Naše projekty sú už také veľké, že slovenské a české banky so svojimi úverovými limitmi na ne nestačia, musíme si požičiavať v londýnskych, hovorí Patrik Tkáč, ktorý je spolu s Ivanom Jakabovičom zakladateľ jednej z najväčších finančných skupín na území bývalého Československa. J&T pred vyše desiatkou rokov začala rásť na burzových špekuláciách a lovila v kalných vodách kupónovej privatizácie. Dnes podniká v privátnom bankovníctve, realitách, cestovnom ruchu, energetike, strojárstve, potravinárstve, zdravotníctve, médiách či vo futbale. Zamestnáva dvanásťtisíc ľudí.
Skupina je synonymom rýchleho rastu i dravosti. Párkrát sa dostala pod drobnohľad policajných vyšetrovateľov či orgánov dohľadu nad finančným trhom. Nikdy jej nič protizákonné nedokázali. P. Tkáč hovorí, že J&T robí všetko, aby ju verejnosť i politici nevnímali ako žraloka. Čo je stratégia, o ktorej v 27249>rozhovore pre TREND hovoril už pred štyrmi rokmi I. Jakabovič. Skupina chce dostať svoje projekty na burzu. Po Slovensku a Česku rozbieha aktivity v Rusku. Cieľ je prvá liga na území celého bývalého východného bloku.
- NEPREHLIADNITE:
- 107593>Zamyslenie nad žralokmi (Komentár)
Ktoré boli kľúčové veci, čo dostali J&T tam, kde je?
|
Patrik Tkáč (34) absolvoval Národohospodársku fakultu Ekonomickej univerzity v Bratislave. Pracoval v spoločnosti Procter&Gamble. Od roku 1994 začal s partnerom Ivanom Jakabovičom budovať finančnú skupinu J&T. Tá dnes podniká v privátnom bankovníctve, realitách, priemysle či zdravotníctve a jej vlastný majetok dosahuje vyše 14 miliárd korún. Hlavne v Česku a na Slovensku zamestnáva skupina vyše 12-tisíc ľudí. Vlani priemyselné podniky J&T dosiahli celkové tržby v hodnote vyše 16 miliárd korún. Ročný čistý zisk skupiny sa v posledných rokoch pohybuje okolo úrovne troch miliárd korún. |
V prvej chvíli mi zídu na um obchody, na ktorých sme najviac zarobili. Ale to nebolo podstatné. Strategické bolo to, že sme sa nespravili ako iné skupiny, ktoré idú systémom projekt za projektom, obchod za obchodom. Už na začiatku sme sa rozhodli budovať aj infraštruktúru. Veľa peňazí sme vložili do privátnej J&T Banky a starostlivosti o klientov. Tak máme na rast nielen vlastný kapitál, ale aj ich peniaze, ktoré sú nám ochotní zveriť. Veľkú rolu zohralo aj to, že sme sa odhodlali rozširovať okruh partnerov skupiny. S každým človekom prišli skúsenosti i vízie, a tak mohla firma rásť.
Ako široké je dnes vedenie skupiny?
Máme už deviatich partnerov. V okolí nepoznám žiadnu inú skupinu, ktorá by mala takýto široký vrchol. V našich hlavách sú to už akcionári, i keď to ešte nie je technicky dotiahnuté. Oficiálne je vlastník skupiny Ivan Jakabovič a môj otec Jozef Tkáč, ktorý sa k nám pripojil, keď odišiel z vedenia IRB. Aj to, že vlastníctvo ešte nie je upratané, je dôkaz, že medzi nami panuje dôvera. Sme rovnocenní a zodpovednosť si delíme len podľa toho, v ktorom biznise sa ten-ktorý partner cíti silnejší.
Kto rozhoduje o smerovaní J&T?
