,,V roku 2006 nik nehovoril, akí sú investiční bankári nezodpovední a koľko berú odmien. Všetci profitovali. Už mohol nastať čas, že prestaneme obviňovať banky a necháme ich, nech si robia svoju robotu," hovorí generálny riaditeľ Tatra banky Igor Vida. O vine a regulácii diskutoval TREND s lídrami troch najväčších bánk na Slovensku.
Bude problém pre európske bankovníctvo, ak si krajina ako Grécko jednostranne odpíše 20 či 30 percent istiny dlhu?
Nejde len o banky, investorov je viac. Na niektoré krajiny a ich bankové systémy by to určite malo veľký dopad. Netrúfam si povedať presne, či by to mohlo ohroziť stabilitu bankového systému niektorej krajiny, ale ten dopad by bol veľký. Napríklad vzťah Nemecko a grécke dlhopisy. Nemecké banky vlastnia okolo 160 miliárd eur gréckeho dlhu. No keď si zoberieme, koľko zdrojov musela nemecká vláda poskytnúť na stabilizáciu bankového systému v rokoch 2008 a 2009, tak išlo o vyššiu sumu. Otázka je, ktorá krajina bude ďalšia a aké rozmery to nadobudne. Toho sa všetci boja. Aktivita niektorých politikov zachraňovať krajiny ako Grécko či Írsko mi pripadá ako aktivita s jedným cieľom: vyhnúť sa tomu, aby bolo treba zachraňovať vlastný bankový systém.
V únii vidno snahu politikov preniesť časť nákladov aj na banky.
Je úplná scestnosť chcieť od bánk, aby sa podieľali na záchrannom balíčku krajinám. To je proti prírode. Načo zachraňujú štáty, keď im vadí, že tí, ktorí tam investovali, ničím neprispeli k záchrane? Nech nechajú, aby zrealizovali straty tí, čo tam investovali. Keby reštrukturalizovali dlh tých krajín, tak by banky museli časť dlhu odpísať ako nenávratnú stratu. A bolo by to vyriešené.
No zvonka to vyzerá tak, že tí, ktorí tlačia na odklad reštrukturalizácie, sú investori.
To neviem. Viem, že politici sa snažia, aby sa pomohlo štátom. Veď pre Nemecko je oveľa lacnejšie prispieť dnes do eurovalu ako sanovať straty bánk, keby došlo k reštrukturalizácii. Hoci aj tu si myslím, že prečo by to krajina mala robiť, prečo si banky nesanujú akcionári, teda pokiaľ ide o súkromné banky?! Prečo do toho musí štát vstupovať? Potom to dopadne ako v Írsku.
Zázračná formulka je Lehman Brothers. Teda že nejde o banku, ale o to, ako sa zachovajú všetci ostatní a čo sa stane s celým trhom.
Lehman Brothers spustil istý dominový efekt, ale myslím si, že trh by sa z toho vystrábil aj bez zásahu štátu. Možno ten prepad by bol prudší, ale takto len tlačíme pred sebou problém a nedovolíme mu, aby sa sám vyriešil. Je to podobné ako keď je niekto závislý na drogách a vy ho udržiavate v tom stave tak, že mu poskytujete dostatočný príjem drog.
Čiže váš recept je nechať štáty zdefaultovať s tým, že banky si poradia?
Áno, nech si poradia. Ja som bankár, nie politik. Politici sa na to pozerajú inak. Cez nezamestnanosť a sociálne nepokoje, ktoré môžu nastať, keď ľudia prídu o svoje úspory. To je fakt.
Kto viac potrebuje stabilné prostredie ako banky?
Mierite tam, že banky tlačia politikov, aby zachraňovali krajiny? To neviem. Samozrejme, že tým, ktorí zainvesotvali do Grécka vyhovuje, keď sa všetci poskladáme a zaplatíme dlh namiesto Grécka. No či to oni takto presadzujú, to si netrúfam povedať.
Nezačnú si potom chýbajúcu likviditu sťahovať odinakiaľ, napríklad z rozvíjajúcich sa trhov?
Neviem, to sú také konšpiračné teórie. Ťažko povedať. Samozrejme, skúsenosti z minulosti hovoria, že nakoniec na to najviac doplatia retailoví klienti, pretože tí majú ako poslední informácie, ktoré treba na výhodné investorské rozhodnutie.
Platí téza, že zisky bánk sú privátne a straty verejné?
Áno, pretože politici nastavili ten systém takto, ak hovorím o Európskej únii. Politici dnes kritizujú, že niekto investuje a berie len zisky a straty sa ho netýkajú, lebo subjekt, ktorý skrachoval, bude zachránený. Áno, je to tak, ale ten systém vytvorili politici, nie bankári.
