Štefan Rosina viedol celé roky jednu z najúspešnejších firiem na Slovensku. Dnes je prezidentom spoločnosti Matador Group jeho syn Štefan Rosina mladší. V rozhovore ponúkol svoj pohľad na to, čo podnikateľskému prostrediu na Slovensku prinieslo 20 rokov členstva v EÚ a vstup do eurozóny.
Ako je na tom európsky priemysel v porovnaní s ostatnými globálnymi hráčmi?
Keď som nastúpil do Matadoru, bola to firma, ktorá vyvážala výrobky do celého sveta. Odmlada som bol naučený porovnávať a sledovať zmeny celosvetových podmienok, pretože to malo zásadný vplyv na vývoj produktovej štruktúry. Riadili sme sa systémom, v ktorom bolo slovo konkurencieschopnosť alfa a omega.
Automobilový svet sa delil na takzvanú triádu. Niektorá časť triády – Ázia, Európa, Severná Amerika, prišla s niečím prelomovým a ostatní si počkali, ako to dopadne, alebo kopírovali, ak to bolo niečo zaujímavé. No obávam sa, že Európa je teraz dejiskom pokusu o násilný prevrat smerom k elektromobilite.
Ako teda vnímate elektromobilitu?
Veľa sa o nej hovorí, no nepovažujem tento trend za niečo nové. Už po druhej svetovej vojne v Prahe jazdili mliekarenské pragy na batérie. Aj Carl Benz okrem auta so spaľovacím motorom mal aj auto na batérie. Batérie patria v istom zmysle k autu odjakživa.
V čom je potom problém?
Celé súčasné dianie okolo elektromobility hodnotím skôr ako aktivitu istej skupiny ľudí, ktorí v tom vidia najmä biznis. Samozrejme, treba riešiť otázku životného prostredia. Zažil som smog v Pekingu aj v iných veľkých mestách a to je, samozrejme, problém. Elektromobilita v mestách, kde je obrovská koncentrácia áut a zároveň dostatočne vybudovaná elektrická sieť, je úplne v poriadku. No keď dnes niektorí hovoria len o elektrických pohonoch a zároveň chcú zakázať spaľovacie motory, neuvedomujú si všetky ekonomické následky a to je veľký problém.
Ako hodnotíte v tomto kontexte vývoj v Číne a USA?
Čína nabehla na nový trend elektromobility, lebo mala vo veľkých mestách naozaj problémy so smogom. No Európska únia násilnými normami a reguláciami začala trh deformovať. To je jeden zo základných prvkov neúspechu. Po ére komunizmu sme na Slovensku dlho snívali o trhovej ekonomike, no tá sa, žiaľ, vytráca. Prudké zásahy z Bruselu voči európskym výrobcom znevýhodňujú európsky priemysel a zvýhodňujú ten zahraničný. Čína aj USA sa na to pozerajú s úsmevom.
Spojené štáty idú dopredu. Po prijatí protiinflačného zákona IRA sa americká ekonomika hýbe pomerne rýchlym tempom. Je to na úkor európskych výrobcov a výrobkov, a teda aj zamestnanosti ľudí v Európe. To sa odrazí aj na príjmoch do dôchodkového systému. Európa sa postupne stáva chudobnejšou. Pritom chce byť zelenšia ako zelená, hoci EÚ má len osempercentný podiel na celosvetovom znečisťovaní.
Podľa vás je to teda zlyhanie EÚ s jej byrokraciou?
Brusel sa správa farizejsky. Nedávno som sa prechádzal v centre Bruselu, kde „vrčal“ dieselový autobus s takým smradom, že to už dnes na Slovensku ani nevidíme. Úradníci v Bruseli, ktorí sú zavretí v pekných kanceláriách, natvrdo predpisujú celej EÚ normy pod vyhrážaním sa pokutami. Je to strašné, kam to celé speje. Toto nie je to, čo sme chceli.
Nedávno sme si pripomenuli 20 rokov od vstupu Slovenska do Únie. Aké boli, keď sa obzriete späť?
