Tradícia modranskej keramiky siaha do neskorého stredoveku. V ďalších storočiach ju obohatilo používanie ornamentiky, pričom ide o tradičný artikel slovenskej ľudovej výroby. Firma modranska sa však snaží do týchto tradičných postupov vniesť aj inovácie a nové postupy. Jej zakladateľ a majiteľ Jakub Liška sa rozhovoril nielen o firme a o špecifikách segmentu ako takého, ale aj o svojom postoji k bezhotovostným platbám. modranska je totiž jednou z firiem, na ktorých príbeh upozornila spoločnosť Visa v rámci kampane Slovensko platí kartou.
Príbeh značky modranska začal de facto v roku 1975, keď váš otec nastúpil do keramickej školy v Modre. O 25 rokov neskôr si založil vlastnú keramickú dielňu. Kedy a za akých okolností ste do firmy vstúpili vy?
Otcovi učarovala keramika ešte v dobe, keď bol dieťa. Vyučil sa za hrnčiara v Modre a hneď po revolúcii si založil vlastnú živnosť a vlastnú dielňu. Aj ja som sa ku keramike dostal už ako dieťa, často som s ním chodieval do dielne ako škôlkar. Absolvoval som štúdium keramickej tvorby na Škole úžitkového výtvarníctva v Bratislave a následne som pokračoval na Vysokej škole výtvarných umení. Až v roku 2011 som sa rozhodol takpovediac prevziať otcovo remeslo, ale troška z inej strany. Otec je v podstate ľudový umelec, ktorý má dielničku, kde pracuje sám a tvorí sošky. Ja som chcel podnikať, chcel som si založiť firmu a zamestnávať šikovných remeselníkov, ktorí toto remeslo ešte ovládajú a skúsiť dať majolike nový šat.
Do výroby ste vniesli nové postupy a nové prvky, no zároveň sa snažíte dodržiavať viac ako päťstoročnú tradíciu. Akým spôsobom sa dá skĺbiť tradičné s novým?
Tradícia spočíva hlavne v technológii. Majoliková technika výroby keramiky je v malokarpatskom regióne už päťsto rokov. Priniesli ju v pätnástom storočí Habáni. Majolika je vlastne nízko pálený hrnčiarsky výrobok, ktorý sa po ručnom vytočení na hrnčiarskom kruhu namáča do bielej glazúry, do ktorej sa potom za surova maľuje ornament. Výrobok sa následne znova vypáli. Čo sa snažíme robiť my, je dizajnovo meniť, respektíve modernizovať sortiment. Tradičný vzorkovník s ornamentikou je historicky daný a my sa ho snažíme transformovať alebo abstrahovať. Nebojíme sa ho modernizovať, čim ho približujeme dnešným generáciám. Snažíme sa teda robiť keramiku modernejšou popri využívaní tradičnej technológie.
Dokážete nájsť dostatok ľudí, mladých remeselníkov, ktorí dokážu v tejto tradičnej výrobe pokračovať?
Toto je najväčší problém takmer všetkých ľudových remesiel na Slovensku. Väčšina majstrov ľudovej umeleckej výroby sú už starší ľudia, ktorí pracujú sami vo svojich dielňach. V slovenskom školstve pritom postupne zanikajú učňovské remeslá. Hrnčiari a maliari, ktorí pracujú v našej spoločnosti, majú všetci minimálne päťdesiat rokov. Nemáme komu posúvať tradičné know-how a hrnčiarske učilište pred rokmi zaniklo. Treba povedať, že ÚĽUV (Ústredie ľudovej umeleckej výroby) aj bratislavská župa sa v spolupráci s mestami Modra a Pezinok snažia tento odbor oživiť. Máme však trhové hospodárstvo a absolventi sa musia niekde uplatniť. Centrá keramickej výroby na Slovensku takmer zanikli alebo sú to malé dielničky, ktoré nevedia každoročne poskytnúť miesto absolventom. Našťastie existujú jednotlivci aj mladí ľudia, ktorým toto remeslo učaruje a začnú sa mu venovať. Je tu však aj naďalej výzva zamestnať ich.
Vy sa snažíte tradičné remeslo a folklór ako taký dostať bližšie k mladým ľuďom. Aké kroky treba podnikať, aby sa to darilo?
Moja idea bola od začiatku vrátiť majolike jej úžitkovosť. Všetci poznáme dekoratívne ornamentálne taniere na stenách našich babičiek. Modranská keramika sa totiž v druhej polovici 20. storočia stala oveľa viac dekoratívnou ako úžitkovou. Ja som sa v roku 2011 rozhodol, že spravím úžitkovú sadu kuchynského riadu, kde budú výrobky tvarovo jednotné, ale ornamenty sa budú líšiť. Za tých 12 rokov sa potvrdilo, že to funguje. Nepochybujem, že je to aj dizajnom a dekorom. Ornamentika je súčasnejšia, modernejšia a ľuďom sa to páči. Je tam stále to tradičné, ale výrobky môžu zároveň stáť na stole v akejkoľvek kancelárii a v akéhokoľvek domácnosti.
Nechceli by ste výrobu rozšíriť?