Otec buduje vzťahy so staršou generáciou, pretože my ostatní sme predsa len mladší. Peter Korbačka a Dušan Palcr zodpovedajú za reality. Igor Rattaj má na starosti špecifické projekty ako ozdravenie 1. garantovanej či realitné záujmy vo Vysokých Tatrách. Tomaš Martinec šéfuje švajčiarskej privátnej banke IBI Bank. A Martin Fedor a Daniel Křetinský majú projekty z priemyslu, energetiky či dopravy. No a ja, Ivan Jakabovič a otec dávame projektom definitívne požehnanie. Alebo riešime prípadné konflikty, aby projekt jedného partnera nepoškodil projekt iného. Trebárs sme mali kúpiť do pražskej Sparty futbalistu z iného klubu, kde sa mu skončila zmluva. Malo ísť o rýchlu záležitosť, ale nakoniec sme ho museli vykúpiť výhodnejšie pre bývalý klub. Ten totiž vlastnili ľudia, s ktorými sme spolupracovali pri inom biznise.
Na začiatku boli špekulácie s akciami investičných fondov. A kontroverzie okolo správania sa k minoritným akcionárom.
Veľa fondov skrachovalo a ľudia prišli o peniaze. My sme s Creditanstalt IF išli inou cestou. Fond sme nerozkradli, ale všetko, čo sme v J&T robili, sme poctivo vešali pod fond. Ľudia, ktorí si kupónové knižky s ním podržali, získali sumy aj v hodnote stotisíc korún.
Takých šťastlivcov veľa nebolo. Väčšina, ktorá z fondu vystúpila skôr, sa k horibilným sumám nedostala.
Na rovinu. Vždy sme vykupovali akcie fondu len za zákonom stanovené sumy a nešli sme vyššie. I keď skutočná hodnota bola na vyšších číslach. Vyplácať reálnu trhovú sumu by možno bolo super morálne, ale takto biznis nefunguje. Veď kto chcel, vždy si mohol akcie fondu podržať.
Dnes podnikáte vo veľkom, a to sa nedá bez kamarátov v politike. Na rozdiel od iných podnikateľských skupín nekritizujete vládu Roberta Fica za zásahy do Zákonníka práce či zdravotnej reformy, ani za zastavenú privatizáciu.
A čo by sme zmenili kritizovaním? Jednoducho vieme, že politici sa musia orientovať podľa volebných preferencií. Keby som bol premiér, asi sa správam rovnako.
A vás neohrozuje, že vláda chce stopnúť súkromné zdravotné poisťovne? Investovali ste do Európskej zdravotnej poisťovne?
Po nástupe novej vlády sa veci menia. To je politika. Pravda je, že teraz by nám zrejme za poisťovňu nikto nedal ani peniaze, ktoré sme do nej vložili. Ale mikrobiologické laboratóriá, ktoré sme kúpili v rámci rozvoja podnikania v zdravotníctve, chce od nás kúpiť veľa ľudí. Ak sa náš účet za vstup do zdravotníctva spočíta, je to v poriadku.
Naozaj je v poriadku, že vám chce vláda zobrať biznis, ktorý ste si ešte nedávno veľmi cenili?
Počkáme, ako sa to s poisťovňami skončí. Ale určite si nemyslíme, že sa niečo dá len tak zoštátniť. Navyše, vláda tlačí len na poisťovne. V nemocniciach sa dá podnikať ďalej. K tým, čo už máme v Bratislave, Košiciach, Humennom a Svidníku, chceme kupovať ďalšie.
Neprekáža vám, že vláda chce rozbiť novú finančnú strechu zdravotníctva, ktorá ho mohla urobiť efektívnejším?
Prekáža a s tým rozbitím ste to naozaj vystihli. Aj keď ja to tak sám pomenovať nechcem. Ak vláda chce zobrať zdravotníctvu jednu dôležitú vetvu, reforma nebude taká pekná a sofistikovaná. Ale asi si vláda trúfa, že štát môže byť efektívnejší.
A čo zastavenie veľkých štátnych privatizácií – bratislavského letiska, železníc či teplární? O všetky ste mali záujem.
Drvivú väčšinu peňazí sme zarobili mimo aktív získaných v privatizácii. Naše podnikanie nestojí na tom, či uspejeme v nejakom štátnom tendri.
