Pavol Jakubec verí, že spolu so Štefanom Kassayom môžu pečivársko-cukrovinkárske zoskupenie I.D.C. Holding rozvíjať napriek konkurencii nadnárodných koncernov. Sú síce posledný väčší nezávislý hráč v stredoeurópskom regióne, ale firmu predať nechcú.
A P. Jakubcovi „horalkový biznis“ nestačí. Peniaze, ktoré zarobil aj podnikaním v realitách, investuje do cestovného ruchu. Prostredníctvom eseročky I.D.C. sa stal štvrtinovým spolumajiteľom najväčšieho slovenského lyžiarskeho strediska Jasná Nízke Tatry.
Tam si sadá za rokovací stôl s vedením 1. garantovanej, ktoré bolo prešetrované za údajné finančné podvody a stratilo dôveru bánk. Problémová skupina ho do Jasnej pustila za cenu, že im požičia peniaze na záchranu iných firiem. P. Jakubec sa o investície nebojí.
Už dlhšie podnikáte v potravinárstve a robíte biznis s realitami. Prečo ste sa teraz rozhodli pre cestovný ruch?
Začal som rozmýšľať nad inými oblasťami investovania peňazí. Sledoval som si vývoj vo svete a chcel som ísť tam, kde badať najväčší rozvoj. Na telekomunikácie som malý pán, ale v turizme ako druhom najrýchlejšie rastúcom biznise sa mi to zdalo schodné. Aj Slováci cestujú za oddychom čoraz viac a na dovolenku vedia dať viac peňazí.
Prečo práve Jasná Nízke Tatry? Neobávali ste sa 1. garantovanej?
Keby sa 1. garantovaná nedostala do problémov, podiely v Jasnej nikdy nepredá, lebo je to veľmi perspektívna spoločnosť. Ťažkosti v ich skupine boli známe a ja som sa rozhodol, že sa začnem zaujímať o Jasnú. Chcel som kúpiť jej akcie a firme pomôcť investíciami.
Ako sa vám podarilo dohodnúť s majiteľmi Jasnej? Veď sa každého obávali, že im chce podniky zobrať.
Áno, v tom čase boli predstavitelia 1. garantovanej veľmi senzitívni, nedôverčiví a rokovania boli ťažké. O firmu sa navyše zaujímali aj iné silné investičné skupiny. No dôveru som napokon získal ja.
Čo vás tá dôvera stála? Štvrťmiliarda korún, ktorú ste do Jasnej vložili, išla podľa našich informácií takmer celá na záchranu iných problémových podnikov 1. garantovanej, a nie na rozvoj nízkotatranského strediska.
Drvivá väčšina mojich vkladov išla na sanovanie iných firiem. 1. garantovaná mala napríklad problémy s Nováckymi chemickými závodmi, kde získala podiel Penta.
- Pavol Jakubec (48) vyštudoval na bratislavskej Slovenskej vysokej škole technickej fakultu architektúry. Pred politickými zmenami v roku 1989 pracoval v slovenskej projekčnej kancelárii Stavoprojekt. Neskôr bol dva roky zamestnaný v britskej poradenskej firme Central European Development. V rokoch 1992 a 1993 sa v privatizácii stal spolumajiteľom pečivársko-cukrovinkárskeho zoskupenia I.D.C. Holding. Okrem potravinárskej výroby podnikal aj v oblasti realít a v polovici minulého roku získal od finančnej skupiny 1. garantovaná aj štvrtinový podiel lyžiarskeho strediska Jasná Nízke Tatry.
Neobávate sa, že pri finančných problémoch 1. garantovanej investície stratíte?
Nie, mám to dobre ošetrené. 1. garantovaná mi za pôžičky ručí jej akciami v Jasnej. Ak by ich nevrátila, príde o podiel vo firme.
Ako sa Jasnej darí?