Profesor Jozef Košnár sa ma na Ekonomickej univerzite v roku 2002 spýtal, čo si myslím o vstupe do EÚ. Vtedy som povedal, že som za, ale otázka je kedy. Uvedomoval som si, že Slovensko je malé, a je fakt, že prvé roky samostatnosti boli ťažké. Začiatok členstva v EÚ priniesol obdobie nadšenia a eufórie. V nasledujúcich obdobiach sme štrukturálne fondy nevyužili najlepšie. No dnes je EÚ v oblasti noriem a regulácií až príliš centralistická.
Napríklad pri zákaze nových spaľovacích motorov od roku 2035 som počul niektorých našich zástupcov v parlamente hovoriť, že priemysel sa s tým má popasovať. V čase, keď sa dramaticky zvyšujú náklady, inflácia požiera hotovosť a rastú všetky ceny okolo nás vrátane energií? Navyše keď sa Európa oficiálne odstrihne od ruského plynu, hoci ho ďalej dováža inými potrubiami? A potom platí za drahý bridlicový plyn s obrovským dosahom na ekológiu? Na to, čo sa deje, sa niekedy ťažko hľadajú slová.
EÚ sa teda podľa vás odklonila od svojich pôvodných ekonomických cieľov?
Nepáči sa mi najmä manipulácia a zakazovanie iného názoru. Za komunizmu bol známy fenoménom politrukov. Čím hlúpejší človek sa našiel, tým viac devastoval život ľudí, udával, cenzuroval. A opäť sa vynára aj u nás veľa takýchto „politrukov“. Myslím si, že tieto veci treba pomenovať, lebo ak budeme ticho a všetci budú mlčať, nebude sa to dobre vyvíjať.
Sú zelené politiky v súčasnej podobe vzdialené realite?
Chybou bolo, že si vybrali ako symbol Gretu Thunbergovú, ktorú vítali na najvyššej úrovni. Symbol, ktorý obviňoval klasický priemysel, že on a staré generácie všetko pokazili budúcej generácii. Keď sme pri ekológii, doma separujem a kompostujem už roky, vo firmách máme program na znižovanie emisií, už dvanásť rokov máme stokilowattovú elektráreň na streche v Bratislave, ktorou zásobujeme celý areál. Matador mal ako prvý na Slovensku ekocertifikát podľa ISO. V rámci ekológie treba robiť viacero opatrení, to je úplne jasné. No aby mi niekto z Bruselu predpisoval, na akom aute mám jazdiť? To sme tu už mali za komunizmu.
Ako to zmeniť?
Treba robiť racionálne kroky, ktoré zmiernia globálne otepľovanie, aj zanesenie zemegule plastmi a odpadom. Vo viacerých oblastiach má svoje plusy aj cirkulárna ekonomika. Jednotlivo sú viaceré trendy správne, no treba z nich vyvodiť logický záver aj v súlade s odborníkmi a trhom. Napríklad v Nemecku, keď automobilky reagovali na najnovšie zelené regulácie a hroziace pokuty, chýbal vizionár. Šéf vizionár je ten, kto odolá módnym trendom a myslí ďaleko dopredu.
Je to podobne na Slovensku?
Som rád, že máme internet, pretože mnohé televízne stanice som prestal sledovať. Nedostával som z nich totiž informácie zo všetkých uhlov pohľadu. Boli roky, keď som bol na Slovensko hrdý, a takisto roky, keď to tak nebolo. My ako exportéri sme sa vždy snažili, aby Slovensko malo v zahraničí dobrý cveng. Dobrá povesť Slovenska je to, čo nám otvára dvere aj u zákazníkov.
Veľakrát niektorí domáci „politruci“ hovorili, ako sa nám kazí obraz v zahraničí. No naše dobré meno vo svete, žiaľ, kazili oni a nie priemysel ani ekonomika či školstvo. Často ide o ľudí, ktorí nikdy v živote za nič nezodpovedali, nikoho nezamestnávali. Jediné, čo vedia, je pýtať si peniaze. Nemôžem ani počuť vetu, že musíme dostať európske fondy. Preboha, a kde je vlastná výroba, vlastná ekonomika?
