Poslanie mnohých profesií

Hoci všeobecná mienka vidí právo ako nesmierne nudnú záležitosť, právnici, advokáti hovoria, že robia tvorivú prácu. Všetci dobrí advokáti sú pracovití, vzdelaní. Žijú v strese, lebo prácu nezamykajú v zásuvkách, ale nosia ju so sebou v hlave.

Advokácia nie je len práca, povolanie, je to svojím spôsobom poslanie. Slovo advokát v preklade znamená: ten, ktorý prichádza napomoc, kto je privolaný na pomoc. Šancu byť dobrým advokátom má ten, koho pohltí právo, zaujíma ho obsah a vie do práce vložiť srdce. Ani právne poradenstvo sa nedá robiť zadarmo, ale ani len pre peniaze. V právnickom biznise sa síce kladie osobitný dôraz na etiku a vyžaduje si špecifické charakterové vlastnosti, ale je to biznis ako každý iný.

Na to, aby bol niekto naozaj dobrý právnik, musí ho to najmä baviť, potrebuje byť schopný myslieť v súvislostiach, vedieť spájať veci, ktoré na prvý pohľad možno nesúvisia.

Vzdelanie je iba základ

Jozef Vozár z Ústavu štátu a práva SAV tvrdí, že advokát musí byť v prvom rade zdatným právnikom a mať širokospektrálny rozhľad v právnych predpisoch, súdnych rozhodnutiach a nielen v nich. „Rovina poznania je len dobrou štartovacou plochou, ešte dôležitejšou pre advokáta je to, aby vedel znenia zákonov a všetky argumenty správne aplikovať a použiť ich v prospech klienta. Byť teda aj psychológom a vžiť sa do problému klienta ako do svojho. V neposlednom rade je to aj podnikanie a na to nemá každý bunky. Poznám veľa výborných učiteľov práva, ktorí sa za advokátov jednoducho nehodia, a preto sa v tejto oblasti ani nesnažia presadiť,“ hovorí J. Vozár.

Advokáti sa zavše dostanú do situácie, že sa vnútorne nestotožnia s konaním klienta. Osobitne komplikované je to v prípadoch násilných trestných činov. Známy slovenský advokát Ján Havlát pred časom pre magazín Profit povedal, že obžalovaný má právo mať advokáta, ktorý o ňom bude hovoriť len dobré veci.

„Obžalovaný nepotrebuje ďalšieho prokurátora alebo sudcu, potrebuje človeka, o ktorého sa môže oprieť. Obhajca je jeho kontakt so svetom. Vždy trvám na tom, aby mi obžalovaný povedal pravdu, aby ma potom nič neprekvapilo. Len keď viem pravdu, môžem nájsť správnu stratégiu. Všetko, čo mi povie, ostáva vo mne, odo mňa sa to von nedostane,“ zhŕňa vlastnú skúsenosť J. Havlát.

J. Vozár upozorňuje na to, že aj slušní ľudia porušujú zákon. „Často nie vlastnou vinou. Neznalosť zákon neospravedlňuje, ale nie je jednoduché vyznať sa v tejto spleti zákonov ani profesionálovi. Na strane druhej existuje množstvo prípadov, keď porušujú zákonštátne orgány a občan sa musí brániť. Úlohou advokáta nie je vysekať klienta za každú cenu, ale urobiť všetko pre to, aby prebiehalo celé trestné konanie v súlade so zákonom. Často mediálne odsúdime niekoho skôr, ako vôbec dokážeme vinu. Nevylučujem ale, že existujú hraničné prípady, keď sa advokát nestotožňuje so skutkom alebo s osobou páchateľa a napriek tomu musí skúmať, či bolo všetko v súlade so zákonmi a s ústavou. Netreba zabúdať na to, že ak sú pokyny klienta v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, advokát nimi nie je viazaný,“ pripomína J. Vozár.

Najmä v takzvaných obchodných sporoch je pre advokáta dôležité odkomunikovať právny názor klientovi. Neexistuje prípad, o ktorom sa dá vopred povedať, že je prehratý. Každý prípad má dve strany – jedna môže byť svetlejšia ako druhá, niečo je jasné, niečo zahmlené. Dôležité je zvážiť riziká. Ak sa klient dozvie, že šanca vyhrať je dvadsať percent, a povie, že do sporu ide, tak advokát ho obhajuje najlepšie, ako sa dá. V obchodných sporoch takmer nikdy nenastáva situácia – všetko alebo nič. Úspechom je napríklad to, že súd rozhodne o znížení náhrady škody. Klient platí menej, a hoci sa zdá, že víťazstvo vyzerá inak, nie je to prehra v pravom zmysle slova.

Zdroj: Photodisc

Trh ako iné

K výbave advokáta patria trvalé pracovné návyky, pracovná disciplína, flexibilita, schopnosť obetovať sa potrebe klienta. A, prirodzene, aj vysoká odbornosť. Už nestačia statické vedomosti. Nie je to len neustála potreba sledovať zmeny v legislatíve, ale aj poznať rozhodnutia súdov, sledovať európsku legislatívu, nové postupy pri aplikovaní práva. Len tak sa advokát prepracuje k štandardom dobrej praxe, využíva teda to najlepšie, čo v advokácii vzniklo a neustále vzniká.

Aj advokácia má svoje štandardy. J. Vozár uvádza ako príklad etický kódex upravujúci spôsob správania advokátov, ktorý vydala Medzinárodná únia advokátov (CCBE). „Upravuje aj spôsob získavania klientov, čo je delikátna záležitosť. V minulosti sa napríklad odmietala akákoľvek reklama, pretože sa to považovalo za nedôstojné pre tento stav. V tejto oblasti za ľady pohli. Stále však platí, že najlepšou reklamou pre advokáta sú spokojní klienti, ktorí ďalej šíria dobré meno advokátovi a tým sa získava nová klientela,“ vysvetľuje J. Vozár.