Po roku, čo tam pôsobím, sa spoločnosť skonsolidovala. Dalo sa do poriadku financovanie, vnútorná organizácia aj vzťahy s dodávateľmi. Záväzky k obchodným partnerom sa podarilo znížiť z vyše štyridsať miliónov korún na ani nie päť miliónov. Pomohla nám aj bohatšia zimná sezóna. Vlaňajšok sa skončil dobre a po dlhých rokoch strát je firma v pluse.
1. garantovaná teda riadila Jasnú zle?
Nechcem kritizovať spoluvlastníka. Pravda je, že popri Jasnej mala 1. garantovaná iné firmy a jej priority preto boli priveľmi široké. Všetko sa zachytiť nedalo.
Ako ste sa vyrovnali s tým, že nad Jasnou zlomili palicu úverujúce banky? UniBanka pohľadávku takmer dvesto miliónov korún predala firme Sintec a jej snahy o exekúciu majetku lyžiarskeho strediska zastavili súdne zákazy.
Reakcia bánk na problémy 1. garantovanej dostala Jasnú do izolácie a situácia bola nebezpečná. Hneď na začiatku nástupu do Jasnej som povedal, že musíme rýchlo vyčistiť vzťahy s veriteľmi. Nechcel som, aby nánosy z minulosti ukrajovali z tejto firmy majetok. Túto veľkú pohľadávku Sintecu sa nám podarilo vyplatiť. Využili sme vlastné zdroje Jasnej aj spätný lízing na jej majetok. Riziko sme zvládli relatívne hravo, lebo stredisko vytvára zaujímavé výnosy. Veď aj teraz máme na účte v hotovosti vyše sto miliónov korún.
Z čoho chcete zabezpečiť ďalší rozvoj strediska po strate dôvery bánk?
Firma sa postupne stabilizovala a otvorila sa svetu. Terajšia situácia finančné inštitúcie oprávňuje, aby na ňu pozerali úplne iným pohľadom. Prvá lastovička bolo vybavenie spätného lízingu. Teraz máme od bánk prvé ponuky na normálne financovanie. Rokujeme už o klasickom úvere. S inou bankou zasa hovoríme o možnosti, že Jasná vydá vlastné dlhopisy.
Idete už investovať do rozvoja?
Prvý rok sa veľa neinvestovalo, ale teraz sme pripravili novú stratégiu rozvoja. Už tento rok ideme zainvestovať takmer dvesto miliónov korún do novej štvorsedačky a nových vlekov.
Čo povolenia na rozvoj turistických stredísk v horách? S tým má problém každý investor.
Dobre je, že cítime podporu od Žilinského samosprávneho kraja i ministerstva životného prostredia. Problém je prístup samosprávy obce Demänovská Dolina. Ľudia zo zastupiteľstva majú rôzne názory na rozvoj regiónu. Ten chce presadiť obchod, iný zasa bufet. Každý chce, aby sa výstavba robila práve na jeho pozemku. Obec zadala vypracovanie územného plánu, skoro bol hotový, naraz zrušila zmluvu so spracovateľom. Teraz sa má hľadať nový. Dobre, nech si každý nájde priestor na biznis. No brzdí nás to, lebo územný plán je koncepčný pohľad na celú dolinu. Takže musíme čakať. Hádky o bufety dokážu brzdiť náš širší cieľ – vybudovať z Jasnej najväčšie rekreačné stredisko vo východnom bloku mimo alpského regiónu.
A čo tradičný odpor ekologických združení k zjazdovkám? Vy máte vari viac problémov so samosprávou?
Momentálne áno. Ale aj ekológov môžem ubezpečiť, že zachovanie pekného a zdravého prostredia pre návštevníkov strediska je nielen ich, ale aj náš záujem.
Ako chcete prelomiť patový stav s územným plánom?
