem a ostatných zamestnancov sme si ponechali. Tí s tými podvodmi nemali nič spoločné, sú to profíci v odbore. Lenže to malo taký efekt, že za tými dodávateľmi vlastne prišiel v mene novej firmy rovnaký človek, ktorý reprezentoval tú starú, ktorá im nezaplatila niekoľko faktúr.
Táto personálna konzervatívnosť a lojalita voči nim sa nám ale oplatila. Všade vždy hovorím, že ľudia vo Veľkom Krtíši sú najlojálnejší a najpracovitejší, akých som kedy stretol.
Čo bolo najvýznamnejším míľnikom pre podnik?
Z môjho pohľadu bol najdôležitejší okamih, keď sa Slovenská sporiteľňa, respektíve Erste Corporate rozhodla, že nás začne financovať. Dovtedy som podnik úveroval vlastnými peniazmi, peniazmi z rodinných podnikov, od kamarátov. Finančné inštitúcie nám spočiatku nedôverovali. Jednak pre pachuť údajných podvodov bývalých majiteľov a tiež preto, že sme ešte to vlastnícke puzzle nemali zložené. Slovenská sporiteľňa nás podržala, tá spolupráca trvá doteraz a musím povedať, že je skvelá. Z vlastných peňazí som do toho investoval šesť miliónov eur, šesť dala sporiteľňa.
Kasting na babičku
Ako vyzeral potom váš prienik na trh, aké tam boli významné míľniky?
Dôležité pre nás bolo získanie značky Babičkine vajcia, aby sme mohli aj firmu premenovať na Babičkin dvor. Predtým sme mali nemecký názov (Ekobauernhof, pozn. TRENDu) a s týmto novým sa dalo lepšie marketingovo pracovať. Značku vlastnili bývalí majitelia a my sme sa s jedným z nich dohodli, aby nám ju prenechal, keďže sme od nich nikdy nevymáhali žiadne pohľadávky a ani sme na nich nedávali trestné oznámenia. Ja som totiž nechcel viesť nejaké vojny.
Značka Babičkine vajcia sa mi od začiatku páčila, chcel som ju získať, pretože mala históriu a vedel som, že keď sa jej dá nový náboj a správne sa uchopí, tak sa môže chytiť. A myslím si, že sa to aj podarilo.
Babička z vášho loga má vraj živú predlohu.
To je pravda. Našli sme si takú patrónku, typickú vidiecku babičku v kroji zo Stredných Plachtiniec. Uzavreli sme s ňou normálne zmluvu, že môžeme používať jej podobizeň. Žiaľ, už asi pred dvomi rokmi zomrela. Našli sme ju tak, že sme cez našich asi 700 zamestnancov, prevažne žien, vyhlásili akýsi kasting a táto babička vyhrala.
Pomohlo to biznisu? Zvýšili sa vďaka tomu tržby?
Ja som o tom presvedčený, že áno. To je druh výroby, kde ľudia očakávajú také to domáce teplo.
V mínuse pre odchod od klietok
Vlani vám klesli tržby o zhruba milión eur na takmer 10 a pol milióna eur a zisk z pôvodného takmer pol milióna na stratu takmer 170-tisíc. Podľa zverejnených údajov vám tržby kontinuálne v posledných rokoch rástli, zlomilo sa to až práve vlani… Čo bola príčina?
Ani tento a budúci rok nedopadne nejako „sexi“. Je to dané tým, že vo veľkom prerábame haly na voliérový podstielkový chov. A začali sme s tým bez akýchkoľvek dotácii. Spočítali sme si, že to vo finále nie je úplne zlý nápad, rozširovať kapacitu neklietkových chovov. Pritom však vždy musíme vyradiť z výroby určitú časť farmy. Následne sa haly kompletne opravujú a renovujú, s čím sú spojené pomerne vysoké náklady. Nielen pre samotné opravy, ale aj preto, lebo zamestnancov, samozrejme, nemôžete počas tej doby vyhodiť, tak im dáte náhradnú prácu. Hodnotu však v zmysle tržieb v tom čase tí zamestnanci nevyrábajú.
