Softvérová spoločnosť Eset je jednou z troch firiem, ktorým sa opakovane podarilo získať ocenenie Firma roka, udeľované týždenníkom TREND za mimoriadne podnikateľské výsledky. No kým Volkswagen Slovakia a U.S. Steel Košice patria do mamutích nadnárodných koncernov, Eset je dielom domácich podnikateľov. O plánoch a ambíciách slovenskej IT ikony, ktorej produkty, najmä antivírusový softvér Nod, poznajú i v najbizarnejších kútoch sveta, hovorí spoluzakladateľ a generálny riaditeľ Esetu Miroslav Trnka.
Môže sa Eset stať globálnou megafirmou vo svojom odbore, ako sú Symantec alebo McAfee?
Ak sa spýtate postaršieho človeka, či je niečo možné, musím uvážene povedať, že možné je skoro všetko. Otázka je, či to považujem za pravdepodobné. To si myslím, že nie. A ešte zaujímavejšia otázka je, či by sme to chceli.
A chceli?
Aby Eset bol taká firma ako Symantec, to by som nechcel. Aj keď Symantecu sa podarilo prejsť vnútorným prerodom a mnohé veci robia lepšie ako kedysi. No mám averziu k tradičnému americkému štýlu manažmentu a hodnotám, ktoré sa tam tlačia. Považujem to za veľmi skratkovité. Ja prácu s ľuďmi a hodnotami cítim niekde inde – a myslím, že aj väčšina zamestnancov Esetu.
Prečo rast Esetu nepodporíte vstupom na burzu, ako to plánuje váš konkurent z Česka, AVG Technologies, alebo ako to spravilo Asseco?
Sú to odlišné prípady. Asseco má stratégiu rastu, potrebuje kapitál a zrejme usúdili, že najlepšie riešenie je získať ho cez burzu. Pri AVG ide o čiastočný exit finančných investorov. Tí firmu pred rokmi kúpili od pôvodného majiteľa Jána Gritzbacha, ktorý už začal byť z biznisu unavený.
Neumožníte aspoň vstup private equity do firmy? Alebo ešte nie ste z biznisu dostatočne unavení?
Únava by bola asi jediný dôvod. Základným dôvodom vstupu investorov do firmy je potreba finančných prostriedkov. A to viac-menej nepotrebujeme. Nie je dôvod ísť na burzu, riešiť vstup investora. Mimochodom, firiem z antivírusového biznisu, ktoré chceli vstúpiť na burzu, bolo viac, napríklad Kaspersky a Sofos, ale všetky sa z tohto zámeru nateraz stiahli. Z pochopiteľného dôvodu, sami vidíte, v akom stave sú akciové trhy.
Sofos a Kaspersky chceli vstúpiť na burzu, lebo im chýbali zdroje na rozvoj?
Neviem, či mali vôbec nejaký problém. Ale jeden dôvod si viem predstaviť. Zvýšenie kapitálu musíte zužitkovať a na nárast počtu vývojárov to asi nebude, lebo na to netreba také obrovské peniaze. Väčšinou sa použijú na akvizície firiem, ktoré sa hodia do portfólia.
Aj Eset pred poldruha rokom kúpil projekt, ktorý sa mu hodil do mozaiky, český Šetrnet. Budú nasledovať ďalšie akvizície, aby Eset takto ďalej rástol?
Nebránime sa tomu, ale v najbližšom čase to nemáme v hľadáčiku. Ponuky sú, ale rozhodnutie nebolo prijaté žiadne. Aj skúsenosť so Šetrnetom ukázala, že veci sa treba správne zhostiť. A niekedy pripojenie akvizície do inej firemnej kultúry môže trvať dlhšie, než by človek očakával. Na druhej strane, Šetrnet pôsobí v oblasti, ktorej sme sa predtým nevenovali. Vybudovali sme novú divíziu, ktorá sa zaoberá službami v počítačovej bezpečnosti. A keď robíte niečo nové, chce to čas.
Rásť môže Eset aj expanziou na nových regionálnych trhoch. Vlani ste avizovali intenzívny vstup na ruský trh. Ako sa tam darí?
Rusko je osobitý trh. Vstúpili sme naň dávnejšie, ale pred jedným-dvoma rokmi prišlo k prielomu, získali sme druhý najväčší podiel v antivírusovom segmente. Šliapeme na päty domácemu lídrovi, ktorého to dosť vytáča, miestami reaguje dosť agresívne.