Ak je stav taký, potom je logické, že sa dnes politici snažia dodatočne zatiahnuť do znášania nákladov aj banky cez bankové dane, či špeciálne fondy živené odvodmi z bánk na zabezpečenie stability systému.
Celé je to scestné. Namiesto toho, aby sme zabezpečili, že sa systém bude správať prirodzene, aby riziko straty aj výhody zisku boli reálne, tak sme ohli systém. Výhody zisku zostali, riziko straty zmizlo, lebo je tu niekto, kto to celé bude garantovať. A teraz to ohneme ešte ďalej, aby predsa len vzniklo nejaké riziko straty a spolupodieľali sme sa na tom cez zvláštne daňové režimy či odvody. Príde mi to naozaj ako keď si firma od určitej veľkosti dokáže zamestnať svojich ľudí aj bez klienta. Nevytvára to žiadne hodnoty. Naopak, len to pridáva zbytočnú prácu tisícom ľudí, ktorí sa musia zamýšľať nad tým, ako to vytvoriť, ako to obísť a ako to kontrolovať a donútiť tých, ktorí to obchádzajú, aby to neobchádzali. Úplne scestné. Ale nevadí, budeme mať ďalších desaťtisíc pracovných miest v Bruseli. O chvíľu bude pre úniu pracovať viac ľudí ako v priemysle. Keď to chceme, fajn. Potom sa ale nečudujme, že nás prevalcujú iné regióny.
Čo chýba regulácii?
Nechcem sa teraz vyjadrovať k tomu, aká by mala byť regulácia. Príde mi prirodzené, ak nejaká regulácia je. Účastníkov trhu je toľko a ich vzťahy sú často tak zložité, že nie je v sile žiadneho účastníka trhu vidieť veci s nadhľadom. Vždy sa na ne bude pozerať zo svojej pozície. Nejaký úrad by mal predchádzať tomu, aby niekto začal vytvárať systémové riziká typu ,,too big too fail (príliš veľký na zlyhanie)“. Preto mi príde prirodzená regulácia typu: čím si väčší, tým väčšiu kapitálovú primeranosť potrebuješ. Tým by sa automaticky regulovala veľkosť, lebo čím väčší by som bol, tým menšiu návratnosť kapitálu by som mal.
A regulácia odmeňovania bankových manažérov?
Nech sa na mňa nikto nehnevá, čo je koho do toho, koľko súkromná firma zaplatí manažérovi? Je to na akcionároch. Alebo regulácia typu: zdaňme banky, lebo tie majú peňazí dosť a štát má výpadky v rozpočte. Ako by sa vám páčilo, keby vám niekto siahol do vrecka a vytiahol vám dvesto eur len preto, že na to má autoritu? Lebo si to povedal, že takto to bude a basta? Okrem toho, extra zdanenie sa budú banky snažiť preniesť na klientov. No a v konečnom dôsledku sú akcionári bánk súkromné osoby, fyzické osoby ako vy alebo ja. Banka nie je entita, ktorá nemá tvár. Má tvár tisícov akcionárov. Im patrí a pre nich vytvára zisk. Ak niekto berie bankám zisk, berie ich tým ľuďom. Ale to akože nevadí, lebo nikto sa na banky nepozerá týmto pohľadom, že tam sú konkrétni ľudia. Na banku sa pozerá, akoby nikomu nepatrila a všetci máme nárok na jej zisky, lebo robí s našimi peniazmi a my jej platíme vysoké marže. Bankovníctvo je biznis ako každý iný, vrátane majiteľov, ktorí sú za ním. Prečo nejdeme aj do iných sektorov, nech platia špeciálne dane?
Odôvodňuje sa to tým, že štát mnohým bankám pomohol a daňovníci to museli zaplatiť, tak nech to banky zaplatia daňovníkom späť špeciálnou daňou.
No to je fakt, že štát niekde niekomu pomohol. Ale za tú pomoc si štát pýta späť dvojnásobnú maržu, ako si pýtajú investori za dlhopisy štátu. Čiže on na tom zbohatne, keď mu banky vrátia všetky prostriedky, ktoré on požičal. Na to sa už nik nepozerá. Okrem toho, na Slovensku štát nepomáhal nikomu, tak prečo sa má Slovensko na tom zúčastňovať a zaviesť špeciálnu daň pre banky?
Na to by mohli byť dve odpovede. Jedna je, že aj tu pôsobia banky, ktorých matky sa rekapitalizovali z verejných zdrojov a druhá, že pád veľkej banky by sa výrazne dotkol aj Slovenska.