Pomáha nám z pohľadu biznisu členstvo v eurozóne?
Predtým sme v rámci exportu museli účtovať v rôznych menách. Odkedy sme prijali euro, tento problém sa výrazne zúžil. V tomto bode bolo prijatie eura jednoznačne pozitívne. Myslím, že euro má viacero výhod, čo sa prejavilo aj počas nedávnej inflácie. Aj keď Slovensko ju malo vyššiu, ako bol európsky priemer, pre viaceré nezvládnuté veci doma.
Ako vidíte budúcnosť EÚ?
Európsky projekt je správny projekt a má svoje miesto aj v budúcnosti, no nemôžeme si ho kaziť. A vôbec nám ho nemôžu kaziť arogantní úradníci z Bruselu. Ekonomika musí rásť, nemôže stagnovať. A treba viac popracovať na pridanej hodnote. Slovensko je malá krajina, a preto by v EÚ mala byť výraznejšia i sila krajín V4.
Uvedomujem si, že v EÚ nie je ľahké riadiť partiu rôznych štátov, ktorá sa stále rozširuje. No teraz sa deje to, pred čím varoval aj Václav Klaus. Varoval pred silnou centralisticky riadenou organizáciou z Bruselu. Ak sa má stať Brusel hlavným mestom Európy a budú odtiaľ chodiť také paškvily, ako je Green Deal, bez možností prehodnotia či širšej diskusie, tak to nie je v poriadku. Treba volať po širšej diskusii už len preto, že tu máme deti, vyrastajú nám tu ďalšie generácie. No tam, kde nie je vôľa diskutovať, nie je ani demokracia. Keby si toto EÚ neuvedomovala, potom by mohla spieť k zániku.
Pozorujeme presun výroby do krajín mimo EÚ. Bude to pokračovať?
Ak sa vrátim k triáde, Európa padla z piedestálu v rámci automobilového priemyslu a nastáva hegemónia Spojených štátov. Ázii sa darí a koniec koncov ani Rusko na vojne výraznejšie nestratilo. Takže my v Európe zostávame v pozícii tých, ktorí si musia ísť hľadať biznis inde.
Po ére komunizmu sme snívali o trhovej ekonomike, no tá sa vinou regulácií EÚ vytráca
Uplynulých 20 rokov sa spája aj s príchodom zahraničného kapitálu. Ako ste to vnímali?
Je fakt, že bez zahraničných investícií by sme neboli tam, kde sme. Zároveň Slovensko v 90. rokoch prešlo privatizáciou. Tá má často zlú povesť vinou tých, čo firmy rozkradli. No v Klube 500 sme všetko firmy, ktoré doteraz fungujú. My sme v tých firmách naozaj pracovali a pracujú v nich naše ďalšie generácie, to je súčasť úspešnej privatizácie a to treba vysvetľovať.
Zároveň sme boli naučení exportovať naše know-how i naše investície. V Matadore sme počas mojich 23 rokov vo vedení firmy urobili spoločný podnik v Číne, mali sme dve spoločné kórejské fabriky, podnik v Etiópii, spoločný podnik v Rusku, mali sme zastúpenie v Spojených štátoch, v Nemecku, v Ázii. Toto treba robiť vo väčšej miere.
Nevyzerá to teraz tak?
Teraz je slovenská ekonomika oslabovaná destabilizáciou priemyslu. My sme v EÚ v dobrom aj v zlom a to, čo sa deje aktuálne v Nemecku, ťahá dole aj nás. Preto sa obávam, že veľa z nás bude nasledovať nemecký vzor vo vyvezení kapitálu do krajín, kde normálne funguje trhový mechanizmus, kde nie sú nezmyselné regulácie.
