Nepopiera, že v biznise bohato využíva kontakty, ktoré získal v politike. Ale už sa do nej nikdy nevráti. Bol v nej desať rokov. Po kauzách okolo Nafty Gbely i Priemyselnej banky dal tento niekdajší šéf žiarskych hlinikární demisiu a odišiel z postu ministra hospodárstva. Vrátil sa do podnikania.
Jeho Sitno Holding kúpil a oživil strojárne v Kremnici, Vyhniach a Detve, spracovateľa medi Kovohuty Krompachy i obuvnícku firmu Vulkan Partizánske. Pred vyše troma rokmi urobil to isté s futbalovým klubom Slovan Bratislava. Niektoré firmy predal, iné rozširuje. Snaží sa aj o oživenie tuzemského zbrojárstva.
Najnovšie sa zaujíma o kúpele, chce stavať byty a veterné parky, sníva o privátnom bankovníctve. Biznis chce robiť aj v Rusku či Uzbekistane. Ľudovít Černák hovorí, že z politiky odišiel päť minút po dvanástej, malo to byť „o desať minút skôr“.
Odišli ste pre kauzy okolo reprivatizácie Nafty Gbely a okolnosti okolo presunu Priemyselnej banky do súkromných rúk. Myslíte si, že ste na poste ministra urobili dosť pre to, aby k týmto kauzám nedošlo?
Nie. Mal som viac hovoriť s novinármi a vysvetľovať svoje kroky. Ako bývalý riaditeľ žiarskej hlinikárne som bol naučený rozhodovať rýchlo. Robil som to aj na ministerstve. Verím, že aj nie stopercentné rozhodnutie je lepšie ako žiadne. No v politike sa problém nechá radšej vyhniť, len aby politika za rýchlu reakciu niekto neskritizoval. I keď vec stojí a môže dochádzať k národohospodárskym škodám. Pri Nafte Gbely som presadzoval iba to, čo sa po mojom odchode z politiky skutočne stalo. Podnik prešiel pod vtedy ešte štátny Slovenský plynárenský priemysel [SPP]. