Radnica juhoslovenského Štúrova pred štyrmi rokmi začala stavať vyše dve desiatky nájomných bytov. Mesto vtedy verilo, že ich utiahnu aj tí menej majetní Štúrovčania. Nájomné byty v roku 2010 dokončili. No dnes radní hovoria, že kvôli neplatičstvu a nepríjemným vysťahovávaniam by ďalšie už nestavali. Lebo mesto sa za ten krátky čas medzi začiatkom a koncom výstavby zmenilo. Turisti síce stále chodia na kúpalisko Vadaš a neďalekú ostrihomskú baziliku, no začiatkom roku 2010 skončila fabrika, ktorá desaťročia plnila príjmy mnohých štúrovských domácností. Írsky Smurfit tam zavrel celulózku a mesto s 11-tisíc obyvateľmi odrazu prišlo o takmer tisícku pracovných miest.
Posilniť priemysel v oblasti mimo trás vyhľadávaných biznisom nie je jednoduché. Skúša to radnica i viacero podnikateľov, ktorí po Smurfite prevzali opustený priemyselný areál.
Vymieranie profesií
Mimo cestovného ruchu a poľnohospodárstva Štúrovu už nezostala žiadna z jeho bývalých bášt ponuky práce.
Prvou zoškrtanou profesiou bola práca na železničných prekladiskách. Po Čiernej nad Tisou bolo toto juhoslovenské mesto dakedy druhou najväčšou nákladnou stanicou v krajine. Robilo tam tisíc železničiarov. No tovarové toky medzi bývalým Sovietskym zväzom a jeho satelitmi schudli a po presune tovarov zo železníc na lacnejšie cesty ich je tam dnes len dvesto. Namiesto voľakedajších 40 vlakov denne ich tadiaľ prejde len pár.
Potom Štúrovo stratilo aj colníkov a hraničiarov. Vďaka vstupu do únie a neskôr aj Schengenu. A pred necelými troma rokmi prišlo mesto aj o väčšinu papiernikov. Pred revolúciou robilo v areáli celulózky štyritisíc ľudí. Teraz štyri stovky, v niekoľkých výrobách nadviazaných na papiernictvo. Základnú surovinu – papier – si už ale musia voziť z cudziny. Platí to pre výrobu asfaltových strešných izolácií pod palcom dánskeho Icopalu aj pre produkciu hotových papierových obalov, ktorú tam nechal Smurfit v podobe dcérskeho závodu Smurfit Kappa Obaly (Trend 40/2009).
Zo zatvorenej nosnej výroby vlnitej papierovej lepenky sústredenej v bývalej dcére Smurfit Kappa prepustili na jar roku 2010 Íri 350 ľudí. Ďalšia zhruba pol tisícka stratila prácu v nadväzujúcich firmách. V podnikovej jedálni väčšej ako štúrovský dom kultúry napríklad prepúšťala spoločnosť Sodexo. Menej práce v 200-hektárovom areáli mali po zavretí hlavnej fabriky na celulózu a lepenku aj firmy zamerané na upratovacie a strážne služby. Dole so zamestnancami išli tiež dopravné a špedičné spoločnosti a tiež podniky s kontraktmi na údržbu technológií. Úplne z mesta odišiel rakúsky spracovateľ odpadov Brantner. Keď celulózka prestala spracovávať drevo, už tam nemal čo robiť.
<strong>Otvoriť fotogalériu s ďalšími snímkami zo Štúrova</strong>
Papierne na šrot
„Pre Štúrovo bolo zavretie papierní šokom. Lebo fabrika a mesto patrili neodmysliteľne k sebe. A to, že by mal raz závod skončiť, bolo pre nás nepredstaviteľné,“ hovorí primátor Ján Oravec.
Pred necelými dvadsiatimi rokmi celulózka prežila aj požiar, ktorý zničil časti hlavného papierenského stroja. Z havárie ju vytiahli vlastníci z tuzemských investičných fondov. Šťastie mala aj na ďalších dvoch majiteľov, ktorí už prišli z cudziny. Rozširoval a modernizoval ju švédsky AssiDomän aj ďalší kupec, holandská Kappa. No pred siedmimi rokmi, keď sa Kappa začlenila do írskej papierenskej skupiny Smurfit, začalo fabrike v tichosti odzváňať. Síce až do zavretia produkovala zisky, no Íri už do nej výraznejšie neinvestovali. Viac sa venovali svojim rakúskym či švédskym závodom. Štúrovská dcéra začala byť voči iným fabrikám neefektívna a vyvrcholením bolo jej uzavretie. Tento scenár v jeho závere nezvrátili ponosy vedenia mesta ani vyhrážky ministerstva hospodárstva, ktoré na Smurfit posielalo daňové kontroly a chcelo mu spätne brať investičné stimuly.
