Bankári sú od pádu Lehman Brothers a vypuknutiu finančnej a neskôr ekonomickej krízy považovaní za príčinu všetkých problémov. ,,Imidž bankovníctva veľmi utrpel tým, že došlo k istej kriminalizácii celého odvetvia a to v mnohých prípadoch neprávom. Došlo k splynutiu tých bánk, do ktorých sa naliali peniaze a tých, ktoré to nepotrebovali," hovorí šéf Slovenskej sporiteľne Jozef Síkela. O vine a regulácii diskutoval TREND s lídrami troch najväčších bánk na Slovensku.
Politici dnes hovoria, že zisky bánk sú súkromné a straty verejné. Je to tak?
Celkom s týmto výrokom nesúhlasím. To, že sú straty verejné, je rozhodnutie politikov. Keď sa pozriem na našu inštitúciu a našu skupinu, tak áno, zisky sú súkromné. A keďže podnikáme obozretne, dokážeme aj čiastkové straty pokryť z vlastnej činnosti. Stratám sa niekedy nedá vyhnúť, keďže sme závislí od celkového makroekonomického prostredia. No som si vedomý, že nie všetky krajiny fungujú ako Slovensko či Česká republika, kde napriek dramatickej kríze nebola potrebná žiadna pomoc finančnému sektoru. A dnes môžeme povedať, že banky na Slovensku či v Česku sú zdravšie ako v niektorých iných krajinách. Napríklad vo Veľkej Británii či Írsku, kde štátna pomoc do bankového sektora bola veľmi rozsiahla. Nemyslím si ale, že je v poriadku, aby sa na hojení neobozretného podnikania podieľali významnou mierou tí, ktorí konali správne.
Pre bežného človeka to môže vyzerať tak, že veľké banky sú nedotknuteľné. Že sa im nemôže nič zlé stať, že ich vždy niekto podrží.
Samozrejme, že sa im môže stať niečo zlé. Tak, ako nie sú nedotknuteľné štáty, čo sú väčšie a systémovo významnejšie celky ako banky, nie sú nedotknuteľné ani banky. Aj štáty môžu skrachovať, aj banky. Záleží od toho, ako podnikali, ako oceňovali riziko.
Je lepšie zachraňovať štáty, aby mohli splácať svoje dlhy? Alebo nechať ich odpísať časť dlhov a v prípade potreby pomôcť bankám, ktorými by to otriaslo?
Ak sa pýtate, či má súkromný kapitál, ktorý z nejakých dôvodov investoval do týchto rizikových krajín, participovať na reštrukturalizácii či čiastočnom odpise tých dlhov, tak odpoveď je áno. Tieto straty by mali súkromní investori niesť. A ak investovali v príliš veľkej miere bez dostatočnej tvorby opravných položiek, ak je ich podiel v týchto rizikových aktívach dramatický, tak samozrejme môžu mať problém. No v mojom ekonomickom svete je správne, aby ten, kto zle investoval, niesol stratu, či prišiel o biznis.
Aké veľké odpisy dlhu sú ešte stráviteľné pre bankový systém?
Nerád by som špekuloval. Niektoré štáty majú problémy, ale ich problémy sú rozdielne, niekde je to o nezodpovednej fiškálnej politike, inde, napríklad v Írsku, o preliatí súkromného dlhu do verejných financií. Situácia je všade odlišná. Riešenie problémov sa samozrejme dotkne bánk. No riešenie je vo fiškálnej disciplíne, reformách a v politickej sile presadiť tieto reformy. Ja viem, že západná kultúra nemá rada, keď sa siaha na sociálne vymoženosti, ale Lotyšsko a Rumunsko to dokázali v rozmere, ktorý sa môže zdať až neuskutočniteľný. Znížili napríklad mzdy vo verejnom sektore o 20 či 30 percent.
Je realistické, aby štáty dokázali tlačiť pred sebou bremeno dlhov?
Myslím, že celkové riešenie dlhovej krízy je kombináciou viacerých možností. Bez fiškálnej disciplíny, bez reforiem sú všetky riešenia krátkodobé. Cestu z terajšej situácie vidím v znížení úrokov, reštrukturalizácii dlhu, rozložení strát pre investorov do dlhšieho časového obdobia, tak aby boli únosnejšie.
