Keď som mal 18 rokov, odišiel som cez letné prázdniny pracovať do Pardubíc. Sídli tam spoločnosť Foxconn a vtedy ako brigádnik som bol pridelený za pás. Nenávidel som tú prácu – bola monotónna a vyčerpávajúca. Bol som jedných zo 40 mravcov, ktorí pri páse stáli. Zapájal som do počítačov značky Apple zdroj (vyzeral ako čierna kocka). 

Stál som na nohách 12 až 13 hodín so 40-minútovou prestávkou na obed. Pracoval som ako robot a práca to bola pekne nudná. Urobil som však niekoľko chýb z nepozornosti a zrejme únavy. Vedúci linky mi okamžite pohrozil výpoveďou a ďalšími nepríjemnosťami. Nahradiť takúto prácu robotmi sa mi zdalo už vtedy viac než logické, dokonca žiadané. Firma by tým eliminovala chybovosť zamestnancov, akým som bol aj ja.

Roboty a automatizácia výroby sú dnes už bežnou súčasťou výroby. Ich podiel bude neustále rásť, čo potvrdzujú štatistiky. Okrem toho, že nemalá časť ľudí počas štvrtej priemyselnej revolúcie stratí zamestnanie, prídu rozpočty štátov o výraznú časť daní z príjmov ľudí. Zdanenie práce ľudských pracovníkov totiž tvorí ich výrazný podiel.

Výpadok si vlády nemôžu dovoliť, ak chcú mať dostatok peňazí na preškolenie nezamestnaných do nových odborov, ktoré by vznikali. Spoluzakladateľ spoločnosti Microsoft Bill Gates preto navrhol logické riešenie. Štáty by nejakým spôsobom mali zdaniť roboty.

„Ľudský pracovník si v továrni zarobí, povedzme, 50-tisíc dolárov (ročne). Tento príjem je zdanený, štát dostane daň z príjmu, zaplatí sa sociálne zabezpečenie, všetky tieto veci. Ak robot vykonáva rovnakú prácu, mali by ste premýšľať o ich rovnakom zdanení,“ povedal B. Gates pred pár dňami pre portál Quartz. Hovorí to pritom človek z firmy, ktorá patrí medzi kľúčové firmy, ktoré pracujú s umelou inteligenciou.

Zdanenie robotickej práce by malo pomôcť hlavne v tých odvetviach, kde je potrebná ľudská empatia: pri práci so staršími ľuďmi, pri pomoci deťom so špeciálnymi potrebami alebo v školstve. Ľudia, ktorí prídu o prácu kvôli tomu, že ich odbor bol plne automatizovaný, by boli vyškolení na pomoc v týchto sektoroch. Neprišli by o prácu, len by sa preorientovali.

Kde vidím problém

Jeho nápad je logický, ale naráža na ekonomické aspekty, ktoré si bežný človek a pracovník za pásom neuvedomí. Prvý problém, ktorý mi napadol, je presvedčenie, že vyrubenie daní niečo vyrieši. Peniaze by totiž šli do štátneho rozpočtu a B. Gates predpokladá, že vláda ich dá v plnej miere na preškoľovanie chudákov ľudí. V realite by ich štát však minul a na tieto účely by smeroval len istý podiel vybraných daní, ktoré, mimochodom, nezaplatí robot, ale podnikateľ cez akúsi fiktívnu dodatočnú daň.

Nahradzovanie ľudí strojmi je medzi nami najmenej päťsto rokov. Či to bol Gutenbergov vynález kníhtlače, ktorý „zničil“ živobytie väčšiny pisárov, parný stroj, montážna linka a programovateľné stroje, v troch etapách kompletne zmenili podobu priemyselnej výroby. Digitálna transformácia ju mení po štvrtý raz. Je ale naša planéta po stáročiach technických revolúcií chudobnejšia a trie biedu? Asi sa zhodneme, že nie.

Stroje či roboty sú pre podnikateľa investičným kapitálom, ktorý ho niečo stojí. Investičný kapitál zvyšuje produktivitu ľudskej práce, to znamená, že na výrobu rovnakého množstva tovarov je potrebných menej odpracovaných hodín. Práca je podľa ekonomických definícií vzácny výrobný faktor a s využitím kapitálu je možné tento faktor pozmeniť. V priebehu posledných storočí preto len dochádza k ich presunu od špinavej práce k príjemnejším činnostiam. Sme svedkami explózie pracovných pozícií, ktoré nikdy neexistovali. Ide o profesie v oblasti služieb, ako sú osobní tréneri, PR manažéri či blogeri.