Pevne verím, že obec pochopí škodlivosť terajšieho stavu. Aj malí podnikatelia si predsa musia uvedomiť, že blokovanie územného plánu škodí celému regiónu. Navyše v Jasnej nie sme odkázaní len na rozvoj severných svahov Chopku. Južné svahy boli zatiaľ síce zaspaté, ale teraz sa chceme zamerať aj na toto územie. V tamojšej obci Horná Lehota máme lepšiu podporu. Tam sa na územnom pláne seriózne pracuje.
Ako teda vyzerajú vaše plány s Jasnou?
Dnes Jasná vie zabezpečovať lyžovačku naraz pre 20-tisíc lyžiarov. V priebehu najbližších piatich rokov chceme kapacitu rozšíriť na 36-tisíc, a to hlavne rozvojom južných svahov. Mojou ambíciou je, aby sme urobili lanovkové prepojenie oboch svahov Chopku.
Na to bude treba viac zdrojov.
Prepojenie máme naplánované na rok 2008. Cela investícia dosiahne šesťsto až sedemsto miliónov korún. Preto rátame aj s úvermi či zdrojmi z eurofondov.
Slovenská vláda s priamou dotáciou podnikateľov neráta.
Môže to skomplikovať naše plány. No na cesty či parkoviská ako verejnoprospešné projekty by sme spolupráci s obcami verejné podpory dostať mohli. Ale vieme prežiť aj bez väčších zdrojov z eurofondov.
Ste pripravený do rozvoja Jasnej vkladať ďalšie vlastné peniaze?
Samozrejme. Aj 1. garantovaná vie, že mám záujem o zvyšovanie základného imania alebo aj o ich podiel.
Do veľkého biznisu ste vošli s pečivárňami a výrobou cukroviniek. Ako ste sa vy ako architekt k tomu vlastne dostali?
Pôvodne sme s ďalším majiteľom I.D.C. Holdingu profesorom Kassayom pracovali v britskom investičnom fonde. Mal za úlohu vyhľadávať investičné príležitosti na Slovensku i v Česku. Spoločnosť sa nesprávala celkom korektne a rozlúčili sme sa s nimi. Skúsenosti s privatizačnými projektmi nám ostali. Hoci sme nemali dosť vlastných zdrojov, bola doba, keď sa dali čerpať úvery.
K fabrikám v Seredi a Trnave ste sa dostali počas privatizácie v rokoch 1992 a 1993. Snažil sa na nich štát aj naozaj zarobiť, keď už vtedy dosahovali slušné tržby 1,5 miliardy korún?
Nič sme nedostali za malé peniaze. Naopak, na tie časy sme zaplatili nehorázne sumy – dokopy vyše šesťsto miliónov korún. Zobrali sme si úver, nemali sme žiadne úľavy, odratúvanie investícií z ceny ako niektorí iní privatizéri. Trnavský závod sme dosť preplatili. S odstupom času treba povedať, že sme kúpili kopu šrotu, lebo závod sme museli rýchlo zmodernizovať. Firmy sme posunuli k vyšším výkonom a zamestnávame v nich stále vyše tisícky ľudí.
Do roku 2002 tržby I.D.C. Holdingu neustále rástli k trom miliardám. Posledné roky nastal pokles a ziskovosť išla dolu. Začína vám v konkurenčnom boji s nadnárodnými koncernmi ako Nestlé, Danone či Kraft dochádzať dych?
Vtedy klesla kúpna sila obyvateľstva. Dôležité meradlo sú trhové podiely. A tie nám mierne narástli, takže konkurenti strácali viac. Tunajší trh je rozdelený medzi štyroch hráčov. A Slovák jednoducho viac sladkostí nezje. Ak chceme rásť, musíme expandovať inde. V Česku, v domovskej krajine nášho najvážnejšieho konkurenta, firmy Opavia, dosahujeme ročné tržby už na úrovni miliardy slovenských korún.
Nadnárodné firmy môžu vynakladať viac zdrojov na reklamu. Marketing je v značkových potravinárskych výrobkoch určite podstatný. Máte šancu v súboji s veľkými koncernmi prežiť?
