,,Banka je niečo, ako my a naši konkurenti na slovenskom trhu. Zbierame vklady a poskytujeme úvery. Ak banky budú robiť to, čo tradične vždy robili, nebudeme musieť žiadať podporu od štátov. Nebudeme mať veľké problémy," hovorí generálny riaditeľ VÚB Ignacio Jaquotot. O vine a regulácii diskutoval TREND s lídrami troch najväčších bánk na Slovensku.
Ako sa zmenil imidž bánk posledných rokoch?
Banky nemali veľmi dobrý imidž počas posledných tisíc rokov. Iste, teraz sa situácia zhoršila, no pravda je, že médiá informujú len o problémoch bankového sektora. Bankovníctvo za posledné roky vzrástlo enormným spôsobom a bol to pozitívny rast. Bol nástrojom pre rast ekonomiky a počtu pracovných miest. Rast však občas sprevádzajú krízy, ako to vidíme aj dnes, pretože bol nadsadený. A je prirodzené, že občania sa pýtajú, prečo musí štát naprávať chyby bánk.
Politici dnes zvyknú hovoriť, že zisky bánk sú súkromné a straty verejné.
Keď sa toto deje, je jasné, že niečo nefunguje dobre. Banky možno kritizovať, no je tiež zrejmé, že majú nezastupiteľné miesto v ekonomike. Banky by mali byť spravované rozumne, aby sa nestalo to, čo vravíte a nedoplatili na to občania.
Spôsobil by default štátu ako je Grécko zásadné problémy pre bankový systém?
Istotne áno. Ak krajina pôjde do defaultu, odpíše časť dlhov, bude to mať dosah na banky. Default väčších krajín by sa výrazne dotkol nielen bánk, ale aj ďalších investorov. Všetkých. Konečný dopad by sa vo finále líšil podľa veľkosti krajiny a angažovanosti jednotlivých bánk. Keďže banky z definície spravujú úspory ľudí, časť ich politiky bola investovať aj do titulov štátov. Napríklad riziko niektorých periférnych krajín sa dnes považuje za veľké, no pred dvoma či troma rokmi to tak nebolo. Investovať v takejto krajine sa považovalo za približne rovnako rizikové, ako investovať v Nemecku.
Ale napokon sa ukázali ako rizikové. Otázka preto znie, ako budú investori znášať dôsledky za chybné investície?
Ak dôjde k defaultu, tak ponesú následky všetci – banky, poisťovne, asset management fondy, centrálne banky. To hovorí normálne pravidlo trhu. Je absurdné, aby sa spravilo špeciálne pravidlo, že banky nemajú znášať následky svojich rozhodnutí.
No zdá sa, že k tomu môže dôjsť.
Povedzme, že nejaká banka má príliš veľa dlhopisov nejakého štátu, ktorý pôjde do defaultu. Čo sa stane? Ak niekto hovorí, že by nebolo dobré, aby nejaká banka padla, nie je to preto, že chce brániť bankárov či ich akcionárov. Čo chce, je ochrániť vkladateľov bánk. Fyzické osoby, ktoré nakoniec doplatia najviac. A zároveň chce predísť kríze v celom systéme bankovníctva.
Nebolo by zdravšie nechať štáty krachnúť a v prípade potreby pomôcť bankám, ktoré by mohli ohroziť stabilitu systému?
Ak by padla jedna banka, povedzme, že by sa jej vkladatelia dokázali vyplatiť cez systém ochrany vkladov. Problémom by mohol byť dominový efekt, ktorý by postihol inštitucionálnych investorov. Podobne sa to stalo po páde Lehman Brothers. Zrazu boli v problémoch aj tí, ktorí s Lehman Brothers nemali žiadne vzťahy, ale mali s ňou spoločných obchodných partnerov a tak ďalej. A tento efekt je dnes ťažko odhadnúť. Či zachraňovať štáty alebo banky, to neviem. Teoreticky by bolo ideálne nechať krachnúť všetkých, ktorí nie sú životaschopní. Ale sú tu riziká, ktoré som spomínal. Preto si myslím, že najlepšie by bolo, keby trh znova nadobudol dôveru a dokázal prefinancovať toto obdobie. Ak trh uverí, že default je treba, tak bude. A to bude mať dôsledky.