Rekonštrukcie sa v podobe straty alebo zníženého zisku budú prejavovať ešte dva, tri roky. Predpokladám, že v roku 2023 už budeme mať taký veľký podiel neklietkových vajec, že už to nebude mať taký negatívny vplyv. Momentálne máme zhruba polovicu klietok a polovicu tých ostatných chovov. Takže priebežne desať až 15 percent výroby celého podniku stojí.
A táto prestavba môže za celú vašu stratu?
Je tu ešte ďalší aspekt, a to, že my sme spomedzi výrobcov vajec na Slovensku najviac znášali záťaž, ktorá vyplývala z opatrení minulých vlád (príplatky v noci a cez sviatky, pozn. TREND). Keď si pozriete našich konkurentov Novogal alebo Janeka, oni majú podstatne menej zamestnancov než my. Je to dané tým, že majú veľké haly s centrálnym automatizovaným zberom vajec. Tie sliepky sú akoby v jednom obrovskom stroji. Je to vlastne taká priemyselná výroba. Vyliahnutého vajca sa ľudská ruka počas produkcie v podstate ani nedotkne a má to potom samozrejme aj inú efektivitu.
U nás sa nepretržite ľudia striedajú na zmenách a keďže agrovýroba je kontinuálna, nemôžete ich poslať domov kvôli vysokým príplatkom. Takže u nás zvýšenie príplatkov znamenalo nárast nákladov o 200-tisíc eur.
Takže u vás sa zbierajú vajcia ručne?
V tých halách, ktoré sú ešte klietkové, je automatický zber vajec, ktoré potom idú na baličku a zvážajú sa na triedenie. Na Slovensku sme však asi jedineční v tom, že robíme ručné predtriedenie vajec, ešte pred procesom tzv. presvecovania, pri ktorom sa zisťujú mikropraskliny, vzduchové bubliny, krvavé škvrny a podobne. Znamená to zvýšené náklady, na druhej strane máme mizivé percento reklamácii a budujeme si tým povedomie u zákazníka, že keď vajcia prechádzajú našim triedením, nemalo by sa stať, že v nich nájdu nejaké zlé kusy.
Spomínali ste investície do chovných hál. V akom boli rozsahu a do čoho ste ešte vo väčšej miere investovali?
Máme v prevádzke už dve voliéry (chovné haly s možnosťou prirodzeného pohybu pre sliepky, pozn. TRENDu) s 30-tisíc kusmi nosníc. Na rozdiel od názoru mnohých odborníkov, ktorí tvrdia, že klietky sliepkam neprekážajú, si totiž myslím, že by sliepky mali mať možnosť realizovať aspoň časť svojich prirodzených potrieb, keďže sú hrabavé zvieratá. Nie je síce ešte presne preukázané, aký má prostredie vplyv na úžitkovosť sliepok a na ich vajcia, ale laicky si myslím, že je lepšie, ak žijú v čo najprirodzenejšom prostredí.
Preto máme na tento rok podpísané zmluvy na ďalšie dve voliéry. Zrealizovali sme ešte tzv. voliérovú odchovňu, kde z jednodňových kuriatok chováme dospelé nosnice. A každý ďalší rok by sme mali prerobiť po dve haly. Cieľom je mať v roku 2024, s výnimkou dvoch 50-tisícových hál, všetky haly bez klietok.
Jedna prerobená hala nás stojí pol milióna eur, len za vlaňajšok sme do nich investovali spolu s odchovňou jeden a pol milióna eur. A musím opäť vyzdvihnúť, že bez akýchkoľvek dotácii. Na Slovensku, na rozdiel od iných krajín, už v Pôdohospodárskej platobnej agentúre (PPA) nie sú žiadne peniaze z minulého programovacieho obdobia a potom sú výrobcovia dotlačení do stanoviska, že nepriamo obhajujú klietky, lebo nemajú peniaze na ich zrušenie.