Zvonku to vyzerá, že sú to banky, kto tlačí, aby sa dlhy krajín na periférii neriešili zásadnejším spôsobom, napríklad čiastočnými odpismi dlhov. Že investori radšej vidia eurovaly či priamu podporu týmto krajinám. Obávajú sa, že svet zažije to, čo po páde Lehman Brothers.
My nikoho nikam netlačíme. Tí, ktorí investovali, už straty realizujú. Kto sa nechal zlákať gréckym kupónom, dnes ten dlh predá pod cenu, za ktorú nakúpil. Samotný default ako taký je krajné riešenie a nemyslím si, že je to otázka najbližšieho času. Aj keď nikdy neviete, čo sa v rámci politických turbulencií stane. No euroval a podobné inštitúcie pracujú na tom, aby sa situácia vyriešila bez systémových otrasov. Situácia, ako ju čítam teraz, hovorí skôr o predlžovaní splatnosti dlhov, znižovaní úrokov a prípadnom čiastočnom odpustení dlhov tak, aby to finančný systém strávil bez otrasov. A nejde len o finančné inštitúcie, štáty si požičiavali navzájom, investovali aj menší investori. To, čo chcem povedať je, že menej volatilné riešenia, bez veľkých turbulencií prispievajú k väčšej systémovej stabilite. Otázka štátneho bankrotu krajiny je zaujímavá, ale problém je celá rada nezodpovedaných otázok. Napríklad aj to, čo by to spravilo s menovou úniou.
Práve no bailout klauzula bola formálne súčasťou pravidiel eurozóny.
Táto kríza viedla k veľkému politizovaniu celej rady ekonomických otázok. Myslím si, že je trochu smutné, že tá kríza sa pre mnohých stala krízou, za ktorú môžu banky. Ale keď vidíme fiškálne problémy niektorých krajín, tak je zrejmé, že kríza nebola spôsobená len finančnými inštitúciami. Domnievam sa, že v rámci politizácie situácie dochádza k celému radu deformácií.
Akých?
Snaha regulovať úplne všetko, za každú cenu udržať pri živote aj subjekty, ktoré podľa môjho názoru už právo na ekonomický život nemajú, pretože preukázali neschodnosť obozretne podnikať, tak tá snaha systému nepomáha. My sme nepredávali securitizované hypotéky a nepotrebovali sme štátnu pomoc, ale opatrenia, ktoré sa prijímajú, sa dotýkajú aj nás a nie všetky vedú k stabilizácii systému a často nepomáhajú ďalšiemu rozvoju. Každé odčerpanie kapitálu reguláciou sa musí niekde prejaviť. Ak ste v situácii, že ako banka máte posilňovať kapitál a zároveň odčerpávate zdroje cez rozličné dane navyše, tak zneatraktívňujete celý sektor aj v očiach investorov. Na jednej strane sa tak žiada, aby banky posilňovali kapitál, na druhej sa im to znemožňuje.
Politici hovoria, že je to obeť za stabilné prostredie.
Rozumiem im. No príde mi nespravodlivé, ak dôsledky znášajú tí, ktorí sa správali obozretne a preto dosahujú väčšie zisky, ako iní, ktorí sú dokonca v strate. Najnehoráznejšie je, že pod rúškom tejto argumentácie sa zakrýva neschopnosť presadiť fiškálnu disciplínu. Dodatočné zdanenie bánk nie je na vytvorenie núdzového vankúša pre budúce systémové otrasy, ale často ide o látanie fiškálnych dier, ktoré vlády nedokážu vyriešiť inak, napríklad úsporami. A boli to naozaj len banky, kto z toho profitoval? Pozrite sa na celé odvetvia, ktoré napríklad v Grécku zarábali na fiškálnej nezodpovednosti vlády. Budú musieť aj oni platiť špeciálne dane?
Vyriešia niečo opatrenia, ktoré majú zabrániť prílišnému rastu bánk? Kedy by ich pád predstavoval systémové riziko?