Spôsobil by jeden štátny default ďalšie?
To je teoretická debata. Default vzniká ako následok problému likvidity. Všetky krajiny sa potrebujú financovať na trhoch, okrem zopár výnimiek. Štáty majú teda úlohu, presvedčiť investorov o svojej schopnosti platiť za dlhy. Prvé tri mesiace tohto roka budú kľúčovými mesiacmi, kedy sa ukáže, či trh chce uveriť schopnosti krajín na periférií. Potom sa budú môcť ľahšie refinancovať a riziko defaultu sa odsunie. Ak nie, bude nevyhnutné pristúpiť k reštrukturalizácii dlhu, ibaže by im niekto iný ako trhy poskytol zdroje za výhodnejšie úroky.
Pred pár dňami sme videli predaje dlhopisov Portugalska a Španielska. Niektorí ich ceny označili za úspech, iní sa sklamanie. Ako to vidíte vy?
Myslím, že je to len relatívny úspech. Úroky sú stále vysoké. Je na predstaviteľoch krajín, aby presvedčili, že investovať do ich dlhopisov sa oplatí. Ak budú pokračovať v obviňovaní trhov a hovoriť, že sú špekulanti, tak to je chyba. Ak niekto nechce byť na trhu, tak nech sa nezadlžuje. No ak chce od trhu peniaze, musí byť pripravený presvedčiť investorov, že predstavuje akceptovateľné riziko. Ja nie som makroekonóm ani expert na verejné financie, som len generálny riaditeľ VÚB. No politici by si mali uvedomiť, že neexistuje žiadna skratka k úspechu, a že si treba vyhrnúť rukávy a pustiť sa do roboty. Ešte stále sme svedkami toho, že mnoho ich sľubov sú len reklamné posolstvá a nie skutočné zámery. A tým nepresvedčia nikoho. V tomto by sa mnohé krajiny mohli naučiť veľa aj od Slovenska, ktoré postupne dokázalo presvedčiť trhy o svojej dôveryhodnosti a dnes sa financuje za sadzby blízke nemeckým.
Politici majú dnes snahu presunúť časť finančných nákladov aj na banky, či už cez dane alebo špeciálne fondy, do ktorých by mali prispievať. Hovoria, že záchranou štátov pomáhajú najmä bankám.
Viem ešte pochopiť, že to skúšajú v krajinách, kde došlo k výraznej podpore bankového sektora počas otrasov. Ale nevidím zmysel toho, vytvárať špeciálnu daň pre banky v krajinách ako Slovensko. Krajina má silný a stabilný finančný systém, ktorý nemal cez krízu problémy. Vláda mu nemusela pomáhať a zachraňovať banky. Myslím, že aj minister financií zdieľa môj pohľad.
Sú tu aj návrhy vytvoriť špeciálne vankúše, z ktorých by sa v budúcnosti pomáhalo pri tlmení otrasov...
Vždy som bol za také systémy, ako je Fond na ochranu vkladov, ktorý má garantovať vklady bežných sporiteľov. Teda ľudí, ktorí nemajú možnosť detailne sledovať kondíciu bánk. Iný systém obrany sa mi nezdá byť potrebný. Veľkí inštitucionálni investori by si mali dať záležať, kam peniaze vkladajú. Majú dostatok informácií a vytvárať pre nich zvláštne fondy nie je potrebné. Okrem toho, obávam sa, že by tie zdroje štáty použili iným spôsobom.
Akým smerom by sa mala meniť banková regulácia?