Ja sa im ani nedivím, lebo majú väčšinu chovu v klietkach, zaťažujú ich ešte úvery z minulosti, keď prerábali haly na obohatené klietky, reťazce ich tlačia do zmeny a štát im povie, že sľúbenú pomoc nedostanú, lebo nie sú peniaze. Je to veľmi zložitá situácia a tí výrobcovia sa do nej nedostali vlastnou vinou. Verte tomu, že keby PPA alebo ministerstvo dalo na to určitý obnos peňazí, aj tie postoje ku klietkovému chovu by sa zmenili, ale teraz im nič iné, ako ho obhajovať, nezostáva.
Hovoríte, že teraz máte polovicu sliepok v klietkach a polovicu v podstielkovom chove a do štyroch rokov chcete zrušiť klietky úplne. Koľko peňazí si to ešte bude vyžadovať?
Podľa našich prepočtov je to približne osem miliónov eur. Ale v realite vždy nastanú pri rekonštrukcii hál nejaké nepredvídateľné skutočnosti, niečo vyskočí, že treba ešte navyše opraviť alebo zmeniť, takže predpokladám, že to bude podstatne viac.
Chýbajúca pomoc štátu
Zaujímavosťou je, že v produkcii vajec je Slovensko sebestačné, napriek tomu, ročne dovezieme približne tritisíc ton vajec najmä z Holandska, Poľska a Českej republiky a, naopak, vyvezieme približne štyritisíc ton. Je to pre vyššiu výrobnú cenu našich vajec oproti zahraničným a s tým súvisiacej domácej podpore zo strany štátu. Kde teda ešte vidíte najväčšie rezervy, v čom konkrétne by mohol štát producentom vajec pomôcť?
Bolo by obrovským omylom pokračovať v politike minulých vlád, keď chceli administratívnymi reguláciami prinútiť zákazníkov, aby si kupovali slovenské potraviny. Pretože to nie je účinné. Jednotný trh tak nefunguje. Štát by mal Európskou úniou povolenými nástrojmi podporovať domácich výrobcov, aby boli konkurencieschopní. Aby tým dosiahol nielen potravinovú sebestačnosť dôležitú z pohľadu bezpečnosti, teda prístupu k potravinám v čase krízy, ale aj iné, sociálne a enviromentálne benefity. Že sa vidiek nevyľudní, lebo sa ľudia budú mať kde zamestnať a že sa o tú krajinu niekto stará.
Minulé vlády neúčelne vyčerpali peniaze určené na poľnohospodársku politiku mimo potrieb poľnohospodárov. Potom to nahradzovali kŕčovitou národoveckou politikou a zneužívali národné cítenie slovenského zákazníka na to, aby kupoval domáce potraviny. Zároveň sa však na tých výrobcov úplne vykašľali.
Tvrdili, že im pomáhajú nejakými tlačovými besedami, registrami slovenských potravín a podobne, ale toto toho človeka s košíkom v supermarkete neovplyvňuje. Predchádzajúce garnitúry zneužili, že slovenskí spotrebiteľ má vzťah k svojej krajine, regiónu a chce kupovať domáce potraviny, čo je určité slovenské špecifikum. Slováci sú v tomto podobní Rakúšanom. Ale ten prístup bol veľmi nefér voči všetkým výrobcom potravín na Slovensku.
Teda ako inak by štát podľa vás vedel pomôcť, okrem spomínanej podpory na rekonštrukciu chovných hál?
Základným problémom poľnohospodárstva je, že to je vysoko volatilný biznis s nízkou maržou, ale so zaistením stáleho odbytu. To, čo vás vždy najviac drví, je cena kapitálu, doba jeho návratnosti a zaistenie stability trhového prostredia.
Takže napríklad v Holandsku pokiaľ sa rozhodnete, že budete farmárčiť a získate tam k tomu patričné papiere, tak v momente, keď začnete, nielenže dosiahnete na európske fondy, ale zároveň máte možnosť čerpať kapitálové prostriedky z fondov, ktoré na Slovensku vôbec neexistujú. Napríklad z regulovaných investičných fondov, kde sú verejné peniaze. Nie je to dotácia, ale pôžička. Úrok je okolo jedného percent a návratnosť 20 rokov. To sa potom úplne inak investuje.