Snažíte sa byť viac úspešní biznismeni, ako kritici vlády. Aj keď tam budú sedieť akíkoľvek politici?
Nám sa zdá, že nemá zmysel, aby sme ako firma kritizovali vládu. Neprináleží nám to. Veď ponúkame bankové služby a našimi klientmi sú aj ľudia, ktorí túto vládu podporujú. Ak by sme išli proti nej, išli by sme vlastne proti niektorým obchodným partnerom. Sme aj bankári. Nekritizujeme.
Máte v politike ľudí, za ktorými môžete prísť a predniesť pripomienky k čomukoľvek, čo súvisí s vašimi podnikateľskými záujmami?
Ak máme potrebu sa porozprávať, máme k politikom dvere otvorené. Myslím, že ku každému, aj keď neotravujeme práve premiérov. Ale ak máme záujmy napríklad v tatranskom cestovnom ruchu, ideme sa na ministerstvo životného prostredia porozprávať o zonácii ochranných pásiem.
Vzťahy s novou vládou budú zrejme blízke, keď jeden z vašich vysokých manažérov, Róbert Hančák, odišiel pracovať na ministerstvo vnútra. Nevnímajú takéto veci citlivo vaši obchodní partneri?
My sme tam Roba neposadili, i keď ho máme stále radi. Jednoducho sme neuspokojovali jeho predstavy a odišiel pracovať inam. Ja len viem, že sa pozná s ministrom Robertom Kaliňákom. My sme ani netušili, kam odchádza. Azda si nemyslíte, že keby sme aj teoreticky chceli ovplyvňovať politiku, robili by sme to takto priehľadne?
Ako presadzujete záujmy u politikov? Ide to bez úplatkov?
Politikov neuplácame. Prichádzame s nimi do styku len ako s kamarátmi či partnermi. V rámci normálnej diskusie medzi štátnou mocou a podnikateľským prostredím. Platíme si služby sprostredkovateľov a lobistov, ktorí nám tvrdia, že majú kontakty na dôležitých ľudí. A tak vedia posunúť ďalej trebárs naše pripomienky k legislatíve. Či potom od nich idú peniaze na úplatky, na to dohliadať nemôžeme. To je otázka na lobistov.
Nie je to alibizmus? Čo keď vaše peniaze takto idú aj na korumpovanie?
Ale na to naozaj nemôžeme dohliadať. Takto funguje lobing všade na svete. Zaplatíte za službu a čakáte na výsledok práce lobistu. Nemôžem vedieť, či to náhodou nie je priamo sponzor nejakej strany. A to je morálnejšie, keď štátne firmy pomáhajú udržiavať niektorým politikom ich vplyv tým, že vydávajú veľké peniaze na sponzoring?
Už vám lobisti niečo vybavili tak, aby ste boli spokojní?
Na Slovensku tak či tak veľmi nie sú. Viac ich využívame v Česku. Pri privatizácii Severočeských dolov sme na nich vynaložili desiatky miliónov korún. No nikdy to nemáte isté. Ale ak máte možnosť uzavrieť kontrakt a niekto povie, že zabezpečí, aby vaša ponuka prešla aspoň do druhého kola, tak to zaujme. Často sa stalo, že sme za služby zaplatili. No nikdy sme ich neplatili, aby niekto dakoho podplácal.
Čo pre vás teda lobisti mali urobiť pri štátnych tendroch?
Majú obšírnejšie vysvetliť, prečo je naša ponuka pre štát i predávanú firmu najlepšia.
Nestačí dať do tendra ponuku a čakať na zhodnotenie?
Nie. Často sa stane, že niekto iný sa vás snaží pred ľuďmi okolo privatizácie očierniť. Musíme lobistu zaplatiť už len na našu obhajobu. Vysvetľovanie našich zámerov je dôležité aj preto, lebo štátne tendre sa už dlhšie nastavujú tak, aby sme nemohli nič kúpiť. Cítime nespravodlivosť, nemáme rovnaké podmienky ako veľkí zahraniční investori.
Imidž žraloka sa nedá u úradníkov tak ľahko zotrieť.