Pracujem v bankovníctve už 26 rokov a zažil som mnoho regulácii. Môžem povedať, že čím ďalej, tým je regulácia komplikovanejšia, nariadenia sú stále komplexnejšie. Na druhej strane je tu mnoho inštitúcií, ktoré vykonávajú často porovnateľné činnosti ako banky, a nie sú takmer vôbec regulované. Regulácia by mala byť z princípu čo možno najzrozumiteľnejšia. V bankovom sektore nám chodia nové nariadenia každý týždeň a nie som si istý, či bankový manažéri rozumejú všetkému, čo sa od nich žiada. Musia to veľa študovať a analyzovať, aby veci pochopili. To je podľa mňa chyba. Potom je aj pre regulátora komplikované pochopiť, čo vlastne dostáva. Ak sa teraz pozrieme na to, čo zamýšľa systém Bazilej 3, obávam sa, že to stratí účel, minie sa účinku. Náš džob je jednoduchý. Berieme vklady, poskytujeme úvery a snažíme sa vyžiť z marže medzi nimi. Náš biznis model je jeden z najjednoduchších, aký existuje. Dnes je snaha kontrolovať rozličné detaily, až sa mi zdá, že uniká princíp regulácie. Ten by sa mal pozrieť na hlavný biznis model banky, na to, či ho robí správne.
Možno je to biznis model práce bánk ako VÚB, ale každý deň vidíme, ako komplikovane na seba pôsobia účastníci na trhoch. Aké produkty a operácie robia. Na konci dňa nikto nevie, čo sa vlastne na trhu reálne udialo.
Problém je, čo všetko sa dnes nazýva bankou. Banka je niečo, ako my a naši konkurenti na slovenskom trhu. Zbierame vklady a poskytujeme úvery. Ale aj Lehman Brothers sa nazýval bankou a nemal nič spoločné s tým, čo robíme my. Banky v problémoch robili veci, ktoré tradičné bankovníctvo nerobí. Napríklad požičiavajú viac, ako vyzbierajú. Nedodržiavajú princíp diverzifikácie. Videli sme, ako boli niektoré banky závislé na tom, čo sa udialo na trhu nehnuteľností. Čo sa potom stalo, nebol úder meteoritu z Marsu. Dalo sa to do istej miery predpokladať, že k tomu raz príde. Ak banky budú robiť to, čo tradične vždy robili, nebudeme musieť žiadať podporu od štátov, nebudeme mať veľké problémy.
Ako prinútiť banky vrátiť sa k tradičnému bankovníctvu?
Napríklad obmedziť možnosti bánk požičiavať cez leverage, zvýšiť kapitálovú primeranosť, obmedzovať financovanie dlhodobých aktív krátkodobými záväzkami, vyhnúť sa koncentrácii rizika. Treba sa vrátiť k začiatkom, to je cesta pre bankovníctvo. Možno budú banky menej ziskové, ale ich zisky budú udržateľnejšie.
Myslíte si, že po druhom kole stres testov bude na trhu viac nervozity?
Úprimne, neviem. No situácia sa v istom ohľade zlepší, pretože najväčšiu škodu robí neistota a podozrievavosť. Ak testy ukážu, ako na tom banky naozaj sú, bude to pozitívne pre všetkých, aj keby výsledok poukázal na potrebu rekapitalizácie niektorých bánk. Ja tvrdím, že situácia sa oproti súčasnosti zlepší, pretože na trhu chýba dôvera a cirkulujú veľmi nepresné odhady, v dôsledku čoho vznikajú pochybnosti a neistota.
Bude niekto ešte veriť druhému kolu?
Záleží, kto bude garantom stres testov. Verím, že to budú regulátori a budú mať záujem prezentovať realitu.
Viac o téme regulácie bankového systému si prečítajte v aktuálnom vydaní TRENDU č. 5. Rozšírenú verziu rozhovoru so šéfom Slovenskej sporiteľne sme na eTRENDE priniesli včera, ďalší rozhovor so šéfom Tatra banky si prečítajte zajtra.
Tlačený TREND na webe, kniha ako darček a ďalšie: Dvanásť dôvodov, prečo si predplatiť časopis TREND.
Foto - Miro Nôta