Čo konkrétne by mal štát pri produkcii vajec podporovať? Aká Bruselom povolená pomoc tu chýba?
Je potrebné čo najrýchlejšie realizovať odchod od klietkových chovov k voliérovým. Treba vymyslieť, ako kompenzovať súčasných výrobcov, ktorí ešte nemajú ani splatené náklady na zriadenie obohatených klietkových chovov, pre to, aby pokračovali v činnosti.
Okrem investičnej podpory by to mala byť podpora prevádzky, aspoň na takej úrovni ako je v okolitých štátoch. Ja by som nič nevymýšľal, ale rovno to odkopíroval z Českej republiky. To sú Úniou povolené spôsoby podpory, keď ten farmár dostane preplatené niektoré vybrané činnosti. Takže napríklad český výrobca po každom turnuse čistí haly a dostane na to peniaze. Slovenský čistí za vlastné. Český farmár dostane peniaze na očkovanie, slovenský to musí hradiť zo svojho. A takýchto príkladov je mnoho, čo nakoniec keď všetko spočítate, tak sú to veľké objemy peňazí, ktoré tomu slovenskému farmárovi potom v konkurenčnom boji chýbajú.
A čo daňovo-odvodové úľavy, po ktorých poľnohospodári často volajú?
Aj tie by, samozrejme, pomohli. Napríklad v Poľsku poľnohospodár neplatí zdravotné a sociálne poistenie, platí to za neho štát.
Takže toto sú tie výhody v okolitých krajinách, ktoré zapríčiňujú, že musíme naše drahšie vajcia vyvážať z krajiny, lebo u nás sa nepredajú?
Je to tak. A vlastne so stratou. Radšej akoby som mal tie vajcia zakopať za halou, ich predám so stratou na spracovanie do Maďarska. V našom podniku ale tento vývoz tvorí asi päť percent produkcie.
Koronakríza paradoxne pomohla
Čo malo vlani na vaše hospodárenie vplyv?
Vlani to boli spomínané regulácie v zamestnaneckej oblasti. To bolo naozaj veľmi nešťastné. Inak ten rok nebol nejako výnimočný. Boli aj horšie, aj lepšie. Podľa výkazov to vyzerá, že vlaňajšok bol najhorší, ale to bolo spôsobené tými investíciami. Prosto zrušíte veľkú klietkovú halu a trištvrte roka ju prerábate, takže vám to na ten čas zníži aj produkciu. A my sme prerobili dve.
Aký očakávate vývoj hospodárenia v tomto roku?
Paradoxne, korona nám pomohla. Práve som niekde v zahraničnej agentúre videl graf, ktoré odvetvia išli počas korony hore a ktoré naopak, potraviny a retail boli v tom zelenom poli. Čo môžem potvrdiť. Napríklad sa v porovnaní s minulým rokom celkom dobre stabilizovali niektoré dodávateľsko-odberateľské vzťahy. Pretože vlani sa nám sem dobývali niektorí zahraniční dodávatelia, ktorí majú dotácie, takže majú lepšie ceny. To sa v tomto roku nedialo. Takže všeobecne hodnotím tento rok dobre. Predpokladáme, že EBITDA bude okolo milióna eur, čo je výrazne lepší výsledok ako vlani. Ale povedal by som, že je to taký dlhodobý priemer, je to výsledok, ktorý zodpovedá napríklad roku 2018.
Pomohla vám koronakríza v tom, že ľudia viac varili doma a tak kupovali viac vajec?
My máme výrobu primárne orientovanú na pultové vajcia. Nedávame veľkú časť produkcie na spracovanie. Takže keď vypadlo gastro, nejaký sekundárny dopad to malo, ale naopak, predaj pultových vajec sa najmä počas jarnej prvej vlny výrazne zvýšil. Ľudia v tom čase skupovali vajcia a suroviny na pečenie v takom množstve, že zrejme si mysleli, že budú doma piecť ešte najbližšieho pol roka.
Spomínali ste, že počas lockdownu ste neboli nijak obmedzení vo fungovaní. Takže vás skutočne nijako nezasiahol?
