Turecko je popri krajinách ako Čína, Bangladéš, Pakistan alebo Kambodža jedným z najväčších producentov oblečenia. Svoje dodávateľské fabriky tam majú nielen H&M, ale aj luxusné značky ako Burberry či Marks & Spencer.
Práca za minimálnu mzdu
Do Turecka od roku 2011 prišlo približne 2,5 milióna utečencov a krajina čelí kritike, že ich odchod do Európy nedokáže zastaviť. EÚ už prisľúbila krajine finančnú pomoc cez niekoľkomiliardový fond (zatiaľ ho blokuje Taliansko), aby skrotila príchod utečencov na európske brehy. Turecká vláda preto minulý mesiac začala ako jedno z opatrení vydávať pre utečencov pracovné povolenia, ktoré tak môžu imigrantov v krajine udržať.
Tí ale v Turecku pracovali aj doteraz – často načierno vo fabrikách, ktoré patrili napríklad dodávateľom módnych značiek. Firmy ich využívajú ako ľahko nahraditeľnú pracovnú silu, ktorej platia len minimálnu mzdu vo výške 1 300 tureckých lír, čo je v prepočte 400 eur.
Deti v Turecku pracujú na farmách alebo v „sweatshopoch“ (textilných fabrikách so zlými pracovnými podmienkami), čím ale Turecko porušuje medzinárodné právo, ktoré zakazuje zamestnávať deti mladšie ako 12 rokov. Centrum pre podnikanie a ľudské práva (The Business and Human Rights Resource Centre - BHRRC), ktoré monitoruje etiku v podnikoch, v decembri vyzvalo 28 značkových výrobcov, aby preverili podmienky, v akých pracujú zamestnanci ich dodávateľov v Turecku.
Len H&M a Next sa priznali, že detská práca je u nich naozaj problém. Ako riešenie sa vraj budú snažiť finančne pomôcť rodinám, aby sa ich deti mohli vrátiť do škôl. Firmy Primark and C&A priznali len to, že vo fabrikách pracujú dospelí utečenci zo Sýrie. Adidas, Puma, Nike alebo Burberry uviedli, že medzi zamestnancami neboli žiadni imigranti a značky ako Gap, New Look alebo River Island na otázky nereagovali.
Šéf BHRRC Phil Bloomer povedal, že H&M alebo Next si zaslúžia pochvalu, pretože pred problémom sa neskrývajú a aktívne sa snažia problém riešiť, ostatné módne siete o to ani nejavia záujem. „Žiadna značka nechce detskú prácu vo svojom dodávateľskom reťazci, ale záleží na tom, s akou energiou pátrajú na jej odhalení a čo robia, keď ju nájdu,“ dodal P. Bloomer.
V Turecku je detská práca bežná
Turecko síce podpísalo Dohovor o právach dieťaťa a detská práca je tu oficiálne zakázaná. Napriek tomu tu pracujú desaťtisíce detí ako predajcovia na uliciach, čističi topánok, deti z najchudobnejších rodín živí aj sezónna práca vo forme zberu lieskových orieškov.
Kto má rád nátierku Nutella, je pravdepodobné, že konzumuje produkt vyrobený práve z tureckých orieškov. Turecko totiž pokrýva až 75 percent celosvetovej produkcie tejto plodiny. Tureckej ekonomike ich predaj pomáha dvoma miliardami dolárov, ktoré sú špinavé, keďže je za nimi ilegálna práca maloletých. Na problém ešte v roku 2010 upozornili dvaja holandskí novinári Mehmet Ülger a Astrid van Unen, ktorí natočili dokument Children of the Season.
Opisuje príbehy rodín, zvyčajne imigrantov, ktorí koncom marca opúšťajú svoje domovy, sadnú si do minibusov a sťahujú sa na sezónne práce do provincií okolo Čierneho mora, aby si zarobili na živobytie. Ústrednou postavou v 45-minútovom dokumente je deväťročné dievčatko Zara, ktoré zbiera orechy 11 hodín denne - bez ohľadu na počasie. Jej mladšia sestra sa stará o brata v stane a rodičia pracujú na plantážach.
Každý rok na konci marca Zara s rodinou opustí rodné mesto Urfa v juhovýchodnej časti Turecka, aby cestovali po krajine a zbierali jahody, marhule, cukrovú repu alebo cibuľu. Lieskové orechy sú vždy len jedna časť ich práce. Ich príbeh symbolizuje typickú rodinu poľnohospodárskych robotníkov, ktorá s deťmi cestuje, aby si zarobila a prežila.
Keďže nepracujú na pracovnú zmluvu, každý mesiac pracujú pre iného farmára a sú v neustálom strese. O vyplatení nadčasov môžu často len snívať, žijú v stanoch a sú pracovne zneužívaní. Deti (hlavne sýrskych imigrantov) nechodia do školy a tak sa celá rodina dostáva do začarovaného kruhu - deti si v dospelosti inú prácu nenájdu a skončia rovnako ako ich rodičia.