Prednedávnom som mal na návšteve ľudí z Bruselu, z asociácie EFFRA. Keď videli Slovensko, hovorili, že tu máme raj. Slovensko je krásna krajina, treba si ju šetriť, ale treba ju rozumne viesť. Je potrebná debata s podnikateľmi. My sme zamestnávatelia a nie oligarchovia, ako nás označujú tí menej pracovití a menej úspešní.
Slovensko a Česko boli dlho vnímané ako montážne dielne.
Je to stále tak?
Vďaka Volkswagenu na Slovensku rástla dodávateľská sieť. Aj preto postupne mohli ľahšie prísť ďalšie automobilky ako PSA, Kia, Jaguar Land Rover a teraz Volvo. Preto nesúhlasím, že Slovensko je montážnou dielňou, lebo tieto závody patria k najnovším. Máme tu mnoho nových technológií.
Za posledných 30 rokov som v rámci diskusií odporúčal viacerým premiérom aj ministrom hospodárstva, že Slovensko by potrebovalo silného dodávateľa Tier 1, ktorý bude týmto koncernom dodávať technológie. Ten by si tu vybudoval výskumné centrum, v ktorom by prebiehal vývoj, na to by bola naviazaná spolupráca so školami a zamestnávanie ďalších ľudí. Taký ťah na bránu nám tu chýba.
V čom vidíte ďalšie príležitosti?
Automotive s víziou transportation – keď sa ten istý softvér používa na konštruovanie vecí do automotivu, ale aj do vlakov, lietadiel, lodí. Transport tovaru a ľudí tu bude naveky. Preto nemám obavy o Slovensko, pokiaľ sa podarí na toto naviazať, aby sa popri automotive začala rozvíjať aj časť leteckého, lodného či železničného priemyslu.
Covidová kríza priniesla viacero problémov. Ako sa na ňu spätne pozeráte?
Počas covidu sme zareagovali vo firme našťastie veľmi rýchlo. Vo výrobných fabrikách sme zaviedli všetky potrebné opatrenia. Máme aj veľa externých spolupracovníkov, ktorí mali už predtým prístup k práci na diaľku, takže aj na to sme boli pripravení.
Postupne mi však začali prekážať rôzne zákazy či dehonestovanie odborníkov, ktorí upozorňovali na viacero možností riešenia. Nútené očkovanie malo i svoje riziká. Dokonca máme osobnú negatívnu skúsenosť v rodine so zrazeninami po očkovaní. Našťastie to nebolo nakoniec fatálne, ale bolo to veľmi blízko.
Sú reflexia a zhodnotenie tohto obdobia dostatočné?
Celkovo chýba väčšia diskusia. Mnohé prístupy počas covidu neboli v poriadku, nielen v zdravotníckej oblasti. V tom období mnoho firiem skončilo a mnoho ľudí prišlo o podnikanie a živobytie. Dnes sú nezamestnaní, zhoršili sa sociálne problémy v rámci celej EÚ a za viaceré zlé rozhodnutia, ktoré k tomu viedli, by mal niekto niesť zodpovednosť.
Covidové obdobie narušilo dodávateľské reťazce a problémy v dostupnosti niektorých surovín pretrvávajú. Ako to vidíte?
Európa volá po vývoji nových technológií s nulovými emisiami. Momentálne má však viac ako 80 percent surovín v rukách Čína. Preto plány o vývoji „zero emission“ technológií sú otázne. Zároveň čínske firmy vyvíjajú a vyrábajú okolo 80 percent solárnych technológií a okolo 75 percent veterných turbín. Pokiaľ Európa nebude schopná vyrábať konkurenčne tu v našom teritóriu a nebude mať zabezpečené suroviny z viacerých zdrojov a z viacerých strán, bude musieť kupovať predraženú surovinu z Číny. V tomto treba otvoriť oči. Konečne by mali riadiť štáty ekonomicky zdatní ľudia, ktorí majú záujem o rozvoj hospodárstva. Inak sa môžeme dožiť sociálnych nepokojov, čo by som bol veľmi nerád.
