Utrpenie starého novinára: Život medzi deťmi v start-upe

Dan Lyons si žil pohodový život. Na krku síce 51 rokov, ale šťastne ženatý so šesťročnými dvojičkami a domom na predmestí Bostonu. K tomu zaujímavá a dobre platená práca v uznávanom týždenníku Newsweek, kde sa venoval technológiám. Okrem toho písal od roku 2006 satirický blog Tajný denník Steva Jobsa o „chlapíkovi, ktorý vynašiel sprostý iPhone“.

Šlo o satirickú paródiu na bývalého šéfa spoločnosti Apple, ktorého opisoval ako neznesiteľného a nestáleho megalomaniaka. Blog priťahoval pozornosť médií a fanúšikov nielen tým, že bol písaný s dávkou cynizmu, ale aj preto, že autor blogu nebol známy. Identitu falošného S. Jobsa odhalil po roku fungovania blogu až novinár New York Times Brad Stone.

„Čítal som zopár vecí od falošného Steva Jobs a zdalo sa mi to pekne zábavné,“ pochválil D. Lyonsa v roku 2007 skutočný S. Jobs.

Falling Down

Idylka v pracovnom a súkromnom živote nebola večná. Časopis Newsweek bol stratový, preto ho predali novému majiteľovi. Zmena vedenia priniesla do redakcie optimalizáciu a škrty nákladov. D. Lyons sa po 30 rokoch novinárčiny ocitol bez príjmu a zdravotnej poistky.

Stal sa z neho „beached white male“. Tento typ človeka geniálne stvárnil Michael Douglas vo filme Falling Down. Ide o belocha v strednom veku, ktorý mal lukratívne pracovné miesto (často manažérsku pozíciu), vysoký plat s bonusmi a zázemie, ale po päťdesiatke sa stal pre firmu zbytočným bremenom. Nahradili ho mladší a draví kolegovia. Firme zasvätil život, je preto psychicky zničený a ponížený pred známymi, manželkou aj deťmi. Keď si o tomto fenoméne čítal v téme čísla, ktorý zverejnil jeho domovský Newsweek, vravel si, že jeho sa to netýka – veď technologického reportéra bude redakcia potrebovať. Mýlil sa. Zrazu zistil, že sa stal jedným z nich – vypľutý a zmoknutý na brehu mora.

Titulka Newsweeku s témou krízy stredného veku Zdroj: salon.com

Po pár mesiacoch života na voľnej nohe a bez príjmov nakoniec zobral prácu v bostonskej softvérovej firme HubSpot, ktorá predáva klientom marketingové riešenia. Písal pre ňu PR blogy, robil podcasty a organizoval tech konferencie. 

Svoj strastiplný život 50-nika v cool technologickom start-upe opísal v knihe Disrupted: My Misadventure in the Start-Up Bubble. Ide o zaujímavé a často zábavné rozprávanie, ktoré odhaľuje, čo sa skrýva za pozlátkom mladých technologických firiem. 

Množstvo z postrehov D. Lyons zachytil v skvelom seriáli Silicon Valley, v ktorom bol jedným z tvorcov a podieľal sa na písaní scenára. Nie je zrejme náhoda, že prvá časť tretej série sitcomu, v ktorej partia geekov zakladá vlastnú firmu, vysielala televízia HBO koncom apríla, teda len tri týždne po vydaní knihy.   

Firma na Montessori spôsob 

Novinár ošľahaný vetrom so staromódnymi móresmi sa tak razom ocitol v spoločnosti „detí“, ktoré boli o polovicu mladšie ako on.

Všetci nosili oranžové tričká, okuliare či šiltovky, čo boli firemné farby. Vyzerali ako holandskí futbalisti v oranžových dresoch alebo aspoň ako členovia sekty, ktorú musí človek zbadať zo stovky metrov. V oranžovej farbe bolo všetko: pohovky, umelohmotné stoličky, vaky na sedenie, fitness lopty, steny, stropy, perá, poznámkové bloky aj stoly.

„Kancelárie sa nápadne podobali na Montessori škôlky, ktoré navštevujú moje deti: množstvo predmetov s ostrými farbami, veľa hračiek, miestnosť na spanie s hojdacou sieťou a obrázky paliem na stenách. Trend mať kancelárie ako ihriská ako v Google sa rozšíril v technologickom biznise ako infekcia. Práca nemôže byť len prácou, musí byť zábavou!“ píše D. Lyons.

Všade na stenách sú cliché motivačné citáty, ktoré s obľubou opakujú PR agentúry. Jeden za všetky: „Máme dve uši a jedny ústa. To preto, aby sme počúvali dvakrát viac ako hovorili.“

Súčasťou každého oddelenia sú kuchynky, kde sú chladničky plné pív, bagiet a cereálií zdarma. Štandardom je škôlka pre psy, kde si svojich miláčikov odložia zamestnanci a školiteľ im ich postráži.