Otázka je, čo je príliš veľká banka. Erste Group je podľa bilančnej sumy desaťkrát menšia ako Deutsche Bank. Ale naše úvery domácnostiam a malým a stredným firmám sú len dva razy menšie. Rozdiel sú finančné aktíva a ďalšie položky. Návrat k tradičnému bankovníctvu, poskytovaniu úverov priamo primárnym klientom, to je cesta. A práve toto tradičné bankovníctvo je v rámci regulácie znevýhodnené. Kapitálový nárok na úver pre slovenskú firmu môže byť násobne vyšší ako kapitálový nárok na dlhopisy krajiny s otáznikom.
Čo chýba regulácii?
Ja nie som zástancom prílišnej regulácie, aj keď to dnes nebude niekomu voňať. Trh má výraznú schopnosť regulovať sa sám. Morálny hazard je už garancia vkladov. Pretože potom klient nemá motív riešiť, že keď niekto poskytuje mimoriadne výhodné úroky pre vkladateľov, teda prepláca ich nad trhovú úroveň, tak zrejme investuje tie peniaze do inej rizikovej štruktúry. Potom je otázka, či je to zdravé investovanie. A či je správne, že nechcem od klientov, aby premýšľali nad tým, komu prostriedky zverujú.
Ako teda regulovať?
Nariadil by som regulovať transakcie s najvyšším stupňom rizika. Zároveň by sa mali zverejňovať niektoré podrobnejšie informácie, čím by sa zabránilo nekalej súťaži. Klienti by mali dostatok informácií a boli by vytvorené rovnaké podmienky pre podnikanie. Aby nedochádzalo k tomu, že niekto je zvýhodňovaný regulačnými opatreniami. Keď začnete tvoriť záchranné siete, máte problém. Jednak preto, že väčšinou vznikajú z prostriedkov tých, ktorí sa správali obozretne. A potom preto, že ak tá sieť existuje, tak sa niektoré subjekty začnú správať inak, rizikovejšie. Navyše majú dokonca pocit, že na to majú právo, lebo za tú sieť platia. Myslím si, že pri bankách by to malo byť tak, ako pri štátoch. Ak si pozriem dnes cenu dlhopisov, tak sa rozhodujem, aký je pomer výnosu a rizika. Ak dnes vložím peniaze do banky, tak riziko nenesiem. Niekde dostanem o percento či dve viac na úrokoch, ale viac menej bez rizika. To je ako odškodňovať tých, ktorí nevyhrali v športke.
Nie je záchrannou sieťou aj vedomie, že európski politici sa vždy postarajú o veľkých dlžníkov spomedzi krajín eurozóny?
Ja nie som politik, ale ekonóm. Moja skúsenosť je, že keď si sadnú vlády, nie vždy vymyslia niečo, čo je životaschopné. Nenazýval by som to záchrannou sieťou.
Ako sa zmenil imidž bankovníctva za posledné roky?
V bankovníctve pôsobím už dvadsať rokov a vždy som bol na to pyšný. Pretože tam spoznáte mnoho ďalších činností z takej blízkosti, že im často začnete rozumieť. Spoluvytvárate ekonomiku danej krajiny. Bohužiaľ, došlo k tomu, že kríza viedla ku kriminalizácii bánk zo strany politikov, ktorí našli niekoho, komu mohli nechať v rukách Čierneho Petra. Imidž bankovníctva veľmi utrpel práve tým, že došlo k istej kriminalizácii celého odvetvia a to v mnohých prípadoch neprávom. Pozrite sa na to, ako sa správali banky na Slovenku, ktoré počas krízy nepotrebovali žiadnu pomoc a financovali reálnu ekonomiku. Aj vďaka tomu sa pomerne rýchlo naštartovala. Problém je, že sa nerozlišuje medzi dobrými a zlými. Že došlo k splynutiu tých, do ktorých sa naliali peniaze a tých, ktoré to nepotrebovali.
Viac o téme regulácie bankového systému si prečítajte v aktuálnom vydaní TRENDU č. 5. Rozšírené verzie ďalších dvoch rozhovorov (so šéfom VÚB a Tatra banky) prinesieme na eTRENDE v pondelok a utorok.
Tlačený TREND na webe, kniha ako darček a ďalšie: Dvanásť dôvodov, prečo si predplatiť časopis TREND.
Foto - Maňo Štrauch