Pravda je taká, že boli okolo nás rozbehnuté aj kontroverzné veci. Trebárs žalované obchody s akciami. Možno niekomu prekáža aj to, že nejakí Slováci majú toľko peňazí. A niekto má možno problém s tým, že sme doteraz preberali iba existujúce firmy. Teraz nastáva obdobie, keď chceme začať stavať fabriky na zelenej lúke s úplne novými pracovnými miestami.
Čo to bude?
To ešte presne povedať nemôžem. Budeme stavať jednu naozaj veľkú výrobnú fabriku. Bude to niečo také, ako keď prichádzala Kia či Peugeot. A sme zvedaví, či sa k nám budú politici správať aspoň podobne, ako k investorom z cudziny.
Niekomu možno prekážajú vaše firmy na Cypre a v iných daňových rajoch, prostredníctvom ktorých sa snažíte ušetriť na daniach.
Nikdy sme nezamlčovali, že klientom pomáhame s daňovou optimalizáciou. Na to sme bankári. Ale cez firmy v zahraničí si znižujeme iba daň z kapitálových výnosov, z dividend či bankových vkladov. Daň z príjmu platíme do slovenskej štátnej kasy. Zo všetkých projektov i fabrík. V plnom rozsahu. Každú korunu z predaného bytu a každú korunu z akéhokoľvek výrobku má od nás Slovensko zdanenú.
Aký veľký je majetok J&T?
Náš vlastný – vyše štrnásť miliárd korún. Ak by sme brali do úvahy aktíva, ktoré spravujeme aj pre klientov, je to hodnota vyše sto miliárd korún.
Ako stíhate ukontrolovať takýto majetok?
Srdcom našej skupiny sú naše banky. Strážia majetok i finančné toky okolo všetkých vlastných i spravovaných aktív. Pracuje v nich sedemsto ľudí. S nimi sa to dá ukontrolovať. Navyše, stále zlepšujeme interné systémy spravovania majetku. Posledné štyri roky sme pracovali na tom, aby sme v konsolidácii skupiny dokázali vyjadriť úplne všetko, čo robíme. Chceli sme byť auditovaní tými najrenomovanejšími firmami, aby sme boli čo najtransparentnejší pred obchodnými partnermi. Nech vidia všetky naše aktíva, ale i záväzky. Teraz sa nám to konečne podarilo.
Prinútila vás k tomu prísnejšia legislatíva?
Robíme to pre vlastný rozvoj. Naše projekty sú už také rozsiahle, že lokálne české či slovenské banky nám so svojimi úverovými limitmi nepostačujú. Musíme si požičiavať od veľkých londýnskych bánk. Tie sú na prehľadné účtovníctvo a čistý audit oveľa prísnejšie.
Nechcete kritizovať politikov. Čistíte si účtovníctvo. Vždy ste boli tvrdí podnikatelia a nemali ste problém ísť do súdnych sporov. Mení sa dačo na vašej razantnosti?
Pravdu povediac ja si myslím, že sme vždy strašne mäkkí, aj keď to môže pri našom vykresľovaní v novinách vyzerať úsmevne. Ale naozaj nemôžeme ísť do konfliktov, pretože ponúkame bankové služby. Mohlo by sa stať, že v nejakom obchodnom spore pôjdeme proti vlastným klientom. Vždy si vyberáme pokojnejšiu cestu riešenia problémov. Radšej si vytvárame čiernu listinu ľudí, s ktorými do ďalších biznisov nejdeme.
Ste mocná firma. Viete sa udržať takí „pasívneší“, ako hovoríte?
Jednoducho nechceme mať nepriateľov. Sme veľkí. Tak sa nám dá uškodiť na mnohých miestach. Nebaví nás brániť sa, aj keď máme dostatok sily, vplyvu i zdrojov, aby sme mohli vyhlásiť vojnu komukoľvek. Našťastie, ešte nikto nás až tak nenaštval. Viac nás baví kúpiť si nový hotel, novú banku či podnik, a nie míňať energiu na spory.