Mohla by rivalita v bezpečnostnom softvéri zájsť tak ďaleko, že si firmy budú škodiť aj technicky?
To vari nie. To je po morálnej stránke absolútne neprijateľné. Predpokladám, že firma, ktorá by vyvinula softvér, ktorý by slúžil na poškodzovanie iných, by musela ukončiť činnosť. Malo by to hrozné následky na imidž.
Veď by to nerobila priamo pod svojím menom.
Nechajme konšpirácie bokom. Ale jedna vec, čo sa robí, je testovanie. Existujú firmy s nadštandardnými vzťahmi s testovacími laboratóriami, ktoré sa tvária, že sú nezávislé a generujú výsledky testov na želanie.
Je to aj prípad najprestížnejšieho testera, britského Virus Bulletinu?
Nie. Aj keď za jeho zrodom bol spolumajiteľ firmy Sofos. Pri Virus Bulletine neboli nikdy vidieť zásahy a ovplyvňovanie. Ani sám Sofos v jeho testoch nejako neexceluje. V Anglicku je asi morálka biznisu na podstatne vyššej úrovni ako v niektorých iných krajinách.
Neprekáža v expanzii na východné trhy vysoká miera nelegálneho používania softvéru, pirátstva?
Na niektorých trhoch je to problém. V Európe ani veľmi nie. Nesúhlasím s číslami, ktoré uvádza [protipirátska softvérová aliancia] BSA o nelegálnom využívaní softvéru.
Súhlasíte s kampaňami BSA, v rámci ktorých dokonca strašia ľudí, že im budú skenovať počítače?
Nie. Občas aj do Esetu dostaneme ich listy so žiadosťou o nahlásenie nelegálneho softvéru. Nepáči sa mi to. Štýl „Udaj svojho známeho, dostaneš diplom“ ma jednoducho odpudzuje.
Dá sa na pirátstve nájsť niečo pozitívne?
Je morálna dilema, či má človek hľadať pozitívne prvky na nelegálnych aktivitách, na krádeži. Na druhej strane, rozšírenie produktu na nejakom území je významným prvkom marketingu. Podľa našich prieskumov sa zákazníci k nášmu softvéru dostanú tak, že sa o ňom dozvedia a odporučia im ho iní používatelia. Ak je takýchto odporúčateľov nadkritické množstvo, výrazne to uľahčí marketing.
Sčasti na pirátstvo, no najmä na penetráciu môže pozitívne pôsobiť, ak poskytujete verziu programu zadarmo, ako to robí AVG. Prečo Eset tento model nevyužíva?
S priateľmi z AVG som na túto tému často diskutoval. Hovoria, že robíme niečo podobné, ak dávame časť peňazí do marketingu. No mne prekáža, že to nie je zadarmo pre každého, ale len pre domácich používateľov, a firmy už musia platiť. Nechápem to rozdelenie. V dnešnej dobe je podnikateľ vlastne každý: či podniká na vlastné tričko alebo je zamestnaný. Robiť rozdiely medzi týmito ľuďmi nie je morálne. Obzvlášť keď antivírus je skôr služba a potrebujete veľké prostriedky, aby ste utiahli réžiu. Ak podnikatelia platia celý mechanizmus – aj pre ľudí, čo sú zamestnaní –, to sa mi zdá principiálne nesprávne. Každý, kto používa, by za to mal niečo dať.
Ako vnímate biznis IT firiem so štátnou správou? U verejnosti nemá práve ideálny imidž.
Sme firma, ktorá vždy stála bokom lobistických obchodov, nikdy sme neboli prepojení s nejakou politickou garnitúrou. Nemám s týmto biznisom negatívne skúsenosti. No jedna vec, ktorá sa objavila v ostatnom čase, ma predsa trochu znepokojuje. Zmluvy vlády s IT firmami – konkrétne Microsoftom, ktorý vstupuje i na pole bezpečnostného softvéru. Už sa nám stalo, že istá štátna organizácia chcela riešenie s naším produktom, ale bola viazaná akousi vládnou dohodou.
Angažujú sa ľudia z Esetu pri príprave stratégie štátu v oblasti počítačovej bezpečnosti?
