„Tajomstvo poľského kebabu tkvie v korení,“ prezradil denníku Gazeta Wyborcza šéf podniku Jerzy Andrzejewski, pôvodnou profesiou informatik. Do tajov kebabu ho zasvätil sýrsky spoločník, placky dodáva Palestínčan, ale recept upravil tak, aby viac chutil Poliakom.
Asi má k tomu prispieť aj prostredie podniku v centre Lubline, kde záclony sú vyvedené v národných farbách, steny zdobia štátny znak a plagát s výjavom z bitky pri Viedni, kde Poliaci v septembri 1683 vyhrali nad Turkami, a tak „zachránili kresťanskú Európu pred islamizáciou“. Podnik otváral neúspešný kandidát nacionalistov na prezidenta.
„V žiadnom prípade nie som rasista,“ tvrdí Andrzejewski, aj keď súčasne dodáva, že „v mojej hierarchii sme prví my, Poliaci“. Spočiatku jedlo predával v prívese na periférii, ale po pár mesiacoch sa zmohol na presťahovanie do podniku v centre mesta.
Tvrdí, že využil „dieru na trhu“, teda že svojim podnikom vyšiel v ústrety krajanom, ktorí majú radi kebab, ale neradi si ho kupujú u Arabov. Tí vraj hneď každému tykajú, zatiaľ čo Poliaci si potrpia na oslovenie pán a pani, čo je v poľštine forma vykanie.
„Klobása a bigos (typické poľské jedlo s mäsom a kapustou) je všade plno. Kebab taky, ale Poliakov, ktorí robia kebab, veľa nie je. Pre mňa je to výzva. Kebabom vládnu cudzinci, a tak musím byť ešte lepší,“ vyhlasuje Andrzejewski.
Ale kritici označujú kebab v jedálničku poľských nacionalistov za „vrchol pokrytectva“: správny Poliak sa predsa má pchať bravčovým! A „naozajstný poľský kebab“ sa v hodnotení miestneho kulinárskeho webu nedostal ani do prvej desiatky lublinských podnikov s ponukou kebabu: lepšie je na tom kebab od Habiba, od Mustafu, sýrsky kebab a tiež „naozajstný turecký kebab“.