Boli tam určité logistické problémy z hľadiska dodávky komodít. Zasekla sa dodávka sóje, napríklad. Kamión neprešiel cez hranice s Maďarskom a museli sme riešiť, aby sa k nám dostal. Ale napokon sa to zvládlo. Myslím si, že Brusel aj Bratislava, respektíve štát, to zorganizovali úspešne.
Druhej vlny, ktorú už zažívame, sa neobávate? Pripravovali ste sa na ňu nejako špeciálne?
Nejaké sprísnenie u nás je, ale zásadne sa toho neobávam. Našou výhodou je, že výrobu máme roztrieštenú. Máme osem fariem, 38 výrobných hál, tak ak by sa aj na niektorej z nich vyskytol problém, neovplyvní to celú firmu.
Slovenský zákazník je výhodou
Ako sa vám na Slovensku podniká, čo sú plusy a mínusy podnikania na Slovensku? Spomínali ste vysokú cenu práce, je vyššia ako v Česku?
Nie, na vidieku je to viac-menej rovnaké. Keď sme vo Veľkom Krtíši začínali, tak tam bola nezamestnanosť okolo 18 percent. Podľa informácií od primátora, ktorý si robí vlastné meranie za mesto a okres, bola pred koronou nezamestnanosť na úrovni okolo šesť až osem percent. Ale to bolo ešte pred koronou. A cena práce za posledných päť rokov stúpla minimálne o 10 až 15 percent.
Ďalšie mínusy?
Veľmi by pomohlo, ak by sa podarilo rozdeľovanie a tok európskych finančných prostriedkov scivilizovať a zjednodušiť. Spraviť tie procesy transparentnými. A to sa netýka iba odvetvia poľnohospodárstva, ale všeobecne. Ale nemyslím si, že by tu bolo nejako výrazne horšie podnikateľské prostredie ako inde.
A čo sú plusy podnikania na Slovensku?
Jednoznačne je to slovenský zákazník. On je špecifický. Slovenského zákazníka považujem za veľmi podobného Rakúšanovi alebo Maďarovi. To je obrovský rozdiel proti českému, ktorý je veľmi podobný nemeckému. Nemecko je totiž pomerne veľký importér potravín a nejako to tam nikto neprežíva ako niečo zásadne zlé. Český zákazník je pomerne dosť citlivý na ceny, sleduje zľavy. Slovák síce tiež, pretože nie je až taký bohatý ako Nemec, ale veľmi dbá na pôvod potraviny a informácie o nej, ktoré si je schopný získať.
To zákaznícke správanie je prosto iné, čo je pre nás veľký benefit, pretože ten trh sa pre nás zužuje a primárne si konkurujeme len so slovenskými výrobcami. Cez niektoré nemecké reťazce sa k nám, samozrejme, dobývajú zahraniční výrobcovia, ale ten vplyv ešte nie je taký zdrvujúci, ako je to napríklad v Česku. Česko je ako prietokový ohrievač. Tam si jeden deň kúpia poľské vajcia, druhý holandské... Aj keď aj tam sa snažia o nejakú reguláciu, ten český zákazník sa riadi striktne podľa ceny.
Takže napríklad české vajcia, hoci sú lacnejšie, sa u nás neuchytili?
To, že sú lacnejšie, je otázka dotácii. Posledné české vlády veľa investujú do agrosektora. Tie povolené spôsoby podpory, ktoré na Slovensku neexistujú, sú tam veľkorysé. Takže slovenskí výrobcovia sú naozaj veľmi znevýhodnení. A kto to celé platí je slovenský zákazník. On je spolu so slovenskými manažmentami reťazcov lojálny k domácim výrobcom, pričom vedia, že keby si tovar kúpili v Poľsku, alebo v Česku tak je trebárs o tri percentá lacnejší. Ale to by slovenských výrobcov položilo.