Áno. Slovenská asociácia pre informačnú bezpečnosť, ktorej som predsedom, pripravovala pre vládu stratégiu budovania informačnej bezpečnosti a zároveň návrh na vytvorenie centra pre riešenie počítačových incidentov, Csirt.sk. Sme možno jedna z dvoch krajín v Európe, ktorá takéto pracovisko nemá.
Na čo to bude dobré?
Na koordináciu účastníkov počítačových incidentov. Vezmime si napríklad phishing, ktorého cieľom je nejaká banka. Môžete ho riešiť na úrovni poskytovateľov internetu, serverov, e-mailovej pošty, producentov antivírusov. Ak sa ich kroky skoordinujú, dá sa šírenie phishingu veľmi rýchlo zastaviť, no treba mať kontakty na všetky relevantné inštitúcie, lebo nemajú vybudované vzájomné vzťahy. Je to jedna z najúčinnejších foriem boja proti počítačovej kriminalite. Tieto otázky boli na pretrase dlhé roky, a až teraz máme na stole konkrétne materiály a harmonogram [vláda schválila návrh na vytvorenie Csirtu.sk v júli tohto roka].
Čo si myslíte o návrhoch úradníkov na uchovávanie registračných údajov diskutérov v online fórach?
Pripadá mi komické riešiť diskutérov na fórach. Táto spoločnosť má vážnejší problém s počítačovou kriminalitou. Vážnejší ako urazená samoľúbosť politikov.
Politici predsa argumentujú, že ich návrhy na reguláciu internetu umožnia bojovať proti organizovanému zločinu, terorizmu či šíreniu detskej pornografie.
Online fóra nie sú hlavný vektor šírenia počítačovej kriminality. Na druhej strane, mne ako človeku z oblasti počítačovej bezpečnosti je jasné, aké obrovské finančné straty má spoločnosť z totálnej anonymity na internete. Samozrejme, chápem jej význam z hľadiska ľudských práv a slobôd. Tieto dva aspekty treba oddeliť. Ak posielam obchodnému partnerovi e-mail, chcem, aby bol autentifikovaný, že je odo mňa, a aby ho ten partner dostal v takej forme, ako som ho poslal. Toto necítim ako ohrozenie mojej slobody, ale naopak ako svoju bezpečnosť. Snažím sa žiť tak, aby som neporušoval žiadny zákon, a neprekáža mi, že to niekto kontroluje.
Neobávate sa zneužitia?
Iste, treba zvýšiť dôveru ku kontrolným orgánom. Tá je na Slovensku biedna. V každom prípade, kontrola môže mať aj veľmi pozitívny efekt. Napríklad kamery na verejných priestranstvách. Niekomu možno prekáža, že za pomoci softvéru dokážu zrekonštruovať jeho pohyb po meste. Na druhej strane, som rád, ak to pomôže bezpečnosti ľudí.
Ako?
Keby napríklad kamery neboli v bankách, možno by bolo viac lúpeží. Kriminálnici, ktorí chcú páchať trestnú činnosť, by sa cítili menej postihnuteľní. A to je aj problém IT prostredia. Ľudia, ktorí páchajú počítačovú kriminalitu, sa cítia nevystopovateľní. To by sa malo zmeniť. Človek by mal cítiť, že za každé zlo, ktoré pácha, by mal prísť trest.
Čo ak vládne opatrenia tento kľúčový problém nevyriešia, no povedú k tomu, že ľudia sa na internete nebudú cítiť komfortne, že prídu o svoju anonymitu?
Anonymita je dvojsečná zbraň. Myslíte si, že sloboda internetu je v tom, že čokoľvek robíte, nikto sa o tom nedozvie. Ale anonymní sú aj tí, ktorí sledujú, čo robíte. Je to nevypočítateľné prostredie. A to nemám rád. Nemám rád, ak niečomu nemôžem veriť. Na internete je máločo, čomu môžete veriť. Stránky, ktoré vyzerajú ako od dôveryhodnej inštitúcie, môžu byť stránky nejakého pomätenca. Niet dôvery na internete.
Prečo by sa mal práve štát starať o bezpečnosť vo virtuálnom svete?
Jednou z hlavných úloh štátu je nepochybne starať sa o bezpečnosť občanov. Vo virtuálnom priestore sa o bezpečnosť nestará skoro nikto. A nie je to iluzórne nebezpečenstvo. Straty sú až príliš reálne.
Foto - Maňo Štrauch