Bratislavský Volkswagen investoval do automatizácie a robotizácie výroby milióny eur. No napriek tomu automobilka čelí nedostatku pracovnej sily a počet zamestnancov stále zvyšuje. Nie je to len prípad Volkswagenu, ale väčšiny fabrík, ktoré sa orientujú na spoluprácu človeka s robotom, ako na úplné nahradenie ľudskej práce. „Človek sa bude môcť sústrediť viac na to, čo je kľúčové, na tvorbu hodnôt. Roboty sú, samozrejme, veľmi efektívne. Na druhej strane si vyžadujú údržbu, musí ich niekto programovať a na to potrebujete ľudí,“ povedal pre TREND šéf slovenského Volkswagenu Ralf Sacht.

Roboty teda určite ľudí nenahradia, ale skôr fabriky budú rekvalifikovať súčasných zamestnancov a hľadať kvalifikovanejších zamestnancov – ide o mechatronikov, elektrotechnikov, nástrojárov, autoelektrikárov, priemyselných mechanikov či údržbárov robotov a výrobných zariadení. Ide o relatívne nové profesie, ktoré ešte nedávno neexistovali.

Jedným z dôvodov, prečo zamestnanosť výraznejšie neklesá, je jednoducho rastúci dopyt po tovaroch. Človek, aj keď si to nepriznávame, si za výplatu kúpi toho viac a mnohé veci sú dostupnejšie - elektronika, cestovanie, ale aj autá. Aby sa dopytu vyrovnala aj ponuka, firmy najímajú ľudí a na špinavú prácu nasadzujú roboty. Tým, že obchodné siete ešte v 90. rokoch zavádzali automatické čítačky kódov, práca pokladníkov nevymizla. To isté sa vravelo o bankároch na pobočkách, keď boli zavádzané na uliciach bankomaty.

Pokles cien

Ďalším zásadným dôsledkom rastúcej produktivity v dôsledku robotizácie práce je pokles cien. Z technickej stránky je zlacňovanie zapríčinené nižšou vzácnosťou tovaru vyplývajúceho z vyššieho množstva produkcie na jednotku výrobného faktora - práce či kapitálu. Inými slovami: v spoločnosti, kde dochádza k technologickému pokroku a následnému poklesu cien, sa ľudia stávajú bohatšími, aj keď ich nominálne príjmy len stagnujú.

Najdôležitejší faktor, ktorý hrá v rámci rastu bohatstva úlohu, je totiž potenciálne dostupné množstvo tovarov a ich kvalita, nie nominálne finančné prostriedky na bežných účtoch. Dnes napríklad nie je problém si kúpiť nový televízor či telefón. Samozrejme, ide stále o vysoké položky v rozpočte rodiny, ale kedysi sa na televíziu šetrilo aj niekoľko rokov a hlavne sa na kúpu čakalo. Dnes sa dá kúpiť slušný televízor hneď aj za sto eur, čo aj pri mediánovom plate Slováka nie je až taký problém, ak je ochotný pár mesiacov šetriť.

Stroje šetria vzácne zdroje a prácu vtedy, keď výnos z vyššej produktivity prevýši náklady na obstaranie a prevádzku stroja. Roboty, samozrejme, nie sú zadarmo – majú istú životnosť, treba ich sem-tam „premazať“ a nesmú fungovať bez dozoru. Problém nastáva, keď do kalkulácie výhodnosti obstarania robota vstupujú nepriame náklady nariadené štátom.

Zavádzanie robotizácie vo firmách totiž podporujú vlády a ani o tom nevedia. Automatizácia výroby totiž môže byť ešte viac podporená zložitým Zákonníkom práce, vysokými zamestnaneckými odvodmi či výškou minimálnej mzdy. Nie roboty, ale práve tieto zásahy berú ľuďom prácu. Podnikateľ si totiž položí otázku: Čo je výhodnejšie – robot alebo predražený zamestnanec? Aj preto má Francúzsko vysoké hodnoty v produktivite práce, ale kvôli chýbajúcim reformám trhu práce zároveň vysokú mieru nezamestnanosti. Silná ochrana zamestnancov vo Francúzsku vytláča mladých ľudí z pracovného trhu, ktorí následne majú sklon voliť populistickú Marine Le Penn.

Zdanenie robotov však nemá veľký zmysel aj z iného dôvodu. Nerieši problém. Bill Gates má, samozrejme, pravdu, že automatizácia výroby spôsobí, že o prácu príde v najbližších dvadsiatich rokoch množstvo ľudí. Kým v 50. rokoch pracovalo v oceliarenskom priemysle pol milióna Američanov, dnes je to 100-tisíc. Kedysi v textilkách pracovalo 400-tisíc Američanov, dnes je to len 16-tisíc. Dôvodom však neboli stroje, ale naopak globalizácia od roku 2000, keď začínali firmy vo veľkom presúvať výrobu do lacnejších krajín – Ázie a Afriky.