Taká istá situácia je aj pri iných výrobkoch. V mäse, mlieku, proste vo všetkých segmentoch potravín. A je to úplné systémové zlyhanie dvoch predchádzajúcich vlád a bude sa napravovať veľmi dlho. Keď dnes niekto nadáva na súčasného ministra, podľa mňa to nie je oprávnené, pretože to, ako dlho sa tento rezort zanedbával, sa bude minimálne rovnako dlho naprávať.
Poľnohospodárom už reči nestačia. Treba spolupracovať, odkazujú ministrovi
Ministrovi vyčítajú, že nie je odborník, respektíve, že sa pomaly rozbieha v konkrétnej pomoci potravinárom a poľnohospodárom. Aký máte na to názor?
Myslím si, že základným problémom je, že tam na ministerstve je personálna núdza a jej príčinou je odmeňovanie. Teraz tam prišla nová garnitúra, tá predtým bola nejakým spôsobom zviazaná a teraz sa tí noví nemôžu spoľahnúť na časť informácii, na ten systém, ktorý je pod nimi. Zároveň si nie sú schopní za tie peniaze zohnať ľudí, ktorí by pre nich robili, pretože im zákon zakazuje, aby ich dobre zaplatili. To je neriešiteľná situácia. Ja by som nerobil ministra, alebo nejakého sekčného šéfa ani za živého boha. To musí byť strašné.
Ako je to vo vašom podniku, vy tiež začínate pociťovať personálnu núdzu? Že vám starnú pracovníci a nemáte ich kým nahradiť?
Je to pravda. Ale to nie je problém iba Slovenska, rovnaké je to asi v celom stredoeurópskom regióne. Ono to podľa mňa skončí tak ako napríklad v Bavorsku, že len majiteľ jednej konkrétnej farmy je domáci, ale už šéf, zootechnik je Poliak a pracujú tam samí Srbi. Takže ono to k tomu smeruje. My máme vekový priemer okolo 50 rokov, väčšina sú ženy, ktoré pôjdu za desať rokov do dôchodku a mladých tam je problém zohnať.
Budúcnosť sú welfare chovy
Vrátim sa k tomu zákazníckemu správaniu v súvislosti s klietkovým chovom. Rastie záujem o vajcia z welfare chovov, aj keď sú drahšie? Vyžadujú si zákazníci čoraz viac bio a zdravé alternatívy vajec?
Určite, ale nie je to čiernobiele. Každý zákazník je citlivý na cenu. Ale je tam nejaká úroveň. Je to vždy relatívne k celkovému objemu nákupu, alebo obdobiu, v ktorom sa nákup práve deje. Inak sa nakupuje, keď je koronavírus, inak na Vianoce a inak v lete, keď sú ľudia menej hladní. Výskum nám ukázal zaujímavý jav, že keď je teplo, ľudia jedia menej vajíčok. To je dokázané, že teplé počasie škodí vajíčkovému biznisu. Nevieme presne prečo, ale je to fakt. Výrazná väčšina nákupov sa deje veľmi intuitívne a často nevieme prečo, len sa tomu musíme ako výrobcovia prispôsobiť.
Vaša spoločnosť sa prezentuje aj tým, že kŕmite sliepky najmä geneticky čistým krmivom, všetky sliepky ním chcete začať kŕmiť do 4 rokov. Prečo je to podľa vás dôležité, ak ste v minulosti povedali, že slovenským štandardom je kŕmenie geneticky modifikovanými plodinami?
To už nie je pravda, aj náš konkurent Novogal prechádza na geneticky nemodifikovanú sóju. Je to trend. My sme s tým začali ako prví a ostatní sa postupne pripájajú. Genetická modifikácia sóje súvisí s používaním pesticídov a herbicídov, tzv. glyfosátu. Používa sa najmä v Južnej Amerike. Sója je geneticky upravená tak, aby jej nevadilo použitie glyfosátu, ktorý ale zabije všetko ostatné živé v pôde. Oni síce z tých polí majú väčšie výnosy, ale sú neživé, nie sú tam žiadne živočíchy a podobne. Myslíme si, že používanie tejto „tvrdej“ chémie nie je v poriadku voči životnému prostrediu, preto s tým nesúhlasíme a nepodporujeme to.