Advokáti a ich kancelárie pôsobia na trhu, na ktorom platia prakticky rovnaké pravidlá ako pre každé iné podnikanie. Hoci je advokácia do istej miery regulovaná profesia (vstup do stavu vyžaduje splnenie podmienok) aj v nej funguje konkurencia. J. Vozár si myslí, že konkurencia je vo všeobecnosti prospešná a žiadaná. „Nie vždy väčší počet advokátov musí zaručovať aj vyššiu kvalitu ponúkaných služieb. Advokácia má svoje špecifiká a neznamená, že len komerčne úspešný advokát musí byť pre klienta jedine to najlepšie,“ upozorňuje. Dopĺňa, že konkurencia nevylučuje spoluprácu, ak to bude v záujme klienta alebo jednoducho sily jedného advokáta alebo advokátskej kancelárie nebudú stačiť na kvalitnú obhajobu.

Advokácia nie je sériová výroba. Jej produkty sú vždy zacielené na konkrétneho človeka. Práca advokáta sa nedá automatizovať, hlavným kapitálom kancelárií sú ľudia. Advokátske kancelárie preto často uprednostňujú absolventov bez skúseností, lebo si chcú kolegov vychovať takpovediac na svoj obraz. Navyše, každý z advokátov musí okrem odborných predpokladov spĺňať nepomenovateľnú požiadavku, ktorá sa dá opisom vysvetliť ako kultúrna kompatibilita. Viacerí partneri advokátskych kancelárií tvrdia, že nie je až taký problém nájsť vzdelaného a čestného človeka, ako nájsť individualitu, ktorá sadne do kultúry kancelárie.

Adepti na prácu advokáta musia byť osobnostne vyrovnaní a čistí. V práci sú často konfrontovaní s potrebou zaujať stanovisko na základe zdravého rozumu a racionálneho usporiadania vecí. Len ľudia, ktorí majú jasno vo všeobecných hodnotách, dávajú garanciu, že aj mimo rámca právnej služby dokážu problém zaradiť do hodnotovej škály. Jednoducho musia mať „upratanú“ hlavu.

Pre advokáta je dôležité aj niečo, čo sa označuje ako sociálny rozhľad. Okrem iného to znamená, že advokát by nemal byť zaťažený predsudkami, aby nepaušalizoval negatívne vlastnosti akejkoľvek skupiny. V dennodennom biznise musí byť advokát vybavený veľkou schopnosťou empatie.

Skreslený obraz

Obraz, ktorý si o advokátoch vytvorili neprávnici, nie je veľmi lichotivý. Všeobecne sa advokácia považuje za výnosný biznis. Na Slovensku pôsobí viac ako päťtísíc advokátov, nie všetci zarábajú nadpriemerne. Pôsobia rozdiely vyplývajúce zo zamerania (advokáta) aj regionálne rozdiely.

Existuje tlak na znižovanie sadzieb. Napriek tomu, že je to citlivá otázka, dokážu o nej advokáti diskutovať. Zlú krv robí najmä zovšeobecňovanie. Príklad, keď si istá slovenská advokátska kancelária za zastupovanie štátu v spore o päťdesiat miliónov eur účtovala odmenu dvadsať percent, nie je typický. Často sa však používa ako doklad o nehoráznych odmenách advokátov.

Mnohé rešpektované kancelárie uprednostňujú systém hodinových sadzieb pred odmenou za výsledok. Dôvod je jednoduchý, nik nedokáže garantovať úspešnosť v spore, lebo vopred nikdy nevie, či sudca prijme jeho argumentáciu. Na vysvetlenie možno použiť nasledujúci príklad. Na predaji veľkého obchodného centra pracuje právnik povedzme dvesto hodín. Rovnaký čas si vyžaduje často aj predaj rodinného domu, kde sa riešia záväzky so susedmi. Suma, ktorú vyfakturuje za obchodné centrum, je primeraná náročnosti prípadu. Napriek rovnakej náročnosti je tá istá suma pre majiteľa rodinného domu príliš vysoká.

Advokáti pripomínajú, že biznis je založený na tom, že predávajú klientom čas. Veľké kancelárie pracujú takmer výlučne podľa hodinových sadzieb. Výška sadzby závisí napríklad od toho, aký komplikovaný je problém, aký veľký tím je potrebný, koľko času si vyžiada.

Najproblematickejšími sú prípady, keď si právne služby objednáva štát. Niekedy verejný záujem akoby nedokázal prejaviť silu či skôr ochotu zohľadniť aj efektívnosť. Medzinárodné, ale aj slovenské kancelárie sa usilujú o veľmi férový vzťah medzi honorárom a časom. Advokáti hovoria: píšeme si počet hodín, tie majú nejakú cenu.

Pravdepodobne podľa iného vzorca fungujú kancelárie, ktoré profitujú na takzvaných politických zákazkách. Advokácia má akoby dvojitý meter. Verejná mienka hodnotí zahraničné kancelárie ako drahé, pritom to nie je pravda. Advokát pracujúci za hodinovú sadzbu by u klienta neuspel s tým, keby vykázal 24 hodín práce za deň. Ukazuje sa, že hodinová sadzba – ho- ci relatívne vysoká – je pre klienta efektívnejšia ako faktúra za bližšie nešpecifikované služby.