Naopak. Íri nielenže zavreli celulózku, ale urobili všetko pre to, aby sa tam nenasťahoval papierenský konkurent. Mali podmienku, že aj keby areál predali papierňam, tie tam musia vyrábať iný druh papiera, a nie pre nich kľúčovú vlnitú lepenku na produkciu kartónov. Napokon sa jeden investor podujal podmienku splniť, ale Íri ho aj tak vyblokovali. S juhočeskými JIP-Papírnami Větrní sa nedohodli na cene. Nakoniec papierenského náhradníka nenašli. Stroje na pranie a mletie celulózy odniesli do iných závodov. Papierenský stroj dali zošrotovať.
Túžba po koridore
Strata celulózky bola o to bolestnejšia, že mimo jej areálu v meste už veľa priemyslu nie je. Mliekareň i škrobáreň zatvorili už dávno, jedinou väčšou prevádzkou mimo areálu je výrobca papierových vreckoviek a servítok Convertis v rukách miestnej rodiny Béresovcov.
Štúrovčania síce chodia aj do maďarských fabrík za Dunajom, no tak v ostrihomskej automobilke Suzuki, ako aj v závode na výrobu fotovoltických panelov v Dorogu je po vypuknutí krízy tiež menej práce. A ľudia spoza hraníc boli pri prepúšťaniach v maďarských závodoch prví na rane. Navyše po poklese forintu už tamojšie zárobky nie sú pre našinca to, čo bývali.
„Investori z odvetví mimo spracovania papiera sa o nás nikdy veľmi nezaujímali. Strapec firiem sa tvoril len okolo celulózky,“ hovorí J. Oravec. Za roky si spomína len na záujem španielskeho výrobcu autosúčiastok. Napokon ale kvôli kríze neprišiel.
Región je až príliš ďaleko od hlavných cestných ťahov. Aj cez most do Ostrihomu môžu chodiť len osobné autá. „Záujem o nás by sa mohol zvýšiť, pokiaľ sa nám podarí dostať na trasu jedného z nových európskych diaľničných koridorov zo severu na juh, čo plánuje únia,“ hovorí J. Oravec. S tým, že Štúrovo o to súperí so Šahami.
Návrat strateného energetika
Rýchlejšie ako koridor môže novú prácu priniesť viacero juhoslovenských podnikateľov, ktorí na jar tohto roku od Smurfitu areál opustenej celulózky kúpili. Pod hlavičkou novej firmy Priemyselný park Štúrovo (PPŠ) chcú do voľných priestorov dostať investorov. No majú aj vlastné projekty. Predovšetkým z oblasti energetiky.
Medzi lídrov južanskej podnikateľskej skupiny patrí Vojtech Forro, ktorý podniká v obnoviteľných zdrojoch energií. Zsolt Bindics patrí k najväčším juhoslovenským pestovateľom zeleniny. Nápad kúpiť a oživiť bývalý areál Smurfitu medzi nich priniesol tretí spoločník – Zsolt Családi. Je to rodený Štúrovčan a v energetike celulózky pracoval od roku 1991. Nastúpil tam ako zmenový technik. Keď ju zatvárali, bol už vedúcim energetického hospodárstva. Istý čas potom robil na levických energetických projektoch skupiny Slovintegra Slavomíra Hatinu. „Odišiel som za prácou ako mnohí Štúrovčania. No v Slovintegre som už pri nástupe povedal, že ak sa mi podarí kúpiť areál celulózky, vrátim sa do Štúrova,“ hovorí Z. Családi.
Medaily a plakety za papierové výrobky v jeho kancelárii po vedení Smurfitu pripomínajú staré časy. Na nedávny čulejší ruch spomínajú aj lekárske ambulancie či lekáreň pri vchode do celulózky. Na to, aby mali časom opäť dosť pacientov medzi ľuďmi z priemyselného parku, má podľa Z. Családiho areál stále dosť tromfov. Dobre vybudované komunikácie, energetické rozvody, železničnú prípojku aj riečne nákladné prístavisko priamo na Dunaji.