Tiež ste raz povedali, že cena vajec bude spolu s inými potravinami rásť. Aké faktory najviac ovplyvňujú rast cien vajec? Ako rýchlo bude podľa vás rásť, do akej výšky napríklad v horizonte pár rokov?
Je to taká makroekonomická otázka, ale zoberte si, že neustále sa tlačia nové peniaze. Zlatý štandard už dávno neplatí a možnosti utrácania peňazí sú obmedzené. Takže to vedie k tomu, že rastú mzdy, zároveň rastú ceny vstupných komodít, a tým nám rastú náklady. Keď však ľudia majú vyššie platy, môžu si dovoliť viac kúpiť. Takže vzhľadom k nominálnym hodnotám je pravda, že tie ceny budú neustále rásť a pre koronu budú rásť rýchlejšie ako predtým.
Ale otázna je relatívna hodnota. Tam je to dané práve zmenou štruktúry. Tým, že sa upustí od klietkového chovu a budú sa predávať neklietkové vajcia, na ktorých produkciu sú potrebné vyššie náklady, premietne sa to, samozrejme, aj do ceny. Ale nebude to dramatické. Dnes je rozdiel medzi klietkovým a neklietkovým vajcom až dva centy. Myslím si, že sa ten rozdiel bude zmenšovať. Klietkové vajce na trhu zostane, ale popri inflácii marža na ňom pôjde dole. Podstielkové vajce tým, že sa bude rozširovať výroba, bude produkované efektívnejšie. Tým pádom si tú maržu na ňom udržíme aj pri zachovaní relatívne dobrej ceny. Takže vo finále to zákazník na tej peňaženke naozaj až tak nepocíti. Je to vidieť v Nemecku. Tam na pultoch podstielkové vajcia nie sú výrazne drahšie ako u nás klietkové a je to dané tým, že keď už je voliérový chov rozšírený, má väčšiu efektivitu.
Na záver sa spýtam, akú vidíte budúcnosť vašej spoločnosti? Vzhľadom na to, že teraz ste v období veľkých investícii a zmien, aký rozvoj očakávate?
Chceme byť lídrom na trhu v produkcii neklietkových vajec a svoju pozíciu upevňovať. Už dnes platí to, že takmer každé druhé slovenské neklietkové vajce je vyrobené v Babičkinom dvore. Nie je to polovica, ale skoro. Jediný, kto nám sekunduje, je Novogal, ale ten nenapreduje v tej orientácii na podstielkový chov tak rýchlo ako my. Ak udržíme toto tempo prerábania, za rok či dva to bude aj cez 50 percent. Chceme ťažiť z tejto trhovej výhody a využívať lojalitu slovenského zákazníka. Myslím si, že tým strhneme aj trh, a to sa aj stane, lebo aj reťazce chcú do roku 2025 upustiť od klietkových vajec. V Česku sa celý chov zmení na voliérový, v Nemecku to už je, takže to postupne príde aj na Slovensko.
A keď budeme prví, tak si tú pozíciu upevníme a trebárs sa jedného dňa staneme aj najväčším výrobcom na Slovensku. Ale zasa neberieme to ako súťaž, nepotrebujeme zbierať body za to, či sme prví, druhí či tretí na Slovenku z hľadiska objemu. My chceme byť lídrom z hľadiska moderného welfare chovu, a našou ambíciou je patriť ku slovenským „love brandom“.
- Jaroslav Novák (49)
- Rodák z českého Liberca vyštudoval Právnickú fakultu Karlovej univerzity v Prahe. Od roku 1996 pracoval v advokátskej kancelárii Toman, Devátý & partneři. Doktorát získal v odbore finančného práva, dodnes je spolumajiteľom spomínanej pražskej advokátskej kancelárie. Od roku 2011 sa popri advokácii venuje aj správe rodinného majetku a podnikaniu. V roku 2011 vznikla aj spoločnosť Mitteleuropa AG, ktorá sa okrem developerských a realitných projektov v Českej republike začala venovať aj potravinám. Jednou z jej dcérskych firiem je aj Babičkin dvor, kde J. Novák pôsobí ako predseda dozornej rady.