Nad daňou pre roboty by sa však dalo pouvažovať vtedy, keby naozaj hrozilo, že stroje nahradia ľudskú prácu natoľko, že nové sektory ekonomiky ľuďom tak rýchle nenájdu nové uplatnenie. Výsledkom by bolo, že v krajinách by zavládla dlhodobá nezamestnanosť. Daň na majiteľov robotov by tak stála za pokus o implementáciu. Týždenník The Economist tvrdí, že daň by tak pôsobila podobne ako daň z emisií, ktorá odrádza firmy od znečisťovania ovzdušia. Lenže celý problém je komplexnejší.

Daň by platil podnikateľ, teda majiteľ, pre ktorého je robot kapitálová investícia, ktorá mu pomáha dosiahnuť vyššiu produktivitu. Podnikateľ by teda odvádzal daň nielen zo zisku, ale aj z produktivity, čo by ho odradilo od inovácií.

Kým nahradenie robotmi sa dotkne síce nemalého percenta hlavne nekvalifikovaných ľudí s monotónnou a často fyzickou prácou (ak neprejdú rekvalifikáciou), nasadenie robotizácie sa dotkne každého z nás – poklesom cien v obchodoch. To isté sa týka aj výdavkov štátu. Robotizáciou sa dá ušetriť. Zdravotnícky systém ročne zhltne milióny eur a jeho náklady rastú. Nasadením robotizácie do zdravotníctva by sa dali ušetriť nielen peniaze, ale zdravotnícka starostlivosť by bola v spolupráci s ošetrujúcim personálom kvalitnejšia a dostupnejšia.

Čo je vlastne predmetom dane?

Samostatný problém je samotná definícia zdanenia. Bola by sadzba dane za roboty určená produktivitou či stupňom technickej vyspelosti robota, alebo na základe akých kritérií by sa majiteľovi robota vypočítavala daň? Uvalil by štát daň aj na roboty v zdravotníctve alebo na roboty slúžiace invalidom či starým ľuďom? Ak by daň nebola uvalená plošne na celom svete, firmy by sa mohli opäť sťahovať za lacnejšími ponukami do iných krajín.

Nastáva tak otázka: Skutočne sa vyplatí trestať inovácie a nasilu tak udržiavať pri živote zastaranú prácu, ktorá aj tak po čase vymizne z povrchu zemského? Navyše platí, že nie je jednoznačne preukázané, že robotizácia automaticky zvyšuje nezamestnanosť.

Najviac robotov na 100-tisíc zamestnancov je vo fabrikách Južnej Kórey, Japonska, Nemecka či Švédska. Názor, že v týchto krajinách stroje nahradzujú ľudskú prácu však akosi nesedí s realitou. V krajinách, kde robotizácia je už vo veľkom zavedená, rastie nielen životná úroveň, ale podiel nezamestnanosti je rekordne nízky. V automobilovom priemysle v Nemecku sa od roku 2010 zvýšil počet robotov o 17 percent, ale pritom sa zvýšil aj počet zamestnancov o 13 percent.

Namiesto toho, aby štáty podnikateľom zavádzali nové dane a trestali ich za inovácie, by sa mal štát správať trhovo. Vyriešiť to, po čom firmy túžia. Po kvalifikovanej pracovnej sile. Nájsť sa ju dá len tým, že štát príjme opatrenia, ktoré pomôžu reformovať školský systém tak, aby produkoval kvalitných ľudí pre prax. Určite sa niekto v blízkej budúcnosti bude snažiť zdaniť robotov, ale bude to len snaha spomaliť zmeny. Pôjde o trest, ale nie dlhodobé riešenie.

To, že podiel výdavkov z príjmov firiem na ľudskú prácu klesá desaťročia, je známy fakt. To isté sa však deje aj s robotizáciou. Podiel výdavkov na kapitálové investície totiž klesá rovnako ako pri ľudskej práci. Koľko stojí napríklad kópia antivírusového programu či duplikovanie softvéru pre autonómne kamióny? Náklady sú blízke nule, ale zisky týmto firmám prudko rastú. Výsledok je, že vznikajú na trhoch monopoly a superstar firmy, ktoré tlačia nadol zisky konkurenčných firiem. Nie robotizácia, ale oveľa väčší problém na trhu práce predstavuje jej monopolizácia v štýle „víťaz berie všetko“, ktorá ticho odstraňuje konkurenciu a zamestnanosť.