Mnohé rodinné firmy na Slovensku teraz po troch desaťročiach zvažujú nástupníctvo a generačnú výmenu. Ako to bolo u vás?
Vďaka môjmu otcovi sme ako rodina boli spojení s Matadorom celé roky. Od detstva som s otcom chodil do púchovských gumární. Moji rodičia boli stále v práci, boli naučení pracovať. Ja som vyrastal u babky, u deda. Potom po privatizácii otec riadil skupinu, v ktorej som videl rôzne prístupy rôznych rodín.
Keď som v roku 2000 prevzal firmu s bratom, otvorene som sa aj ďalších kolegov pýtal, aký majú záujem na rozvoji Matadoru, lebo to nebola rodinná firma. To bola firma, v ktorej sa vlastnícka štruktúra skladala z rôznych akcionárov rôznych emisií akcií. Niektorí si začali budovať paralelné biznisy. Vtedy prišlo rozhodnutie, že sa do toho pustím s celou rodinou.
Čo nasledovalo?
Začal som budovať vlastný tím a postupne som vyplácal spoluakcionárov. Pre mňa bol akcionársky pokoj jeden z najpodstatnejších, lebo v tom období veľmi veľa firiem skrachovalo pre to, že došlo k nezhodám akcionárov.
Ako sa pridávali k spoločnému podnikaniu vaše deti?
Syn Štefan (dnes prezident spoločnosti) ešte v mladosti chodil na brigády do Gumární Púchov. Neskôr sme spolu jazdili preteky, študoval v zahraničí a pracoval aj pre iné firmy. Podobne dcéra Katka. Niekedy v rokoch 2014 až 2015 sme začali debatovať o tom, či by sa zapojili do chodu firmy. Nijako som ich do toho netlačil. Sám som mal so svojím otcom komplikovanejší vzťah, kým sme si vyjasnili, kto ako čo vo firme myslí. Poučil som sa z toho a pri deťoch som už aplikoval inú prax.
Upozornil som ich, že ich čaká náročná práca, no zároveň si budú sami sebe šéfom. A potom som už prišiel do štádia, keď som chcel, aby pokračovali. Na odovzdávanie právomocí a vedenia sme sa pripravovali osem rokov. Najprv prešli všetkými pozíciami. Až som dospel k názoru, že sú lepší ako ja.
Nemenili by ste?
Som šťastný človek, pretože som celý život robil to, čo ma bavilo. A moje deti to majú tak isto. Som vďačný manželke, že mi vychovala takéto dve deti, keď som bol často v práci. A dnes sa tešíme už aj z vnúčat. Záleží mi na podmienkach rodinných firiem na Slovensku. Tu však často nie je záujem politikov o seriózne zmeny. Pritom rodinné firmy fungujú všade okolo nás, v Rakúsku, v Nemecku a v celej Európe. Na Slovensku však často rozvoju bráni aj závisť. Zo svojej skúsenosti však viem, že závidia len tí leniví a menej schopní, tí potom aj ľahšie ohovárajú a nálepkujú. Šikovní a pracovití ľudia nezávidia.
- Štefan Rosina
- Absolvent chemickotechnologickej fakulty STU v Bratislave. V roku 1998 ukončil doktorandské štúdium na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Do Matadoru, vtedajších Gumární Púchov, nastúpil v roku 1984. V púchovskej fabrike najskôr pôsobil ako výskumno-vývojový pracovník, v roku 1989 sa stal vedúcim odboru výstavby. Od roku 1995 bol riaditeľom divízie technického rozvoja, viceprezidentom spoločnosti pre vedu, techniku a rozvoj a predsedom dozornej rady. Od roku 2002 do roku 2023 bol predsedom predstavenstva a prezidentom Matadoru, potom tieto funkcie odovzdal synovi Štefanovi. Od roku 2019 je rodina Rosinovcov jediným vlastníkom spoločnosti Matador Group, ktorá sa v súčasnosti zameriava na automotive, vývoj technológií a automatizáciu. (vv)
Ďalšie dôležité správy
