Dobré pivo potrebuje dobrý slad. A slovenský slad nemá horšie meno ako český. Musí však bojovať o svoje umiestnenie na stredoeurópskom trhu. Sladu – upravovaného jačmeňa, pri ktorom sa vo vlhkom prostredí naštartujú biologické procesy, aby mal v sebe látky potrebné na výrobu piva, je v Európe prebytok. Posledné roky pred vstupom Slovenska do Európskej únie pomáhal výrobcom tejto suroviny štát – dotáciami na export. Dnes sa musia zaobísť bez nich.
Drahší slovenský jačmeň
Ešte vlani exportné dotácie na slad stáli štátny rozpočet 39 miliónov korún. Rok pred tým takmer osemdesiat. Tona sladu sa dotovala až 1230 korunami. „Nebola iná možnosť. Česko svoj slad na export dotovalo, a je to náš najbližší konkurent. Ak by sme to nerobili, iba ťažko by sme do zahraničia predávali,“ hovorí riaditeľ a spolumajiteľ Lycosu -Trnavské sladovne Martin Mäsiar.
Proexportné dotácie však sladovne premietali čiastočne do cien jačmeňa pre poľnohospodárov, na druhej strane na sladovne tlačili pivovary, ktoré chceli nižšie ceny, ako bol európsky štandard.
Po skončení dotovania jačmeňa sa pohla cena obilia nadol. Kým pred troma rokmi stála tona päťtisíc korún, za tohtoročnú úrodu sladovne núkajú 4 100 korún. „V minulej sezóne sme nakupovali jačmeň za jednu z najvyšších cien v Európe,“ tvrdí M. Mäsiar.
Pri systéme nákupu zavedenom na Slovensku sa ceny určovali začiatkom roka. V priebehu minulého roka sa však koruna posilnila, pričom obchodníci zaznamenali rekordnú úrodu sladovníckeho jačmeňa. Cena na burzách tak klesla. No podľa zmlúv sladovne ceny výkupu museli držať.
Manažér obchodu s jačmeňom a sladom spoločnosti Heineken Slovensko Sladovne, a.s., Nitra Roman Kollár upozorňuje, že poľnohospodári sa musia pripraviť na to, že časť úrody sa bude vykupovať podľa aktuálnych cien na svetových trhoch. Napríklad v súčasnosti najkvalitnejšie odrody sladovníckeho jačmeňa „na lodi“ v Antverpách sa núkajú za 105 eur za tonu (4 147 Sk).
Opcia na tonu jačmeňa z tohtoročnej úrody je 110 eur (4 345 Sk). A to majú západoeurópski farmári v cene zahrnutú aj dopravu obilia do prístavu či skladovanie. „Farmári mali pocit, že sa ich snažíme obrať. Vstúpili do únie a zrazu zistili, že za najlepšie ceny vedia predať doma. Predávajú minimálne za to, koľko by za jačmeň dostali v západnej Európe,“ hovorí M. Mäsiar.
Dosiaľ sa na Slovensku sladovnícky jačmeň pestoval na približne stotisíc hektároch. M. Mäsiar si pritom myslí, že slovenskí poľnohospodári, ktorí gazdujú na niekoľkostohektárových výmerách, musia byť podstatne efektívnejší ako západoeurópski. Tí majú jačmeňom osiate priemerne desať- až pätnásťhektárové plochy. „Farmári neradi počúvajú aj argument, že po vstupe do EÚ im podstatne narástli dotácie na obrábanú plochu,“ tvrdia obchodníci s jačmeňom z Heinekenu.
Späť na štandardné podmienky
Generálny riaditeľ Agrocontractu Mikuláš, a.s., Marian Záhumenský pestuje sladovnícky jačmeň približne na osemsto hektároch. Hovorí, že dnes je v SR pre cenotvorbu nákupu jačmeňa rozhodujúci práve Heineken.
