Konkurz Nováckych chemických závodov je určite netradičný. So silným závanom deväťdesiatych rokov na Slovensku. Rýchlym tempom a odporúčaním, aby sa veľa firiem okolo otrasenej fabriky neobšmietalo. Zbehlí právnici vytrénovaní v postsocialistickom transformačnom maratóne to vyrátali tak, aby nebolo veľa alternatív, ako nepristúpiť na ich hru. Opak by znamenal ďalšie ochromenie ekologicky problematickej fabriky a veľa ľudí, ktorí by si museli hľadať novú prácu.
Fabriku už dnes majú pod kontrolou ľudia prepojení s niekdajšími vlastníkmi firmy. M-Energo oficiálne ako jediná firma ponúkla dva milióny eur. Na prvý pohľad málo. No ak sa rozhodli udržať firmu v chode, tak aby v budúcnosti bola schopná reálneho biznisu, musia nachystať ďalších aspoň 50 mil. eur do budúceho roka. V opačnom prípade by to znamenalo zastavenie firmy. Prirátať treba milióny ako záväzok za neprepúšťanie zamestnancov či odkúpenie pohľadávok dodávateľov strategických surovín za približne dvadsiatku miliónov eur. Dodávateľov strategických surovín či služieb konkurz nezaujíma. Firmu držia pod krkom.
Ak má fungovať ďalej, musí ich niekto platiť. Aj keby bola cena podstatne vyššia, k sume, aby niečo z kúpnej ceny videl napríklad jeden z najväčších veriteľov Fond národného majetku, je stále veľmi ďaleko. O pohľadávke Európskej komisii, ktorá chcela firmu pokutovať za porušenie protikartelových pravidiel, sa v tomto prípade už baviť netreba. Staronoví majitelia firmy sa jej konkurzom zrejme definitívne zbavili.
Minister hospodárstva SR Juraj Miškov urobil dobré rozhodnutie, keď štát nenatlačil do biznisu v otrasenej fabrike cez možnosti, ktoré mu ponúkal zákon vlády Roberta Fica o strategických podnikoch. Zdá sa, že do ministerského úradu si zo svojej firmy vzal aj kalkulačku. Vstup štátu do NCHZ by si vyžadovalo ďalšie a ďalšie investície. S minimálnou ochotou bánk liezť do otraseného štátneho podniku.
Peniaze v Novákoch však netreba len na zhodnotenie fabriky pre budúcich možných kupcov, ale najmä na to, aby vôbec prežila. Že by J. Miškov dokázal angažovať schopných krízových manažérov, je po skúsenostiach so štátnym riadením firiem obrovská naivita. Čakať by sa dal iba ďalší kolaps podniku. A to by znamenalo hanbu pre súčasnú vládnu zostavu. Dnes sa už hrá o to, či fabrika bude fungovať a existovať. A je čas na šprint, aby dostala reálneho majiteľa. Každým mesiacom napriek konkurzu tvorí táto firma stratu asi pol milióna eur. Je to tlak na hráčov, ktorí v tomto príbehu nie sú želaní.
Článok vyšiel v aktuálnom vydaní TRENDU č. 48.
Tlačený TREND na webe, kniha ako darček a ďalšie: Dvanásť dôvodov, prečo si predplatiť časopis TREND.
