To, že bezdomovci nechcú pracovať, je mýtus, tvrdí Peter Adam z kaviarne Dobre&Dobré

Občianske združenie Vagus otvorilo pred štyrmi rokmi prvú kaviareň v strednej Európe, ktorá zamestnáva ľudí na ceste z ulice. Sídlila v Starej Tržnici v centre Bratislavy a našla si kvalitným jedlom a atmosférou svoju klientelu. Sociálna kaviareň ako jedinečný projekt bolo dielo neziskovej organizácie Vagus, ktorú zastupuje projektový riaditeľ Peter Adam. Ten tvrdí, že zatvorenie kaviarne bolo nevyhnutnosťou, pretože prežívala vo finančných stratách.

Bolo zatvorenie kaviarne naozaj nevyhnutné?

Vo februári sme hovorili, že otvoríme a robíme rekonštrukciu. Lenže potom sme museli s tým von, pretože sme nechceli naťahovať ľudí, ktorí sa nás pýtali, kedy otvoríme a či si u nás môžu urobiť rezerváciu. Nechceli sme naťahovať ani verejnosť. Sadli sme si a pozreli sa na čísla a výsledky. Boli sme si vedomí toho, že bez podpory zvonku to v tejto chvíli neutiahneme. Je niekoľko dôvodov, prečo takýto typ sociálneho podnikania na Slovensku nefunguje.

Čím to teda je?

Neexistuje žiadna právna norma alebo zákon, ktorý by podporoval takýto typ sociálneho podnikania, ak, samozrejme, nemáte zdravotne postihnutých ľudí. Ak teda zamestnávate ľudí so sociálnym hendikepom, nemáte na nich žiaden príspevok či dotáciu. Svojich zamestnancov sme platili v plnej miere. Tak ako to zákon vyžaduje – legálne aj s odvodmi, a tým sme v bratislavskom gastrobiznise neboli konkurencieschopní. Jednoducho takto to je. Tým, že sme zamestnávali ľudí bez domova, tým sme mali akoby o jedného človeka naviac. Sociálny pracovník sprevádzal klienta pri učení sa. Tam, kde bežný podnik mal len jedného človeka, my sme mali dvoch. To nám zvyšovalo náklady.

Financovali ste teda aj sociálneho pracovníka?

No bol to skôr náš čašník, ktorý pomáhal človeku bez domova, klienta, učiť sa čašníckemu remeslu. Nemohli sme klienta v podniku nechať samého. Napríklad v doobednej zmene by stačil len jeden pracovník, lenže my sme tam mali človeka bez domova a „skúsenejšieho“ kolegu, ktorý ho učil, ako nosiť kávu, ako komunikovať so zákazníkom a riešiť reklamácie.

Kaviareň Dobre&Dobré Zdroj: Facebook / Dobre&Dobré

Ako dlho u vás klienti pracovali?

Mali u nás ročnú zmluvu. To znamená, že mali istotu, že sa im budeme venovať a môžu si zlepšiť pracovné návyky, vyriešiť svoje dlhy a po roku by sa mali naštartovať a posunúť niekam. Po roku by prišli opäť iní ľudia bez domova. Za štyri roky touto prácou prešlo sedem klientov. Niektorí z nich už pracujú niekde inde, majú prenajatú izbu, ďalší si zaplatili veľkú časť dlhov. Zároveň sme týmto projektom menili verejnú mienku, že ľudia bez domova nechcú pracovať. To je obrovský mýtus. Chceli sme ukázať verejnosti, že to tak nie je, pretože oni majú chuť a ochotu pracovať, len potrebujú šancu. Keď zákazník prišiel do kaviarne, niekedy nevedel, či ho obsluhuje čašník alebo klient.

Nevedeli pracovať samostatne ani po niekoľkomesačnom zaučení?

Prvé tri mesiace sa do kaviarne chodievali učiť základné postupy, ako pripravovať drinky a v ďalšom období už boli zapájaní aj do silnejších dní. Keď bolo leto a bola otvorená aj terasa. Jednoducho sme ich nemohli nechať osamote. Vždy sme ich vťahovali do zaúčacích procesov, ale vždy tam musel byť aj bežný personál.

Bola strata v kaviarni problémom od začiatku? Mali ste aj sponzorov v podobe Enel Cuore a Slovenských elektrární.

Tie peniaze boli určené len v začiatkoch na vznik kaviarne a rekonštrukciu. Veľkú časť peňazí sme dostali aj cez darcovstvo a peniaze sa vyzbierali na začiatku z viacerých zdrojov. Vždy ale bolo potrebné z dlhodobého hľadiska fungovanie kaviarne dotovať, keďže náklady boli vyššie ako príjmy. Zháňali sme externého partnera. Začali sme ho hľadať a čakali sme do konca februára na jeho rozhodnutie.