„Nie je dominantný, ale myslím si, že je cenotvorný. Výrazne cenotvorbou ovplyvňuje celý trh,“ tvrdí. Zároveň kritizuje chybnú politiku minulého obdobia: „Farmári sa naučili obchodovať len cez slovenské firmy. Pretože na každý obchod s jačmeňom bolo treba vývozné licencie.“
Produkcia sladu
(SR, tis. ton, ročne)
PRAMEŇ: Slovenské združenie výrobcov piva a sladu
Na druhej strane to boli veľké sladovne, najmä Heineken, ktoré farmárov podporovali. Poskytovali preddavkové platby na osivá, hnojivá a chemikálie. Svoje náklady si odrátali pri nákupe obilia. „Bolo to v období, keď boli drahé a ťažko dostupné úvery v bankách,“ hovorí M. Záhumenský.
Sladovne však poľnohospodárom neúčtovali žiadne úroky za to, že im finančne celý polrok pomáhali. „Prechádzame na normálne obchodné podmienky. Spočiatku sme poľnohospodárom pomáhali, aby sme si zaistili dosť suroviny pre našu modernizovanú sladovňu. Dnes už dosahujú nadpriemerné výnosy,“ hovorí R. Kollár.
Rusi posilňujú vlastný slad
Cieľom slovenského sladu boli ešte donedávna pivovary v Rusku a na Ukrajine. V Rusku však miestne podnikateľské skupiny začali stavať veľké sladovnícke kapacity. Za ostatné tri roky ruská domáca skupina Ruskij Solod spustila dve moderné sladovne s výrobou po stotisíc ton ročne. Tretiu pripravuje.
Najväčší európsky hráč na trhu sladu – francúzska skupina Malterie Soufflet, ktorá ovláda aj všetky rozhodujúce české sladovne, stavia na Ukrajine a v Kazachstane. „Ešte v roku 2003 sme tretinu sladu vyvážali na Ukrajinu, tretinu do Ruska a iba zvyšok sme rozdelili medzi ostatné krajiny,“ spomína predseda sekcie sladu Slovenského združenia výrobcov piva a sladu, riaditeľ a spolumajiteľ Sladovne, a.s., Michalovce Milan Lapišák.
„V súčasnosti do Ruska a na Ukrajinu vyvezieme iba jednu tretinu. Na zvyšné dve musíme nájsť iné trhy. Napriek rastu spotreby piva v Rusku a na Ukrajine príde čas, keď budú v slade takmer sebestační,“ prognózuje.
- Pohnutá cesta slovenských sladovní
Viaceré slovenské sladovne prešli reprivatizáciou. A tá im prospela. Majiteľa v roku 1997 zmenil pivovar a sladovňa vo Veľkom Šariši. Podnikateľ Rudolf Mosny síce zvládol privatizáciu, no firmu neutiahol a dostal sa do finančných problémov. Našiel však perspektívneho nástupcu. Juhoafrický South African Breweries.
Majiteľa definitívne zmenila aj najväčšia nezávislá sladovňa Lycos - Trnavské sladovne, s.r.o. V roku 1995 ju sprivatizovala spoločnosť GIM Trnavské sladovne za 93,5 milióna korún. Spoločnosť si však nesplnila záväzky voči Fondu národného majetku. Dlžná suma predstavovala aj s úrokmi a penále takmer 150 miliónov korún. Firma skončila v konkurze. Informácie o jeho priebehu sa TRENDU nepodarili získať. Lycos - Trnavské sladovne dnes kontroluje najbližšia rodina výraznej postavy slovenskej ekonomiky, Vladimíra Lexu.
Svojským očistením prešla aj sladovňa v Michalovciach. Ako pôvodnú súčasť niekdajšieho pivovaru Šíravar (neskôr Starý prameň) ju majitelia stihli pred konkurzom osamostatniť. So Starým prameňom následne zbankrotovala aj firma LPS, ktorá ho v novembri 1995 sprivatizovala za šesťdesiat miliónov korún s tým, že jej stačilo zaplatiť polovicu kúpnej ceny a zvyšok mala preinvestovať. Fond si prihlásil v roku 2000 pohľadávku 46 miliónov korún. „Výťažok z konkurzu sme mali iba 107-tisíc korún,“ konštatuje hovorkyňa fondu Tatjana Lesajová.