Správny start-up musí mať aj hracie miestnosti (game rooms), kde sa nachádzajú biliardové a pingpongové stoly či miesta na hranie videohier. Zahrať si v pracovnej dobe pingpong je totiž pre zamestnancov týchto firiem nedotknuteľný benefit.

„Na druhom poschodí sú sprchy pre tých, ktorí prídu do práce na bicykli alebo si počas obeda zacvičia jogu, ale často sa tieto miestnosti využívajú na sex,“ vysvetľuje novinár. Množstvo týchto informácií podchytil od 25-ročnej recepčnej Penny, ktorá pozná vo firme všetky klebety. Zdieľala mu aj také cenné informácie, že v sobotu v sprchách upratovačky nachádzajú prázdne fľaše od pív, spodné prádlo alebo použité kondómy. Firma sa podľa D. Lyonsa preto skôr podobá na vysokoškolský internát ako na seriózne pracovisko. 

Zamestnanci HubSpotu sú mimoriadne pyšní na takzvanú „stenu sladkostí“, kde si môžu dať toľko cukríkov, keksov alebo čokolád, čo im žalúdok ráči. Ide o dôležitý benefit, ktorý si mládež vo firme pochvaľuje natoľko, že by ho nevymenila ani za zvýšenie platu.

„Mám doma deti. Nemôžem im každý deň priniesť cukríky na večeru. Ani nemôžem tie cukríky predať a kúpiť za ne oblečenie. Je vám to jasné?“ pýtal sa kolegov. Nechápali. Partia dvadsiatnikov na neho zazerala akoby im postarší predátor chcel zlikvidovať chutnú večeru. Argumentovali tým, že sladkosti zbožňujú a s platom sú spokojní. 

Takzvaný candy wall, kde si zamestnanci môžu zobrať sladkosti zadarmo Zdroj: HubSpot.com

Orwelovský jazyk

Vo firme platili desiatky pravidiel - jedným z nich bolo, že ani šéfovia nesmú mať kancelárie, navyše každé tri mesiace si zamestnanci menia pracovné miesta, aby mali na pamäti, že zmena je potrebná a nevyhnutná. Ak niekto chcel mať súkromie, musel si objednať zasadačku - vyzerala ako skleník.

Start-up sa podobal na bežnú korporáciu aspoň v tom, že všetci pracovali v obrovskom open space, ktorý sa „podobal na obrovskú továreň na výrobu tričiek v Bangladeši“. Namiesto šijacích strojov mali zamestnanci laptop. Firma nezanedbávala ani módne trendy, preto nainštalovala všade stoly, za ktorými sa dá pracovať v stoji.  

HubSpot bol akousi zvláštnou galaxiou, kde sa používal vlastný orwelovský jazyk. Bežne sa v komunikácii používali skratky ako KPI, DRI, SLA, TOFU, MOFU, SFTC alebo SMB. Šlo o HubSpeak, teda jazyk v HubSpote. Nezainteresovaný nemá šancu pochopiť, o čom sa rozpráva na porade. „Bolo to niečo, ako keby ste pristáli na opustenom ostrove a skupina domorodcov, ktorá tam žije niekoľko rokov v izolácií, si vytvorila vlastné pravidlá, rituály, náboženstvo a jazyk. To isté sa z nejakých neznámych príčin deje aj v tech start-upoch,“ vraví cynicky autor knihy. 

O zamestnancoch, ktorých manažéri prepustili, sa otvorene nehovorilo, že dostali padáka. Kolegom boli rozposlané maily, že daná osoba bola „vyškolená“ a ako firma jej bude držať palce pri ďalších výzvach. Nikto už vyškolenú osobu vo firme nevidel - často nedostal takýto zamestnanec žiadne odstupné ani čas na nájdenie inej práce.

Firma ako benefit ponúkala neobmedzené dovolenky. Dychtiví 20-tnici vo firme ich nevyužívali, pretože mali deadliny a pracovali na projektoch. Na prvý pohľad skvelý bonus mal ale riziká. V prípade, že firma zamestnanca prepustila, ten nemal právo ani na jeden deň nedočerpanej dovolenky. Bol to skôr bonus, ktorým firma šetrila na nákladoch. 

Hoci majitelia firmy mali okolo 40 rokov, manažéri akým bol napríklad Zack ani 30 rokov. Chýbali im skúsenosti s riadením či empatia, preto nemali problém prepustiť ženu, ktorá mala o pár mesiacov rodiť. Iróniou je, že ju prepustili počas takzvaného Piatku odvahy. Bol to deň, kedy si mal každý zamestnanec vymyslieť činnosť, ktorú by chcel vyskúšať alebo mohol vysloviť nápady na zlepšenie pracovného prostredia.