Keď kupujete podniky, niekedy sú na ne zavesené regionálne mafiánske skupiny, ktoré ich tunelujú cez dodávku predražených surovín či služieb. Je náročné odstrihávať týchto ľudí od biznisu?
Niektoré firmy treba čistiť od hlavy a sú tam aj takéto vzťahy. Pravda je, že ak aj máte pocit, že to v nejakom podniku takto škrípe, je zložitejšie nájsť dôkazy. Preto je ťažké hneď niekomu povedať: Ty si tu dlhé roky kradol, končíme. Preto sa s ľuďmi z regiónov radšej stretneme a snažíme sa nastaviť nový systém vzťahov, výhodnejší pre prosperitu kúpeného podniku.
Aké sú vzťahy s inými, podobne veľkými investičnými skupinami? S Pentou ste v otvorenom boji o majetok 1. garantovanej.
Pri tej je to s Pentou boj na život a na smrť. Už dlho sme konkurenti. Ale vždy je to len konflikt o biznis. Inak sa viem s čelnými predstaviteľmi Penty baviť hoci o bežnom živote úplne v pohode.
Ako sa vám podarilo presvedčiť vedenie 1. garantovanej, aby vám dali dôveru na ozdravenie a neskoršie speňaženie majetku ich skupiny?
Boli sme pre nich vhodní nielen svojím silným finančným i právnym zázemím, ale sme pre nich aj nekonfliktní. S Pentou robiť nemohli, lebo tá akcie ich Nováckych chemických závodov kupovala od úverujúcich bánk v čase, keď vedenie 1. garantovanej malo najväčšie problémy a bálo sa práve takéhoto rozdrobovania majetku. Jednoducho, 1. garantovaná pristúpila na našu ponuku, že ich skupinu ozdravíme a k rozkradnutiu ich majetku nepríde.
Čo by ste si chceli z 1. garantovanej sami kúpiť?
K cestovnému ruchu máme blízko, a tak asi nízkotatranské lyžiarske stredisko Ski Jasná. O tom, že by sme mali kúpiť NCHZ, nie sme presvedčení. Nemáme na chémiu zázemie.
O Istrokapitáli sa hovorí, že časom ho J&T zoberie pod svoje krídla. I keď oficiálne to bude vyzerať ako fúzia. Čo je na tom pravdy?
Zatiaľ je pravda len to, že s Istrokapitálom sme si nablízku a robíme veľa obchodov spoločne. A s Máriom Hoffmannom sme osobní priatelia. Fakt je, že sme s ním už stokrát hovorili, či sa nestane naším desiatym partnerom. Ale v hlavách ešte nemáme finálnu dohodu.
Smeruje to k prepojeniu?
Mário najskôr musí dokončiť konsolidáciu vlastníctva Poštovej banky. On sám dobre vie, že sme v našej skupine zameraní len na privátne bankovníctvo, že nie sme retailisti.
Teda najprv Istrokapitál predá Poštovú banku, až potom príde k prepojeniu?
Áno. Ak by Mário predal banku a mal by cash, určite by mohol prísť do J&T. Bola by to rozhodne správna cesta. Ale aj to naráža na jeden problém. Posledné, čo potrebujeme, je cash. Navyše, jeho vstup do našej skupiny je na rozhodnutí všetkých deviatich partnerov. Každý z nich si váži každé jedno percento svojho podielu. Schodnejšia cesta, ak M. Hoffmann napokon predá Poštovú banku, bude možno spočívať v tom, že naďalej zostane samostatný a budeme spolu robiť len jednotlivé obchody.
Prečo nechcete Poštovú banku? Obávate sa, či by te ju dali dokopy?
Čo dokopy? Ona je v kope.
Nezarába také zisky, ako by mohla.
To je len odraz toho, že konzervatívnejšie a opatrnejšie, ako robí bankovníctvo Poštová banka, sa to ani nedá. Je vedená tak, aby sa bez problémov predala strategickému investorovi. Ale my v J&T sa nemôžeme z ničoho nič hrať na strategického investora v retailovom bankovníctve.