Aj menšie sladovne zmenili majiteľov. Firma Vega kúpila Pivovar Tatran ešte v roku 1992 za takmer 170 miliónov korún. Pustila sa však do výstavby novej sladovne, na ktorú získala iba krátkodobé a drahé úvery. Aj tu nastal problém so splácaním fondu, nasledoval konkurz.
Pivovar začali po dohode s bankami kontrolovať noví majitelia. Premenovali ho na Pilsberg, sladovňu vyčlenili do novej spoločnosti – s.r.o. Tatranská sladovňa. „Urobili sme to preto, že sladovňa je iný biznis ako pivovar. Sú to síce príbuzné výroby, ale každá vie ísť vlastnou cestou. Aj pre prípad, keby sa objavil partner, ktorý by chcel do niektorej časti investovať,“ tvrdí spolumajiteľ Pilsbergu Ladislav Lazar o najmladšej a najmenšej slovenskej sladovni.
Nového vlastníka má od konca roku 2003 aj Levická sladovňa. Táto sa dostala od vyhnianskeho pivovaru Steiger Eduarda Radu k niekdajšiemu majiteľovi Pivovaru Urpín Pavlovi Čupkovi. Ani sladovňu však nezvládol. Koncom roku 2003 ju z konkurzu získala zvolenská spoločnosť Osivo. Novým majiteľom sa podarilo päťdesiat percent kapacity sladovne zrekonštruovať a spustiť. Dnes k ich slovenským odberateľom patria napríklad pivovary Stein a Steiger.
Obavy zo straty záujmu o stredoeurópsky slad trvajú aj napriek výstavbe nových moderných a obrovských pivovarov. Napríklad v Kyjeve vyrástol pivovar Oboloň s ročnou kapacitou päť miliónov hektolitrov, čo je viac ako spotreba celého Slovenska. V ruskom Petrohrade dánsky Carlsberg spolu s britskou Scottish & Newcastle vybudovali pivovar s kapacitou až 16 miliónov hektolitrov.
„Slad, ktorý sa vozieval do Ruska, ostáva dnes v Európe. Podľa odhadu je to približne polovica ruskej spotreby, čiže zhruba šesťsto- až osemstotisíc ton sladu navyše. To tlačí na znižovanie ceny sladu,“ hovorí M. Mäsiar.
„Dnes necítime žiadnu podporu pre vývozcov sladu na východné teritóriá. Musíme si sami zabezpečovať financie aj na špecializované výstavy. Ministerstvo hospodárstva nám núka pomoc napríklad pre vystavovanie a propagáciu v Taliansku, no tam náš slad netreba,“ tvrdí M. Lapišák, ktorému pri obchode prekáža aj vízová povinnosť do Ruska. „Potrebujeme často cestovať a kvôli každej návšteve musíme vycestovať z Michaloviec do Bratislavy po víza. Je to prekážka,“ tvrdí.
Únia má systém na dotovanie sladu na export – ale len pre prípady, že cena je v zahraničí podstatne nižšia, napríklad o 30 eur na tonu ako v EÚ. No už dva roky systém týchto vývozných náhrad použitý nebol.
Odkázaní na export
Slovenské sladovne sú však na export odkázané. Ak chcú byť efektívne, musia vyviezť sedemdesiat percent svojej produkcie. Moderná sladovňa Heinekenu, ktorá je svojou ročnou kapacitou 130-tisíc ton najväčšia na Slovensku, musí z Hurbanova vyviezť až 80 percent produkcie. „Je našou výhodou, že pracujeme pre skupinu. Každý pivovar si stráži efektivitu, a tak s cenou nemôžeme uletieť,“ priznáva R. Kollár. Aj koncernové sladovne Pivovaru Šariš pri Prešove a Heineken v Hurbanove umiestňujú slad najmä vo svojich skupinách.