Zack bývalú analytičku z Wall Street prepustil, pretože bola málo produktívna. V tom čase o poschodie nižšie pritom firma organizovala pravidelný teambuilding pre svoje zamestnankyne - feministky. Kým tehotnej žene Zack oznamoval, že má padáka, na teambildingu jej kolegyne maľovali obrázky po podlahe.  

Kniha Disrupted: My Misadventure in the Start-Up Bubble Zdroj: amazon.com

Pijeme Kool-Aid

HubSpot sa na prvý pohľad javil ako firma veselých, ale predovšetkým nudných ľudí. Normálny človek by sa pozastavil alebo aspoň pousmial, keby manažér priniesol na poradu plyšáka, ktorý mal stvárňovať klienta. „Na každom mieste, kde som pracoval, by bol šéf, ktorý prinesie na poradu medvedíka, vysmiaty. Tu sa nič také neudialo. Šéf bol ich vodcom,“ píše v knihe.

Firma bola akousi sektou, v ktorej pracovali často absolventi škol. Firma im cez workshopy vymývala mozgy, pestovala v nich budovateľské nadšenie a názor, že nie je dôležité, čo chce jednotlivec, ale čo chce tím. Zamestnanci brali HubSpot ako modlu, ktorá zmení svet najlepším produktom na svete. To nebolo len zbožné prianie, ale ich hlboké presvedčenie.

V angličtine sa na týchto zamestnancov používa pojem, že „pijú Kool-Aid“. Je to fráza, ktorá sa používa predovšetkým v Silicon Valley a opisuje proces, v ktorom firma človeka natoľko vsaje, že dobrovoľne konvertuje na veriaceho maniaka, pre ktorého je firma náboženstvom. Pracovníkom sa vtláča do hlavy presvedčenie, že firma nie je len o zarábaní peňazí, ale o zmysluplnosti a akomsi vyššom cieli - firma funguje preto lebo chce splniť misiu a každý zamestnanec v súkolí je jej súčasťou. Ak toto zmýšľanie vie manažér predať ľuďom v práci, má vyhrané. V tom nie je geniálny len HubSpot, ale aj Apple či Google. 

Základ HubSpotu tvoria mladí ľudia, ale často nie preto, že sú šikovnejší. Vedenie ich dokáže nalákať na neobmedzenú dovolenku a zavrieť ústa stenou plnou cukríkov a pivom zdarma ... ale hlavne pre firmu sú mladí absolventi lacní, zároveň nenakazení inou firemnou kultúrou. Starší a skúsenejší kolegovia sú nechcení, čo dokazuje vyjadrenie jedného manažéra Hubspotu v médiách, keď povedal, že starší ľudia sú jednoducho preceňovaní. Hubspot sa pevne držal takzvaného ageizmu, teda diskriminácie na základe veku: Z tisícky zamestnancov bolo len 85 z nich starších ako 40 rokov. Jedným z nich bol aj Dan Lyons, ktorého si firma najala len preto, aby sa o nej písalo v médiách, že najala známeho autora blogu Fake Steve Jobsa. 

Vo firme, v ktorej technologické hračky boli všade, zamestnanci takmer na všetko používali Google Calendar. To znamená, že ak niekto chcel ísť na obyčajný obed do jedálne s kolegom, nestačilo sa ústne dohodnúť. Každý mal zaužívanú úchylku poslať pozvánku na každú triviálnu udalosť, ktorú druhá strana musela akceptovať.

Na všetko boli meetingy. Ak si niekto zmyslel, že má nejaký nápad alebo problém, nestačilo sa pozhovárať v kuchynke. Objednala sa zasadačka a na porade sa musel zúčastniť každý. Niektoré dni vyzerali tak, že človek chodieval z jednej porady na druhú - často sa musel zúčastňovať aj porád, ktoré sa ho netýkali. Tomu sa hovorí produktivita.    

Nespamujeme!

HubSpot predáva redakčný systém (CMS) za niekoľko desiatok dolárov. Na trhu existuje alternatíva zdarma WordPress a CMS systémy vyvíja aj niekoľko iných firiem. Podstatou celého biznisu je predaj. Ten prebiehal tak, že partia zo sales oddelenia bombarduje nevyžiadanými telefonátmi firmy, aby si ich produkt kúpili. Rovnako HubSpot spamuje obrovské množstvo malých firiem mailami v databáze, aby zohnala dostatok platiacich klientov na to, aby sa o firmu zaujímali investori.

