Lacnejšie privátne značky nie sú doménou Východu. Najviac v Európe ich má bohatá krajina

Podiel privátnych značiek potravín na pultoch obchodov bol vlani podľa údajov Potravinárskej komory Slovenska (PKS) rekordný. Vzrástol medziročne o 12 percentuálnych bodov a dosiahol úroveň takmer 27 percent. V Česku podľa portálu Idnes takisto vzrástol a to z 24 na 26 percent. A portál Filary Biznesu informuje, že v Poľsku je podiel privátnych značiek potravín 22 percent.

Hoci by sa mohlo zdať, že privátne značky budú vďaka nižšej cene populárnejšie práve v postkomunistických krajinách, kde je kúpna sila obyvateľstva vo všeobecnosti nižšia, krajiny východnej Európy v tomto ukazovateli za Západom zaostávajú. Napríklad Rakúsko má podľa denníka Kurier 43-percentný podiel vlastných značiek v obchodných reťazcoch, Nemecko 42-percentný. Ani jeden z nich sa však nepribližuje európskemu lídrovi – Švajčiarsko malo v roku 2023 podľa portálu Statista takmer 52-percentný podiel privátnych značiek. Na druhej priečke je Španielsko, kde sa podiel privátnych značiek pohybuje podľa väčšiny prieskumov okolo 45 percent.

Rozdielne údaje

Porovnávanie krajín komplikuje fakt, že podiely privátnych značiek mapujú rôzne prieskumy, ktoré môžu mať aj odlišné metodiky. Napríklad spoločnosť Nielsen zväčša uvádza o niečo vyššie percentuálne podiely privátnych značiek. Skúmajú ich aj spoločnosti zamerané na prieskum trhu Circana a NPD, pričom v mnohých krajinách sa realizujú aj národné prieskumy. Taký sa každoročne uskutočňuje aj na Slovensku pod taktovkou Potravinárskej komory Slovenska (PKS).

Niektorí vsadia na jednu kartu

Napriek tomu, že v podiele vlastných značiek reťazcov je Slovensko v porovnaní so západnou Európou pozadu, PKS sa neteší z toho, že tento podiel rastie. Jej predstavitelia sa nazdávajú, že by to mohlo ohrozovať slovenských producentov.

Obavy sú možno namieste hlavne vtedy, ak uvážime, že agropotravinárstvo západoeurópskych krajín je na vyššej úrovni ako to slovenské, ktoré sa nemôže oprieť o dobre fungujúci systém a väčšie investície sú v ňom skôr výnimočnou záležitosťou. PKS poukazuje na to, že keď rastie podiel privátnych značiek v slovenskom potravinárstve, tak klesá šanca, že budú firmy svoju výrobu inovovať, lebo to robiť nemusia, keďže majú zabezpečené odbytiská produktov privátnych značiek. Obavy však môžu súvisieť aj s tým, či nebudú predovšetkým malí producenti príliš závislí na reťazcoch a tiež s tým, ako ich táto závislosť môže v slovenských podmienkach zasiahnuť.

Koncept privátnych značiek môže byť pre výrobcov veľmi lákavý. Nemusia sa napríklad starať o produktový marketing a branding a majú zároveň zaručený odber v stanovenom množstve a sume. Tieto veci si totiž manažuje predajca. Sú to však záležitosti, ktoré si musí ustriehnuť samotný výrobca.

K najväčším rizikám pre potravinára dodávajúceho predajcovi výrobky pre jeho privátnu značku patrí potenciálna závislosť na ňom. Platí to predovšetkým pre malých výrobcov a tiež pre tých, ktorí nemajú v portfóliu okrem výrobkov pre privátnu značku nič iné. Títo producenti sa naozaj neraz vydajú napospas rozhodnutiam predajcu, keďže ten môže časom usúdiť, že vo svojom predajnom sortimente potrebuje niečo iné a vyberie si iného dodávateľa.

Týka sa to predovšetkým firiem, ktoré majú celú výrobu postavenú na privátnych značkách. Podľa portálu Harvard Business Review sú takéto firmy od predajcu o to viac závislé. Reťazce sa môžu snažiť udržať náklady na výrobu a distribúciu čo najnižšie, čo vytvorí tlak na výrobcov a na nákupné ceny. Tí mu potom môžu aj podľahnúť, aby sa vyhli tomu, že ich predajca vymení, čo vyústi do ich zníženého profitu.