Na najdrahšiu, televíznu reklamu nemám najlichotivejší názor, aj keď mi to v reklamných agentúrach vytýkajú. Už pred desiatimi rokmi sme si v I.D.C. uvedomili, že neuvážene veľké peniaze vložené do televízie primeraný efekt vo zvýšení predajnosti neprinášajú. Už tu bolo veľa značiek z cudziny, čo rozbehli masívne kampane, ale postupne boli z nášho trhu takmer úplne stiahnuté. Pamätáte si tie kampane na tyčinky Mars v prvej polovici 90. rokov? A aká je ich dnešná pozícia na trhu? Takmer ich nevidno. Koncernov sa dnes určite nebojíme. Veď sme prežili slovenský klondike spred desiatich rokov, keď nikto nikomu neplatil.
A čo nástup veľkoobchodných sietí s tlakom na ceny potravín?
Veľa potravinárov sa sťažuje, že ich tlačia na kolená. My sme boli pripravení a vôbec to nie je tragické. S tými istými sieťami sme pred ich príchodom na Slovensko spolupracovali v susednom Česku. Tam sme začali vytvárať partnerské siete. Boli sme pripravení personálne, technológiami, spôsobom predaja, balením, dodávkami just-in-time. Takže potom nám stačilo nevoziť Tatranky zo Serede do Prahy, ale sem.
Vlani ste uzavreli menšiu pečivársku fabriku v Holíči a výrobu ste presunuli do Serede. Takže konkurencia či reťazce vás asi tlačia k väčšej efektivite?
Zavreli sme ju, máte pravdu, ale prečo? Presťahovaním výroby sme na fixných nákladoch ročne ušetrili tridsať miliónov korún. Mne to bolo tiež ľúto. Poviete si, tam máme závod, hentam máme závod. Prídete, je tam veľa zamestnancov v bielych plášťoch, ktorým môžete šéfovať. Zatvorenie prevádzky nebol výsledok príchodu reťazcov. O znižovanie nákladov a racionalizáciu práce sa snažíme bez tlaku zvonku. Ekonomika a efektívnosť nepustia.
Seredský a trnavský závod sú pre vás nosné. Čo závod v Ilave na výrobu piškót. Prežije?
V Ilave máme problém. Tam sa ide šesť dní v týždni na štyri zmeny a nestačíme vyrábať. Uvažujeme o tom, že buď závod rozšírime, alebo budeme musieť výrobu opäť presunúť do väčšieho závodu.
Ešte dávnejšie pred nástupom veľkých reťazcov ste v roku 1994 s majiteľmi ďalších veľkých potravinárskych firiem ako Palma-Tumys či Tauris založili Potravinársky investičný fond. Na čo slúžilo toto spojenie?
V tom období bolo zakladanie fondov populárne. Uvažovali sme, že zoskupíme nejaké prostriedky napríklad na tvorbu menších obchodných sieti. Vtedy sme rozmýšľali o vlastných predajniach. Ale napokon sa to rozpadlo. Nikto nemal záujem chytiť fond do rúk a venovať sa mu naplno. Každý z nás mal predsa len vlastnú potravinársku výrobu a na obchody sa ťahúň nenašiel. S odstupom času to skôr hodnotím ako taký malý úlet.
Vaše I.D.C. je posledný väčší nezávislý výrobca sladkostí v strednej Európe. Je o vás veľký záujem zahraničných investorov, trebárs aj z radov konkurentov?
Máme ponuky hlavne od fondov rizikového kapitálu, i keď za nimi môžu byť aj konkurenti z biznisu. Tí vám to nikdy nepovedia priamo, ale vždy si nájdu nejakú cestu bokom. Zatiaľ nie je čas, aby I.D.C. Holding zmenil akcionársku štruktúru.
Predsa len – nechcete firmu predať? Lebo je možné, že ten konkurenčný tlak veľkých koncernov i silné obchodné reťazce môžu jej hodnotu znížiť.