Ktoré sú pre vás strategické oblasti podnikania?
Bankovníctvo, reality i priemysel. Ale osobitne v energetike a hotelierstve chceme vytvoriť silné celky a zahrať si s nimi svetovú hru. Teda vytvoriť aktívum, s ktorým by sme mohli ísť na burzu. A keď nám trh reálne ocení naše zoskupenie energetických podnikov či hotelov, pôjdeme do fúzie či výmeny vlastníckych podielov s niektorým naozaj silným energetickým koncernom či hotelovou sieťou svetového mena.
Ako máte rozbehnuté tieto ciele?
V energetike máme jednoznačne našliapnuté, aby sme vytvorili veľmi zaujímavý koncern s dosahom na celý región strednej a východnej Európy. Zatiaľ máme českého obchodníka s energiami United Energy, Plzenskú energetiku, či tlmačského výrobcu kotlov SES. Veľké projekty na zelenej lúke ešte len rozbehneme. Vo fáze posudzovania vplyvov na životné prostredie máme projekty výstavby dvoch veľkých tepelných elektrární. Jednu postavíme v Česku a jednu na Slovensku.
Ako veľké budú?
Tá slovenská má mať výkon okolo 150 MW a bude nás stáť niekoľko miliárd korún. Nové elektrárne budú môcť spaľovať uhlie, biomasu i plyn, aby sme sa nestali závislými od užšieho okruhu dodávateľov. Elektrárne sa nám rovnako núkajú v Srbsku či Chorvátsku. No najprv to musíme skĺbiť s tamojšou legislatívou. Takisto by sme chceli energetické zdroje stavať v Rusku.
Ako má vyzerať hotelový biznis?
Zatiaľ máme hotely v Prahe, Bratislave a vo Vysokých Tatrách. Postupne chceme vytvoriť celosvetovú sieť. Lenže nakupovať hotely v západnej Európe či Severnej Amerike by bolo drahé. Preto sa pozeráme po iných častiach sveta. Napríklad ideme stavať veľký komplex za 15 miliárd korún v Karibiku. Hotely chceme vybudovať v Rusku. A pohybujeme sa aj vo Vietname. I keď tam je rozvoj nášho hotelierstva zatiaľ len vízia. Po cestovnom ruchu sa obzeráme v Číne. Napríklad tam úplne chýbajú lyžiarske strediská. Ale opäť, reálne projekty sú veľmi ďaleko.
Biznis v cestovnom ruchu je často blokovaný odporom ekologických organizácií či nejasnými záujmami miestnych samospráv. Ako s nimi vychádzate?
Čas nás otupil. Mysleli sme si, že bratislavský River Park bude mať teraz po kolaudácii. Ale niekto tam začal lamentovať nad pár stromami a hovoriť, že sme ekologickí nepriatelia. V Tatrách sme trochu lajdácki, keď sa oponentom nesnažíme viac vysvetliť naše zámery. Sústreďujeme sa na kupovanie hotelov či zjazdoviek a na vysvetľovanie čas nezostáva. Rozvoj turizmu tam nastane, až keď sa vyjasnia vlastnícke vzťahy i záujmy.
Čo plánujete vo výstavbe kancelársko-bytových komplexov či priemyselných parkov?
Reality sa nám pri stavebnom boome tak neuveriteľne dobre financujú, že by sme s nimi tiež chceli ísť časom na burzu. Aby trh ocenil, akí sme veľkí. V hre je aj to, že by sme naše baraky vložili s nejakou bankou do realitného fondu.
Investujete do najdrahšej bytovej či kancelárskej výstavby. Neobávate sa, že sa bohatí zákazníci minú?
My sami sme v našej privátnej banke za posledné dva roky vyrobili desiatky multimilionárov. Len tým, že sme im poradili nakúpiť akcie ČEZ. V skupine žijeme tým, že majetku a bohatých ľudí na svete pribúda. Byty staviame blízko centier Bratislavy či Prahy, o úspech sa nebojíme. Kancelárie sú trochu iné. Zo začiatku sme boli opatrnejší. Najprv sme našli nájomníkov, potom dačo robili. Teraz sme odvážnejší. Bratislavské Presscentrum sme rozbehli bez nájomníkov. Je plné.