Za ten čas sme chceli dať kaviareň do poriadku a začať odznova. Peniaze ale partner rozdelil na dve zložky, pričom druhú splátku by sme dostali až vtedy, ak by sme dosiahli isté finančné parametre, čo pre nás neriešilo situáciu. Nechceli sme ísť do rizika, že to budeme financovať z peňazí Vagusu a ohrozíme ďalšie dva fungujúce projekty. Radšej sa budeme venovať tomu, čo funguje u nás dlhodobo – dennému centru a projektu streetwork.

Nerozmýšľali ste aj nad presunutím prevádzky, keďže ste boli v centre Bratislavy a nájom asi nebol lacný.

Nájom sme tam mali práveže zvýhodnený oproti konkurencii v rámci spolupráce s Alianciou Stará tržnica plus započítavali sme do výšky nájmu aj naše investície, ktoré sme dali do rekonštrukcie na začiatku. Mzdové náklady ale boli stále vysoké. Ak by sme ich preniesli do bežných cien, tak by sme dostali nepredajné produkty a ceny, ktoré sú bežné vo Viedni. Zákazník si totiž vyberá nielen podľa priestoru a myšlienky za konceptom, ale aj na základe ceny.

Považujete tento projekt aj po zavretí za úspešný?

Áno, pretože sme pomohli siedmim ľuďom plus vidíme veľký význam aj v tom, ako sme celú problematiku bezdomovcov komunikovali verejnosti. Cez kaviarne sa táto téma ľahšie dostane k ľuďom ako cez iné projekty. Osobne sme sa naučili veľa aj z podnikateľského hľadiska.

Kde skončili ľudia, ktorí tam pracovali?

Máme chalana, ktorý sa vďaka tomu normálne zamestnal. Dokladá tovar v obchodnom reťazci, má prenajatú izbu so študentami v Dúbravke a normálne funguje. Len pre štyrmi rokmi sme ho našli v opustenej budove na Železnej studničke po výkone trestu. Bol to odchovanec detského domova. Za tie roky prešiel obrovskou zmenou. Najprv sme za ním chodili ako streetworkeri, potom začal chodiť do nášho denného centra a vytipovali sme si ho, že by mohol pracovať v kaviarni.

Napriek krachu kaviarne vám nejaké peniaze zvýšia. Plánujete aj nový projekt?

Zvýši nám predovšetkým čas, to je podstatné a uvoľní nám ruky. Rozbiehame projekt bývania v Cvernovke, keďže prebieha rekonštrukcia internátov. Získali sme tri priestory, ktoré sa môžu prerobiť na tri byty. V tejto chvíli prebieha rekonštrukcia izieb. Sú to internátne izby so štandardom pre klientom. Dve izby budú bez kuchynky a sociálnych zariadení (tie budú zdieľané) a jedna bude mať aj sociálne zariadenie a bude mať viac metrov štvorcových a vyšší štandard.

Tí, ktorí tam budú bývať, by mali mať aj pracovné uplatnenie v budove Cvernovky – budú pracovať na správe budovy alebo budú budovu upratovať. Súčasťou bude intenzívna sociálna práca s klientmi. Nebude to fungovať tak, že človeka bez domova dáme do nocľahárne, útulku, ale najprv takému človeku dáme bývanie a potom s ním následne môžeme riešiť prácu, oddlžovanie, závislosť.

Ak si chcete tento experiment vyskúšať, budete hľadať komplikovanejšie prípady klientov?

Celá metodika len vzniká. Momentálne riešime rekonštrukciu, ale pravdepodobne to budú klienti, ktorých poznáme z denného centra. Asi nezoberieme neznámeho človeka z ulice.

Spolupráca bude tiež časovo obmedzená?

Áno, pokiaľ sa nezačne rekonštrukcia celého internátu, čo sú dva roky. Potom sa rok bude internát rekonštruovať a k projektu by sme sa vrátili už keď budú internáty hotové. Podľa toho, aké budú výsledky v priebehu troch rokov, budeme plánovať, či sa nedajú urobiť aj co-housingové byty. To znamená, že v jednej izbe by býval študent a sociálny klient, zamestnaný a sociálny klient, čo vo svete bežne funguje.

Budú za to niečo platiť?

Áno, budú platiť nejakú časť a niečo by sme im dotovali. Zároveň by mali mať nastavený aj šetriaci systém a na konci by mali mať napríklad našetrenú sumu, aby ak si zoberú komerčný nájom tak budú mať na kauciu.