Vo firme sa ale zo zásady nehovorilo, že ide o spamovanie. Spam bola totiž urážka. Manažéri túto chvályhodnú činnosť prezentovali ako službu iným firmám, aby boli efektívnejšie a ušetrili. HubSpot totiž nepredával len produkt, ale predával produkt, ktorý ľuďom zmení život. Do receptu oblbovania ľudí pridal vymyslený príbeh inštalatéra, ktorý bol v strate, ale po nainštalovaní softvéru od HubSpotu sa mu začalo ohromne dariť a on sa stal boháčom.

Skúste si pozrieť krátke video, ktoré usvedčuje, že HubSpot nie je vo svojom presvedčení o jedinečnosti produktu sám. Ich PR žvásty, že firma predáva lepší svet, pripomínajú zbožné prianie missiek, ktoré chcú svetový mier. 

Spamy, ktoré posielal HubSpot na adresy, fungovali na troch úrovniach: Prvý mail bol poslaný všetkým firmám v databáze. Druhý mail o niekoľko dní reagoval, čo urobili firmy s prvým spamom. Boli také, ktoré si mail ani neotvorili, druhý typ firiem si mail od HubSpotu otvorili, ale následne vymazali a tretí typ dokonca navštívil aj web stránku HubSpotu, ale produkt si nekúpil. Na základe týchto typov potenciálnych zákazníkov vyrobil šablóny na zostavenie ďalšieho kola spamu, ktorý mal cieliť a tlačiť firmy, aby si softvér kúpili. Tlačiť a bombardovať. Sales oddelenie pritom malo na tričkách nápis: Miluj, ale nespamuj. 

Keď sú investori slepí

Firma bola bola pod tlakom, lebo chcela vstúpiť na burzu už od roku 2012. Autor knihy opisuje celú psychológiu, ako start-upy zmýšľajú. Aby nalákali investorov, musí firma jednoducho rásť tržbami. To, že firmy, akou je HubSpot, sú v stratách desiatok miliónov je už nepodstatné. 

Jeden manažér, ktorého D. Lyons oslovil povedal: „Veľkým tajomstvom je, že nikto (v start-upoch) nevie, čo robí. Keď prídeš za manažmentom, sú to amatéri. Každý ale dúfa, že vstupom na burzu zarobí milióny dolárov.“ Aj taká známa firma akou je Twitter sa nikdy nedostala do zisku - za desať rokov stratila miliardy dolárov. Na burze sa jej hodnota napriek tomu pohybuje okolo 30 miliárd. V Twittri sa pritom robia rošády - manažment sa mení a ďalší prichádza, robia sa akvizície a reorganizácia. Napriek tomu šéfovia Evan Williams a Jack Dorsey, zodpovední za tento chaos, sú miliardári. Takých start-upov je v Silicon Valley obrovské množstvo. 

Kým staromódny podnikateľ dbá na náklady, aby sa čím skôr dostal do zisku, start-upy tento logický podnikateľský plán narúšajú. O zisk im nejde. „Oni nezarábajú. V mojom svete to nie je skutočný biznis, ak nezarábate peniaze,“ povedal pred dvoma rokmi bývalý šéf Microsoftu Steve Ballmer na adresu Amazonu, ktorý bol v strate 241 miliónov dolárov. Napriek tomu trhová hodnota Amazonu sa vyšplhala na 160 miliárd. Mimochodom HubSpot vstúpil na burzu v roku 2014 a od investorov získala táto stratová firma s priemerným produktom 125 miliónov dolárov.

Kým v 60. rokoch bola priemerná životnosť firmy z indexu S&P 500 okolo 60 rokov, dnes to nie je dvadsať rokov. Zaslepenosť investorov a miliardové valuácie firiem sa podpísali aj pod príjmovú nerovnosť. Kým v 60. rokoch bol plat CEO 20-násobne vyšší ako priemerný plat zamestnanca, dnes je rozdiel 300-násobný. Majitelia firiem na to majú samozrejme nárok, ale na druhej strane je potrebné si uvedomiť, že ich firmy neboli nikdy v zisku a ich bohatstvo je ekonomicky iracionálne. 

Knihu odporúčame prečítať pre zaujímavé postrehy, zaujímavé názory kombinované s humorom a v neposlednom rade zo solidarity. Autor knihy ju evidentne napísal z pomsty a vydaním týchto memoárov zároveň spáchal profesnú samovraždu. Po toľkej otvorenosti je si ťažké predstaviť, že ho nejaká firma z brandže opäť zamestná.

HubSpot sa po vydaní knihy ostro vyhradil voči tvrdenia autora. Navyše prípad skúmala aj FBI, pretože dvaja zamestnanci z HubSpotu sa snažili nabúrať na súkromné mailové konta a sociálne siete autora knihy, aby sa dostali ku knihe a zdrojom autora skôr. Jeden bol prepustený a druhý manažér dostal pokutu.