A v slovenskom priemysle sa ešte po nejakých väčších firmách obzeráte?
Už toho nie je veľa. A sme aj trochu naštvaní, že do mnohých firiem sme nešli sami, len sme pri ich kúpe radili či poskytovali pôžičky iným investorom. Napríklad sme boli poradcom pri privatizácii rozvodných energetických závodov. Dnes by sme ich radi kúpili. Ale tam už sú strategickí investori.
Ako získavate do podnikov s rôznym zameraním výroby špičkových manažérov? Vychovávate si ich sami alebo kupujete hotových ľudí?
Robíme to oboma spôsobmi. Ale pri hotových a naozaj kvalitných ľuďoch je dnes jediná cesta. Treba ich kúpiť s podnikmi, kde sú zamestnaní. Do slova a do písmena to platí v energetike. V tomto biznise sa cítime silní ani nie preto, lebo vlastníme nejaké energetické firmy. Ale skôr preto, že sme s nimi získali špičkových ľudí. Človek, ktorý má za sebou postavené elektrárne, sa nejde ponúkať na voľný trh, ale sedí vo svojej dlhoročnej firme. Aj tlmačskú SES sme museli kúpiť, ak sme chceli vyrábať kotly. Na zelenej lúke takúto fabriku nepostavíte. Nie sú voľní ľudia.
Na ktorých projektoch ste doteraz najviac zarobili?
Jednoznačne na akciách ČEZ. Dobre sme zarobili aj na akciách Nafty Gbely, Slovnaftu či VSŽ.
A naopak, kde ste prerobili?
Našťastie toho veľa nemáme. Platí to pre Jihlavské sklárne. V ich prípade platilo staré známe – nekupuj to, keď je to také lacné. Táto fabrika nemala trh. Projekt sa skončí nanajvýš tak rozpredajom aktív, aby sa nám vrátila aspoň väčšina investovaných peňazí. Raz sme vyhoreli na jednom internetovom portáli, to boli naozaj iba peniaze vyhodené do vzduchu. Ale išlo o pár miliónov korún, tak sme to zobrali športovejšie. No a ešte si spomínam, že sme stratili aj na akciách IRB.
Teraz sa vám na Slovensku nedarí ani so stále stratovými minerálkami zo Západoslovenských žriediel.
Podniku to veľmi nejde. Ale veríme, že sa to zlepší.
Prečo investujete do médií? Boli ste etablovaní v TA3 a teraz vlastníte televíziu JOJ. Je to o biznise alebo chcete mať vplyv na verejnosť?
Nie, televíziu nechceme využívať a nezasahujeme do jej programu. V opačnom prípade by jej verejnosť prestala dôverovať a znehodnotili by sme si investíciu. No pravda je aj to, že vlastníctvo televízie je pre nás istá ochrana. Aby sa o nás niekto nepokúšal šíriť nepravdy a ohovárania. Ale kupovali sme ju pre zisky. Časom, ako u nás bude rásť životná úroveň i ceny a objednávky reklamy, očakávame, že JOJ nám ročne zarobí pol miliardy korún.
A kúpa futbalovej pražskej Sparty? Je to tiež primerane výnosná investícia alebo skôr imidžová hračka?
Je to dobrá investícia. Lístok na Spartu dnes stojí 50 korún, neďaleko na ihriskách Bundesligy 50 eur. České ceny pôjdu len hore. Navyše, Sparta má úžasné meno v zahraničí. Na obchodných rokovaniach v Moskve by som bol za iných okolností asi nikto. Keď poviem, že vlastníme Spartu, Rusi sa s nami hneď rozprávajú inak.
A sme pri novom investičnom cieli. Je náročné zvládnuť špecifiká ruského trhu? Všemocní oligarchovia, väčší vplyv politikov či veľké úplatkárstvo.
