Dopyt po uhlí dosiahol v roku 2013 historický vrchol na úrovni osem miliárd ton, pričom polovicu spálila Čína. Po rokoch útlmu sa očakávalo, že tento rekord zostane neprekonaný. Obchodná vojna medzi Washingtonom a Pekingom však zmenila situáciu.
Zvýšené geopolitické napätie prinútilo firmy z USA, Európy, Japonska a ďalších krajín diverzifikovať dodávateľské reťazce a aspoň čiastočne sa presunúť mimo Číny. Aby si čínske podniky udržali konkurencieschopnosť, začali konať rovnako. Tento trend povzbudil intenzívnu industrializáciu juhovýchodnej Ázie, pričom krajiny ako Indonézia, Malajzia, Thajsko, Singapur a Vietnam prilákali značné zahraničné investície.
Po pandemických rokoch sa efekt diverzifikácie ešte zosilnil a spojil sa s industrializáciou Indie, Pakistanu a Bangladéša – regiónov, kde žije 30 percent svetovej populácie. Ekonomický rozvoj si vyžaduje veľké množstvo energie, pričom kľúčovým dodávateľom zostáva Indonézia, najväčší exportér uhlia na svete. Alternatívy sú obmedzené: plynové potrubia do týchto oblastí nevedú, LNG je technologicky náročný, jadrové elektrárne sú drahé a obnoviteľné zdroje zatiaľ nedostatočné.
Uhlie je dostupné a spoľahlivé – vyrába energiu nezávisle od počasia. Keď Čínu zasiahli kruté suchá v rokoch 2022 a 2023 a hydroelektrárne zaznamenali odstávky, práve uhlie pomohlo stabilizovať dodávky elektriny. Indonézske bane momentálne nestíhajú pokrývať dopyt a exportujú rekordné objemy. Kým v rokoch 1840 až 1980 prechádzala industrializáciou Európa, dnes sa rovnaký proces odohráva v rozvojovom svete – s tým rozdielom, že už nejde o stovky miliónov, ale miliardy ľudí.
Rast dopytu po uhlí prekonal rekord z roku 2013 už v roku 2021 a podľa prognóz dosiahne v roku 2027 nové maximum – deväť miliárd ton ročne. Čína zostáva najväčším spotrebiteľom, keďže konzumuje 56 percent celosvetovej produkcie uhlia. Hoci jej dopyt stagnuje, prudko rastie spotreba v Indii a krajinách ASEAN-u. Za posledné desaťročie Čína zvýšila spotrebu uhlia o 27 percent, India o 54 a celý ASEAN až o 133 percent.
Príbeh muža, ktorý stavil na uhlie
Low Tuck Knong kúpil svoje prvé ťažobné práva na Borneu v roku 1990, keď mal 42 rokov. Investoval do vnútrozemskej bane, ktorú väčšina investorov obchádzala – pre jej odľahlosť a komplikovanú logistiku. Mnohí si mysleli, že nerozumie ťažobnému biznisu.
Uhlie v tejto oblasti však bolo vysokej kvality a Low, pôvodne inžinier, veril, že z neho dokáže vybudovať zmysluplný podnik. Pomohla mu aj vládna regulácia podporujúca domácich producentov uhlia, vďaka ktorej sa Indonézia stala významným regionálnym hráčom. Dovtedy v tomto sektore dominovala Austrália.
Veľkí klienti ako Japonsko, Južná Kórea a Taiwan začali vo veľkom nakupovať na Borneu, keďže táto destinácia bola geograficky výhodná. Austrália pre lode predstavovala oveľa dlhšiu cestu. Low však čelil vážnym výzvam. Keď mal v roku 1998 pripravenú prvú dodávku pre japonského odberateľa, v Indonézii padol režim diktátora Suharta. Japonci sa obávali nepokojov a loď pre uhlie neposlali. Low tak musel narýchlo hľadať nových zákazníkov.
Počas nasledujúcej dekády získal niekoľko ďalších baní a výrazne sa zadlžil. Keď v roku 2015 vstúpila do platnosti Parížska dohoda o znižovaní emisií, vyzeralo to, že budúcnosť uhlia je ohrozená. Čína začala presadzovať čistejšie zdroje energie a bankári, ktorí financovali Lowovu firmu Bayan Resources, dospeli k záveru, že jeho expanzia je nerealistická. Konzultanti odhadovali, že jeho podnik nikdy nepredá viac ako 15 miliónov ton uhlia ročne.
Low mal v tom čase dlh 500 miliónov dolárov a snažil sa vyjednať viac času na splatenie. Napriek pochybnostiam na trhu s uhlím nezanikol. Čína si udržala pozíciu svetovej továrne, India a Indonézia zvyšovali spotrebu a ceny uhlia opäť rástli. V roku 2018 bola Bayan Resources opäť v dobrej finančnej kondícii.
Keď biznis závisí od dažďa
Najväčším problémom zostávala logistika. Vyťažiť uhlie je relatívne jednoduché, ale dostať ho k zákazníkom je oveľa náročnejšie. V roku 2019 dlhodobé sucho znížilo hladiny riek na Borneu a preprava sa výrazne skomplikovala. Situácia bola tak kritická, že vedenie firmy si najalo miestneho šamana, ktorý obetoval vajcia a banány bohu rieky, aby privolal dážď.
Napokon však prišlo spoľahlivejšie riešenie – spoločnosť vybudovala novú cestu spájajúcu bane s riekou Makaham, ktorá zostáva splavná aj počas sucha. Preprava po nej umožňuje kamiónom s dvomi prívesmi prevážať až 220 ton uhlia naraz.
Bayan Resources dnes ťaží 50 miliónov ton uhlia ročne a plánuje do roku 2026 zvýšiť produkciu na 80 miliónov ton. Firma buduje letisko na prepravu baníkov do odľahlých ťažobných oblastí.
Hoci viaceré energetické agentúry už trikrát predpovedali vrchol dopytu po uhlí, zatiaľ sa mýlili. Low Tuck Knong má dnes 76 rokov. Keď mu veritelia tvrdili, že jeho podnik nemá budúcnosť, zvýšil hodnotu svojho majetku z 28 miliónov na miliardu dolárov. Dostal sa medzi 100 najbohatších ľudí podľa magazínu Forbes.
Ako vidí budúcnosť uhlia? „Zdvojnásobujeme produkčnú kapacitu. Možno tomu nebudete veriť, ale mnoho chudobných krajín bude potrebovať uhlie ešte aj o 30 rokov.“