Ruské sny
V prvom rade chce PPŠ vo svojom areáli udržať existujúce firmy. Ten najväčší problém po zavretí celulózky si už Icopal i obalová dcéra Smurfit Kappa vyriešili sami. Kúpili si vlastné plynové kotly, ktorými nahradili dodávky tepla z veľkej teplárne celulózky. Tú zatvorili, keď prišla o drevné odpady zo zastavenej výroby celulózy. Popri udržaní existujúcich podnikov pracuje PPŠ aj na lákaní nových. Od Smurfitu žiadne tipy nedostala. Napriek tomu, že na nich Íri údajne pracovali celý predminulý i minulý rok.
Firma už však rokuje s jednou poľskou developerskou skupinou, ktorá chce zo svojej krajiny priniesť logistickú firmu. Tá chce oživiť prístav v areáli. „Ide im o dodávky tovarov medzi Poľskom a Balkánom. Boli by sme pre Poliakov novým uzlom. Z Poľska k nám kamiónmi a vlakmi, od nás na Balkán loďami,“ hovorí Z. Családi. S tým, že poľská logistická firma chce zamestnať 50 ľudí. PPŠ rokuje aj s jedným nemeckým výrobcom plastových produktov. Zatiaľ bez spresnenia počtu pracovníkov.
No ukazuje sa aj možné oživenie výroby papiera. Podľa Z. Családiho o to má záujem jedna ruská skupina, ktorá si vie dosť dreva doviezť z cudziny. Kľúčové pre ňu je, že by sa takto dostala na európske trhy s papierom. „Navyše by si tu vytvorili aj logisticko-manipulačné centrum na vývoz kvalitnejšieho piliarskeho dreva na nemecké či rakúske píly,“ hovorí Z. Családi. Ruský investor by vedel zamestnať zhruba 150 ľudí. Reálnosť týchto plánov ukáže až budúcnosť. Slovensko už má skúsenosť s viacerými ambicióznymi plánmi z Ruska, z ktorých často nič nie je.
Ak by Rusi predsa len prišli, pre PPŠ bude aktuálne aj oživenie veľkej odstavenej teplárne. Rusi by na papier totiž potrebovali veľa tepla. S drahým reštartom teplárne by PPŠ mohli pomôcť aj investori z Číny, ktorí si už Štúrovo boli pozrieť. „Vedia do našich energetických projektov vložiť 150 miliónov eur. Doložia financie k našim po tom, čo my energetické projekty dobre pripravíme,“ tvrdí Z. Családi.
Skleníky k teplárňam
Viaceré energetické projekty vo svojom areáli spoločnosť PPŠ už rozbieha bez pomoci investorov zvonku. Na jar začne v jednej hale po Smurfite budovať výrobňu bioetanolu z kukurice. Ročne jej spotrebuje 30-tisíc ton. Neplánuje sa však tlačiť na presýtený trh bioprímesí do benzínov. Bude z bioetanolu robiť nemrznúce zmesi do ostrekovačov áut či palivo do kozubov. Celé to bude stáť osem miliónov eur a zamestná sa tam 25 ľudí. Bioetanolový projekt zastrešený firmou Biodet kúpila firma PPŠ od pôvodných tvorcov z okolia Trnavy a Galanty. Aj s už schválenou polovičnou výpomocou z eurofondov.
PPŠ chce tiež spolu s bratislavským Výskumným ústavom papiera a celulózy vyvinúť konkurencieschopný bioetanol druhej generácie z drevného odpadu, tráv či kukuričného kôrovia. „Vkladáme do toho tri milióny eur a výsledok očakávame o dva či tri roky,“ hovorí Z. Családi. S tým, že na vývoj sa budú dať dobre využiť aj technológie na rozvarovanie dreva, ktoré v Štúrove zostali po Smurfite.
Firma plánuje aj novú bioplynovú stanicu na výrobu tepla a elektriny z biologických odpadov zo širokého okolia. Má ísť o najväčšiu bioplynku v krajine. „Už pracujeme na vytvorení širokej zbernej siete v obciach a mestách. Ročne tam budeme potrebovať 90-tisíc ton odpadov,“ tvrdí Z. Családi. PPŠ chce teplo využívať aj vo vlastných nových skleníkoch. Z. Bindics sa v zeleninárstve vyzná, a tak ich chce spoločnosť vybudovať v Štúrove na 30 hektároch. V nich plánujú zamestnať tri stovky ľudí.
Či sa plány PPŠ budú napĺňať bude sledovať azda celé mesto. „Veľa našich ľudí cestuje za prácou. Ak by bola možnosť, vrátia sa späť,“ hovorí J. Oravec.
Článok vyšiel v aktuálnom vydaní TRENDU 49/2012.
Foto - Milan David