V Rusku je síce demokracia, ale zároveň si treba uvedomiť, na čo Rusom siahať nemožno. Tamojšia vláda cudzincom hovorí: Do energií či nerastných surovín sa nám nemiešajte. Chceli by sme podiel v nejakej čiernouhoľnej bani pre naše plánované elektrárne, ale nemôžeme to robiť nasilu.
Dá sa v Rusku ľahšie dostať aspoň do biznisu s realitami?
Je to ťažké. Na Slovensku viete, že realitný projekt multifunkčného komplexu máte vo vrecku, keď získate pozemok. V Rusku máte istotu, až keď to naozaj stojí. Lebo pozemok môžete dostať najviac do prenájmu a väčšinou musíte byť v konzorciu s nejakým Rusom. Ale máme tam dohodnuté tri veľké projekty. Každý najmenej dvakrát taký veľký ako tunajší River Park. Jeden nás má stať tristo miliónov dolárov. Tamojšie byty sú veľmi výnosné. V bratislavskom Starom Meste za štvorcový meter zaplatíte stotisíc korún, v Moskve 25-tisíc dolárov.
V Rusku idete rozvíjať privátne bankovníctvo. Kúpili ste síce banku, ale ako si získate priazeň tamojších boháčov?
Pre našu banku Tretij Rim sme kúpili administratívne centrum hneď vedľa Kremľa. Už to má v očiach tamojších ľudí cenu. A môžem povedať, že Rusi nás majú radi. Lebo sme tiež Slovania. Mne neprekáža núkať im svoje služby. Nechodím tam so zvláštnou zmesou strachu a opovrhovania ako biznismeni zo západnej Európy či Ameriky. Rusom sa páči náš prístup k privátnemu bankovníctvu, keď o obchodoch môžu priamo v Moskve hovoriť s čelnými predstaviteľmi J&T. Už som pomaly Moskovčan, kým šéfa nejakej západnej banky nikdy neuvidia. Rusi sa radi družia, a práve ľudský prístup u nich rozhoduje.
Ako vyzerá v Moskve ostatná konkurencia v privátnom bankovníctve?
Nijako. To je zem neprebádaná. Behajú tam nejakí lovci zo Švajčiarska s kufríkmi a pýtajú od Rusov vklady tak do správy podielových fondov. My Rusom ponúkame, aby s peniazmi vstúpili do jasných projektov v realitách či energetike. Sme veľmi spokojní, ako sa nám to tam rozbieha. O chvíľu oznámime aj akvizíciu veľkej priemyselnej fabriky, ktorá nás posunie do prvej ligy. Viac zatiaľ povedať nemôžem.
Môžu vás ruskí boháči posunúť k tomu, že tam budete mať viac majetku a podnikov, ako na Slovensku a v Česku?
Určite áno. Do piatich rokov bude Rusko pre nás objemovo na úrovni Česka alebo Slovenska. Chceme tam robiť všetko, čo máme aj doma.
Na Slovensku ste o majetnejších ľudí neprichádzali? NBS vám dlho nechcela vydať bankovú licenciu.
To problém nebol, bohatí Slováci za nami prišli do Prahy a pripojili sa k majetným Čechom. Neúspešnými žiadosťami o slovenskú licenciu trpel len náš imidž, nie biznis. Ale chápem NBS, že to blokovala. Mali sme za sebou aj zložité obchodné spory. Ľudia z centrálnej banky to vnímali citlivo a nečudujem sa im, že nám vždy povedali len: Chalani, skúste zasa o rok. Po vstupe do EÚ sme si mohli otvoriť pobočku aj na Slovensku a ja som naozaj hrdým bankárom. Kontroly bankového dohľadu u nás nikdy nič nenašli, správame sa úplne štandardne.
Akí bohatí sú vaši top klienti?
Máme klientov, ktorí u nás majú vložené miliardy. Či už v aktívach alebo hotových peniazoch. Ale to nie sú ani tak klienti, ako skôr obchodní partneri. Sú to ľudia, ktorým zavolám, keď sa núka zaujímavý obchod, a rýchlo dáme dokopy veľké sumy.
Foto – Miro Nôta