Minulý rok sme otvorili obchod s kaviarňou priamo pri našej výrobe. Je prepojený s dielňou a robievame tam aj eventy počas leta. Táto časť biznisu nám za posledný rok otvorila nové možnosti. Teraz je otázkou, čo z nášho biznisu budeme rozširovať – či kurzy, workshopy a dielničky, alebo budeme expandovať vo výrobe. Uvidíme, ako sa to vyvinie, pretože vo výrobe narážame na to, či zoženieme spomínaných remeselníkov. Jeden šikovný a dobrý hrnčiar u nás zásobuje troch, možno aj štyroch až piatich maliarov, podľa toho, o aký typ výroby ide. To znamená, že ak do výroby pribudne ďalší hrnčiar, pre ktorého budeme mať prácu, tak to otvára pracovné pozície pre maliarov. Keramiku by sme potom produkovali v oveľa väčšom množstve a pravdepodobne by sme šli aj do komisionálneho predaja v kamenných obchodoch. Pravdou však je, že toto sme nikdy veľmi nechceli a doteraz sa nám naša cesta osvedčuje.
Snažíme sa fungovať priamo cez náš e-shop a cez náš obchod. Veľká väčšina výroby ide priamo klientom firmy v rámci B2B predaja. Na západnom Slovensku nie je veľa výrobcov keramiky, ktorí vedia pre firmy spraviť výrobok na mieru.
Plánujete aj nejakú expanziu do zahraničia? Ak áno, tak kam?
Zasielame keramiku po celom svete prostredníctvom nášho e-shopu, prípadne priamo klientom, ktorí nás oslovia. Na začiatku sme sa síce báli shippingu, ale dnes viete poslať akýkoľvek tovar do celého sveta, od Austrálie až po Ameriku. Pokiaľ ide o zahraničnú expanziu, mám veľmi dobré vzťahy s klientmi vo Viedni. Je to blízko a a je to aj historicky prirodzené – bývalo tomu tak s modranskou keramikou aj v minulosti. Takže uvidíme, či pôjdeme viac do zážitkového biznisu alebo rozšírime výrobu.
Tým, že ste hovorili o spôsobe predaja, ste mi nahrali na otázku z iného súdka. Prieskumy hovoria, že väčšina Slovákov je ochotná platiť za produkty a služby kartou. Mnoho podnikov, hlavne menších a nových, však túto možnosť neponúka. Kedy ste vy pocítili potrebu umožniť platby kartou?
V zásade to bolo veľmi skoro. Keď som v roku 2011 firmu rozbiehal ešte bez vlastných priestorov a v podstate aj bez vlastných zamestnancov, vybudoval som rovno aj internetový obchod. Najskôr sme tam však nemali online platobnú bránu. Veľmi skoro som to začal pociťovať ako nevýhodu. Trvalo to zhruba rok, kým sme sa dohodli s našou bankou na partnerstve a sprístupnení technológie platobnej brány pre náš e-shop. Keď sme otvorili kamenný obchod a kaviareň, tam bol platobný terminál už nutnosťou od samého začiatku. Máme ho dokonca integrovaný s e-pokladňou. Ja si myslím, že je chybou mať fyzickú prevádzku bez platobného terminálu.
Stretli sme sa s tým aj na trhoch určených pre keramiku a remeslá, na ktoré chodievame. Veľkým trendom posledných rokov je, že aj malí predajcovia na trhoch pracujú s platobnými terminálmi.
Aké benefity vám prináša, že umožňujete bezhotovostné platby?
Čo sa týka obchodu, ktorý máme spojený s dielňou v Modre, je to úplná nevyhnutnosť, pretože drvivá väčšina platieb sa deje kartou. Chodí k nám do Modry veľa turistov, ktorí skrátka hotovosť so sebou nenosia. Hotovosťou platia skôr lokálni ľudia, ale bezhotovostný platobný styk je v našich obratoch aj na e-shope väčšinový. Poviem to tak, že už vtedy, keď sme platobnú bránu spúšťali, bolo neskoro, pretože pre jej absencia odrádzala ľudí od nákupu.
Keď podnikateľ začína so svojim biznisom a premýšľa o tom, aké možnosti platieb umožní, odporúčali by ste mu zaviesť bezhotovostné platby hneď od začiatku?
Určite závisí od toho, kde je jeho hlavný predajný kanál. My máme taký mix, chodíme aj na trhy, ale tie tvoria skôr doplnkový predaj. Ale ak chce podnikateľ chodiť so svojím tovarom na trh, tak by som odporúčal nejaký miniterminál alebo aplikáciu riešiť hneď na začiatku. Ak chce mať e-shop, tak tam by som tiež vôbec neváhal. Platobná brána je v tomto prípade úplnou nutnosťou a rovnakou nutnosťou je dnes podľa mňa aj terminál v kamennom obchode. Stále ešte narazíte na prevádzky, kde neviete zaplatiť kartou, ale myslím si, že tým prichádzajú o zákazníka. Samého ma to niekedy negatívne prekvapí, že som v nejakej prevádzke alebo obchode, kde neviem zaplatiť kartou.
Keď sa podnikateľ rozhodne zaviesť bezhotovostnú platbu, s akými nákladmi má počítať?
Nákladovosť a výška provízií pre banky a firmy, ktoré platobné karty vydávajú, sa mi zdá zanedbateľná popri tom, že dnes väčšina platobného styku prebieha bezhotovostne. Ak sa rozhodnem neumožniť bezhotovostné platby, lebo nechcem platiť províziu, podľa mňa znamená, že si, že znižujem svoj obrat a ukracujem svoj biznis. Nákladovosť na sprístupnenie bezhotovostných platieb je rádovo jedno či dve percentá z platby za nákup, nie je to teda nič, čo by znemožňovalo začiatok podnikania. Oveľa vyššie sú náklady na technológie, výrobu, priestory, prenájom alebo mzdy. Oproti nim sú výdavky na sprístupnenie bezhotovostných platieb takmer zanedbateľné.