Trnavská sladovňa necháva v krajine iba približne päť percent. Ročná hodnota exportu slovenského sladu sa priblíži k dvom miliardám korún. Tatranskej sladovni, ktorá pre potrebu miestneho pivovaru využije iba štvrtinu kapacity, sa darí umiestňovať surovinu do Poľska. Snaží sa tiež presadiť v malých českých pivovaroch. Michalovce našli svoj priestor v Rumunsku. Trnava exportuje popri Rusku aj do Poľska, Rumunska, Chorvátska a Česka.
Podiel na trhu
(%, 2004, výrobcovia sladu)
PRAMEŇ: Slovenské združenie výrobcov piva a sladu
Napriek prebytku sladu na trhu v súčasnosti žiadna zo slovenských sladovní neuvažuje o uzavretí prevádzkarne. Sladovne v Nitre a Rimavskej Sobote boli zatiaľ jediné, ktoré zastavili výrobu. A to na pokyn Heinekenu. Ten koncentroval výrobu vo svojej modernizovanej hurbanovskej sladovni, kde zvýšil kapacitu.
Aktuálne sa neočakáva ani to, že by zahraničný záujemca ponúkol cenu, za ktorú by sa slovenskí majitelia vzdali podielov v sladovniach. Trh sa totiž nachádza na dne desaťročného cyklického pohybu.
- Chmeliarstvo je stabilizované odvetvie
Po problémoch s odbytom chmeľu v polovici deväťdesiatych rokov sa pestovania tejto plodiny vzdali viacerí poľnohospodári. Chmeľnice museli likvidovať aj Česi či Slovinci. Z 1 200 hektárov ostala na Slovensku necelá tretina a iba trinásť pestovateľov.
S cieľom pomôcť sektoru sa aj slovenským chmeliarom pred vstupom do EÚ pomáhalo špeciálnymi dotáciami. Od roku 1997 bolo stanovených 200-tisíc korún na hektár obnovy chmeľníc. Celkovo poľnohospodári dostali 60 miliónov korún, za ktoré vysadili nové chmeľnice – výkonnejšie a odolnejšie sadenice žateckého poloskorého „červeňáku“, ktoré majú v zemi vydržať približne dvadsať rokov.
Najviac pestovateľov je v okrese Trenčín. Tí si spolu udržiavajú družstvo Slovchmeľ v Hornej Strede, ktoré sa stará o výkup, predaj, export a spracovanie chmeľu na granulát. „Už štyri roky držíme rovnakú výkupnú cenu – 145-tisíc korún za tonu chmeľu,“ hovorí riaditeľ Slovchmeľu Marián Borovský a pokračuje: „Napriek tomu, že sú stále tlaky na zvyšovanie ceny, myslím, že sme korektní. Ak by sme išli pod cenu, chmeľnice by pestovatelia začali búrať.“
Nervozita a tlak poľnohospodárov však nie je veľký. Slovchmeľ, ktorý vznikol delimitáciou niekdajšieho federálneho Chmelařství Žatec, je jedným z mála fungujúcich odbytových poľnohospodárskych družstiev na Slovensku. A tak sa jeho zisk delí medzi členov. Slováci musia až dve tretiny chmeľu exportovať. Iba tretina sa umiestni na domácom trhu.
Nie všetci slovenskí pivovarníci však odoberajú slovenský chmeľ. Kým dcéra SABMilleru Šariš nemá problém s jeho odberom, Heineken kupuje chmeľový granulát a lisovaný chmeľ z Česka. Slovchmeľu sa však darí vyvážať do Ruska, na Ukrajinu, do Srbska ale aj Anglicka či Nemecka. Práve do Veľkej Británie šla minulý rok väčšina exportu. Priamo od pestovateľov nakupuje najväčší obchodník s chmeľom Barth & Sohn, ktorý kontroluje približne tretinu svetového obchodu s touto komoditou.
Slovenský aj český chmeľ sa používajú na aromatizovanie a dochucovanie piva. Oproti odrodám chmeľu pestovaným napríklad v Nemecku s vyšším podielom sledovaných alfa horkých kyselín (z ktorých sa vyrába chmeľový extrakt) sa však využíva v podstatne menšej miere.
Foto – Vlado Benko, TASR