Po odvysielaní dokumentu sa problémom začala zaoberať Európska komisia, keď bývalý eurokomisár pre rozšírenie a susedskú politiku Štefan Füle prisľúbil, že bude o téme rokovať s tureckými partnermi. Neziskové organizácie, vrátane partnerov kampane Stop detskej práci, napísali otvorený list firmám ako Ahold, Unilever, Kraft Foods, Nestlé a Ferrero, ktoré orechy používajú do čokolád, nátierok alebo olejov.
Turecká vláda síce reagovala na kritiku a pred pár rokmi zvýšila minimálny vek na prácu z 12 na 15 rokov a pohrozila pokutami rodičom aj farmárom, ak budú zamestnávať deti. V skutočnosti to však zostalo len na papieri, pretože kontroly sa dôsledne nevykonávajú a pre rodiny sú tieto sezónne práce mimoriadne dôležité.
Nestlé sa priznalo k detskej práci
Problém s detskou prácou už niekoľko mesiacov rieši aj spoločnosť Nestlé. Napomáhala porušovaniu ľudských práv tým, že používala kakao z plantáží v Pobreží Slonoviny, na ktorých pracovali deti. Prípad sa dostal až pred americký súd - pred mesiacom tento výhovorky firmy neuznal. Podľa správy amerického ministerstva práce z júla 2015 v Pobreží Slonoviny a Ghane pracuje na kakaovníkových plantážach asi 2,12 milióna detí, čo je dvojnásobok oproti roku 2014, keď bolo pracujúcich detí milión.
Potravinový gigant tvrdí na svojej web stránke, že žiadna firma, ktorá odoberá kakao z Pobrežia slonoviny, nie je schopná garantovať 100-percentné odstránenie rizika detskej práce, a to najmä na malých farmách. „Nestlé v tom nie je výnimkou, sme ale odhodlaní s problémom bojovať“.
O tejto téme priniesol alarmujúce informácie dánsky dokumentárny film z roku 2010 The Dark Side of the Chocolate. Predkladá kruté svedectvo o predaji detí do otroctva v západnej Afrike, ktoré ako veľmi lacná pracovná sila drú na kakaových plantážach - najmä v Pobreží Slonoviny, ktoré je najväčším producentom kakaa na svete. Cena jedného dieťaťa sa na nelegálnom trhu s otrokmi pohybuje iba okolo 23 eur.
Made in Bangladesh
Ak máte na sebe nejaké rifle alebo lacné tričko, skúste sa pozrieť, kde bolo vyrobené. Ak to nie je Čína alebo Pakistan, ďalším častým miesto výroby je aj Bangladéš. Koncom minulého roka zverejnil mexický fotograf Claudio Montesano Casillas silné fotografie zo sweatshopov v tejto chudobnej krajine, ktorá je označovaná za textilnú veľmoc sveta. Práve odtiaľ značky Zara, H&M alebo C&A zaplavujú oblečením módny trh v Európe alebo Amerike.
Fotograf zverejnil snímky interiéru a práce v pochybných fabrikách, kde za desiatkami šijacích strojov sedia deti vo veku 10 až 14 rokov. Pracujú každý deň v špinavých a zlých pracovných podmienkach za minimálnu mzdu. Takýchto fabrík je v jednej z najchudobnejších krajín sveta okolo sedemtisíc. „Títo pracovníci robia až šesť a pol dní v týždni od rána až do neskorej noci za minimálnu mzdu. Spia v továrňach alebo si prenajmú izby v bezprostrednej blízkosti týchto budov,“ napísal C. Casillas v eseji o svojich zážitkoch.
Detská práca v Bangladéši, ktorú zdokumentoval mexický fotograf Claudio Montesano Casillas Zdroj: Claudio Montesano Casillas
Aj keď sa zdajú fotografie pre Európana drsné, v skutočnosti fotograf život vo sweatshopoch chváli, pretože ide o veľmi dobre organizované firmy síce s biednou hygienou, ale na druhej strane dávajú možnosť deťom z chudobných dedín plniť si sny o lepšom živote - v ich prípade aspoň majú šancu sa najesť a vyspať, ísť na toaletu a osprchovať sa. Iné pracovné alternatívy na ulici sú objektívne oveľa horšie.
Samozrejme, sweatshopy tiež nie sú príkladným pracoviskom. Hygienické a bezpečnostné podmienky nie sú prioritou, čo dokazuje prípad z apríla roku 2013, keď sa na periférii hlavného mesta Dháka zrútila 8-poschodová fabrika Rana Plaza, kde sa šilo oblečenie pre viaceré módne siete. Pod sutinami vtedy zomrelo viac ako 1 100 ľudí. Fotografie mŕtvol a dokaličených pracovníkov obleteli svet a stali sa symbolom neľudských podmienok v textilných fabrikách.
Po tragédii sa dostala bangladéšska vláda pod tlak Medzinárodnej organizácie práce, Británie, Holandska a Kanady. V 1 500 fabrikách urobila priebežný audit, z toho pri 81 percentách týchto budov potvrdila, že boli splnené stavebné a bezpečnostné normy. Pri 37 budovách vláda nariadila ich okamžité zatvorenie a u dvoch stoviek ďalších majiteľom pohrozila, že budovy z bezpečnostných dôvodov uzavrie, ak neurobia opatrenia na odstránenie nedostatkov.