Opakujem, nemáme záujem predať firmu, lebo sme si vedomí našej dobrej situácie. I.D.C sám je na trhu silný hráč a aj on pritvrdzuje konkurenciu. Firma je stabilná, trh v strednej Európe je podelený. S ostatnými sa len hráme, kde kto komu zoberie z pozície na trhu.
Na Slovensko prichádza ďalší konkurent. V Leviciach stavia výrobňu cukríkov holandský Leaf a môže byť konkurenciou pre vaše cukríky z Trnavy. Obávate sa?
Keď sa deje niečo nové, vždy to múti vodu v rybníku. Zatiaľ je otázne, ako bude pre nich dôležitý tuzemský trh. A ako budú prípadne úspešní pri budovaní distribučných kanálov. Na Morave bol tiež postavený veľký závod na gumové medvedíky a za dva roky to zakapalo.
Konkurenčný boj s českou Opaviou zo skupiny Danone pre-rástol do súdnych sporov o obaly na Horalky. Nedávno ste s nimi uzavreli zmierlivú dohodu. Prečo? Pôvodne I.D.C. vystupoval dosť tvrdo.
Pretože to nemalo konca kraja a odpútavalo to sily i peniaze na oboch stranách. Nie je dobre, ak sa so susedom stále hádate. Aj keď do náruče si rovno padať nemusíte.
O Horalkách sa častejšie hovorilo v médiách a možno to aj priťahovalo zákazníkov. Nebol to tak trochu marketing?
Rozhodne nie. Viete, keď som videl tú ich zmenšenú Horalku za pár korún, až ma pichalo pri srdci. Snaha o vytlačenie konkurenta menej kvalitnou náhradou a znižovaním cien nie je dobrá cesta. Načo je dobré zvíťaziť v boji o nulovú maržu?
A to, že ste si zmierlivou dohodou možno nechceli odohnať budúceho kupca, je tiež len konštrukcia?
Áno.
Spor ste dlho viedli s americkým Kraft Food o značku Figaro, ktorú využíva nielen ich bratislavský závod, ale aj váš trnavský. Ako to teraz vyzerá?
Napokon sme to na najvyššom súde vyhrali. So žalobou neuspeli a značku môžeme využívať obaja. Chyba bola v tom, že závody Figaro patrili na Slovensku medzi prvé veľké privatizácie. A čo už len vtedy štátni úradníci vedeli o duševnom vlastníctve? Značku predali nám aj im a bol z toho spor.
Sladký biznis
Dvojica spolumajiteľov Pavol Jakubec a Štefan Kassay začala pečivársko-cukrovinkárske zoskupenie I.D.C. Holding budovať pred skoro pätnástimi rokmi, keď sprivatizovala veľké podniky v Seredi a Trnave. V seredskom závode produkuje dodnes oblátky, perníky a trubičky. V Trnave zasa cukríky a čokoládové výrobky.
Neskôr majitelia pridali aj ďalšie závody. V Cíferi I.D.C. vyrába čokoládové polevy a v Ilave piškóty. Piaty závod mala skupina v Holíči, ale zo Záhoria sa vlani stiahla. Celá výroba tamojších perníkov i trubičiek sa presunula do Serede.
Posledné roky I.D.C klesali aj dosahované tržby. Pred štyrmi rokmi sa firma dostávala k tržbám vyše 2,8 miliardy korún, ale vlaňajšie tržby boli už o polmiliardu nižšie. Firme mierne klesli aj zisky. Stále však siahajú k takmer stovke miliónov korún.
Pokles výkonnosti je ovplyvnený hlavne stagnovaním cien potravín na domácom slovenskom trhu. Spoločnosť v objemovom vyjadrení síce stále vyrába zhruba 25-tisíc ton výrobkov ročne, ale ceny sa znižujú. Svoj rast I.D.C. vidí hlavne vo zvyšovaní exportov.
Foto – Vlado Benko, Miro Nôta