Asi áno. Ale na Slovensku sa nik nemusel rekapitalizovať. Prečo Slovensko nevystúpilo proti takémuto zavedeniu jednotnej bankovej dane, ako to spravilo Česko? Nerozumiem tomu. Česi mali odvahu povedať, že to je nezmysel. Prečo by sme mali platiť za to, že napríklad matka slovenskej Dexie sa musela posilniť?
Spomenuli ste, že banky sú biznis ako každý iný. Na druhej strane hovoríte, že riziko systémových zlyhaní v bankovníctve je na rozdiel od iných odvetví výrazne vyššie. Potom to ale nie je biznis ako každý iný, keď kolaterálne škody sú nebezpečnejšie.
Kolaterálne škody môžu byť väčšie, to je pravda, keďže finančné trhy a banky majú nezastupiteľnú úlohu v ekonomike. Keď prestanú tiecť finančné toky, tak sa zastaví ekonomika, to platí. Ale mal som na mysli hlavne to, že ako všade sú tam akcionári, klienti a ďalší účastníci trhu a ich zisky nepatria banke, ale ich akcionárom. A preto aj o odmeňovaní majú rozhodovať oni.
Ale čo majú robiť, ak sa ukázalo, že niektorí bankári dovidia len rok dopredu? Potom to dopadne ako v Lehman Brothers.
Štát by nemal dávať pozor na to, aby nebodaj niekto neskrachoval, ale na to, aby tie kolaterálne škody neboli veľké, keď už niekto skrachuje. To je zdravá regulácia. V takom prípade im môže byť jedno, ako sú bankári platení.
To môže platiť ako prevencia dopredu, ale čo s tými, ktorí sú už teraz veľkí a nezdraví?
Možno by od nich mali požadovať vyššiu kapitálovú primeranosť, aby ich v prípade strát vedeli vykryť. Najväčší problém Lehman Brothers bol, že mal obrovský leverage, iba trojpercentnú kapitálovú primeranosť. Mohol si to dovoliť, lebo nebol bežná regulovaná komerčná banka. Ukázalo sa, že nemožno regulovať komerčné banky a investičné nechať neregulované, keď na medzibankovom trhu sa tieto spoja a robia milióny transakcií. Keď sa povie, že bankári zavinili krízu, už sa nepovie, že to boli investiční bankári.
A boli to investiční bankári?
Myslím si, že do veľkej miery áno. Správali sa nezodpovedne, ale racionálne. Tak, ako bol systém nastavený.
V lete prebehne druhé kolo stres testov, ktoré by už malo o niečom vypovedať. Zrejme sa ukáže, že banky sú v horšom stave, ako sa predpokladá. Budú schopné zvyšovať kapitálovú primeranosť?
Aká je iná možnosť? Tak nech sa o nich postarajú akcionári, alebo nech znižujú bilančnú sumu, predávajú aktíva. Samozrejme, keď sa to spraví rýchlo, tak to môže priniesť istú nestabilitu, ale keď sa to rozloží do niekoľkých rokov, tak to vidím ako schodné riešenie. Tolerovať im to asi nebudú môcť, tak čo, budú pýtať od nich daň? Tak nech ju pýtajú od tých, ktorí budú na tom zle. Prečo sa zasa všetci máme skladať na to, že niekto je nezodpovedný? Banky, ktoré by pre Slovensko mohli znamenať systémové riziko, majú veľmi zdravú bilančnú súvahu. Problém je, že politici sú radi, keď banky rýchlo rastú a sú veľké. To bol prípad Írska. Rast finančného trhu je motorom rastu ekonomiky. štyridsať percent ziskov v súkromnom sektore USA tvorili banky. Politici sú radi, ekonomika prosperuje, ľudia majú prácu. Problém je, keď to rastie nad hranicu prirodzeného rastu. Vtedy to skôr či neskôr praskne a potom to bolí. A všetci hľadajú, kto je za to zodpovedný. V roku 2006 nik nehovoril, akí sú investiční bankári nezodpovední a koľko berú odmien. Všetci profitovali. Možno by už mohol nastať čas, že prestaneme obviňovať banky a necháme ich, nech si robia svoju robotu.
Viac o téme regulácie bankového systému si prečítajte v aktuálnom vydaní TRENDU č. 5. Rozšírenú verziu rozhovoru so šéfom Slovenskej sporiteľne sme na eTRENDE priniesli v nedeľu a s generálnym riaditeľom VÚB v pondelok.
Tlačený TREND na webe, kniha ako darček a ďalšie: Dvanásť dôvodov, prečo si predplatiť časopis TREND.
Foto - Maňo Štrauch