Boj proti neľudským podmienkam
Módne reťazce majú pri súčasnom nastavení systému výrobu mizernú šancu kontrolovať čiernu prácu, bezpečnostné štandardy alebo detskú prácu u svojich dodávateľov v rozvojových krajinách. Taký je odkaz rozsiahleho článku, ktorý vlani zverejnil portál Huffington Post.
Módne reťazce jednoducho nie sú schopné kontrolovať celý aparát dodávateľov. Síce spolupracujú s hlavným dodávateľom, ktorého v zmluvách zaväzujú k istým štandardom, ale ten spolupracuje s desiatkami iných subdodávateľov a tí si najímajú ďalších podnikavcov, ktorí zamestnávajú najchudobnejších ľudí z vidieka.
Zamestnancov by mal chrániť audit, no ten je povrchný a viac-menej formálny: Inšpekcia síce pripomína na prvý pohľad detektívnu prácu, ale v skutočnosti ide o kontrolovanie výkazov v back office - sleduje sa kontrola dochádzky, rodné listy a vyplácanie nadčasov.
Návštevy sú často vopred dohodnuté, preto majiteľ dokáže fabriku upratať, dať na steny hasiace prístroje a audit sa končí. Ak sa inšpektor pracovníkov niečo opýta, často mu odpovedia ešte pred tým, ako položí otázku. Jasné, že pracujú len osem hodín, jasné, že majú vyplácané nadčasy. Ak by odpovedali inak, majiteľ fabriky ich vyhodí. A ak by inšpektor nariadil zavrieť továreň, zamestnanci by skončili na ulici. Práca inšpektora je často hra na mačku a myš, tvrdí novinár Huffington Postu Michael Hobbes.
Fabriky sú pod obrovským tlakom plniť zákazky. Napríklad v roku 2012 zaznel vo bangladéšskej fabrike Tazreen Fashions požiarny alarm. Šéfovia ale zamestnancov prinútili ostať na mieste, pretože mali objednávku na 220-tisíc svetrov. Vyše stovka ľudí vo fabrike uhorela. Za požiar bol vtedy kritizovaný aj americký Wal-Mart, ktorý bol zodpovedný za 60 percent výroby tejto fabriky. Americkej firme sa pritom nedá prisúdiť celá vina. Wal-Mart už rok predtým zistil závažné pochybenia a jeho audítori zistili, že budova nie je bezpečná. V čase požiaru teda Wal-Mart zakázal výrobu akýchkoľvek produktov z tejto továrne.
Wal-Mart si po audite najal nového dodávateľa namiesto Tazreenu. Bola to firma Success Apparel, ktorá následne začala spolupracovať so spoločnosťou Simco, ktorá mala oblečenie vyrábať. Simco, už bez vedomia Wal-Martu a firmy Success Apparel, zadal sedem percent objednávky dcérskej spoločnosti Tazreen - Tuba Group. Objednávka nakoniec skončila v tej istej fabrike Tazreenu, od ktorej Wal-Mart tovar nechcel. Módne reťazce sa teda môžu snažiť, ako len chcú, v krajinách so skorumpovaným systémom a nefunkčnou ochranou zamestnancov nikdy nebudú mať istotu, že objednaný tovar bol vyrobený eticky. Jediná cesta by bola ísť do krajín s drahšou pracovnou silou, čo už by sa však odrazilo na tržbách aj cenách tovarov. Západný svet si navykol na päťeurové tričká a šatníky obmieňané každú sezónu.
McOblečenie
Kým v minulosti módne reťazce fungovali v dvoch až štyroch módnych cykloch ročne a veľké objednávky sa rozptýlili počas dvanásť mesiacov, v súčasnosti je móda oveľa rýchlejšia. Už neexistujú cykly, ale len produkty. „Ak sa košele predávajú dobre, Wal-Mart nariadi svojim dodávateľom, aby ich vyrobil viac. Ak nevysvetliteľne nastupujú čelenky, H&M sa ponáhľa, aby od dodávateľov dostali milióny čeleniek ešte predtým, ako budú v móde,“ píše novinár.
Fast fashion móda pochopiteľne zasiahla dodávateľov a ich linky. Kým v minulosti vyrábali zopár základných produktov, dnes musia mať otvorené linky pre stovky. Aj preto veľkí dodávatelia zadávajú zákazky menším subdodávateľom a tí ďalším. V priebehu pár týždňov sú tony nového oblečenia pre západný trh.
Celému systému rýchlej módy ale kraľujú spotrebitelia a ich silný dopyt po čo najlacnejšom tričku. V Nemecku mal veľký ohlas samoobslužný automat, ktorý predával obyčajné biele tričko za dve eurá. Stačilo vložiť peniaze a zvoliť si veľkosť. Namiesto trička sa však objavila tvár 16-ročného dievčaťa s popisom: Zoznámte sa. Toto je Manisha, jedna z miliónov, ktoré vyrábajú naše lacné oblečenie. Za 13 centov na hodinu. Každý deň pracuje 16 hodín. Stále si chcete kúpiť tričko za dve eurá?
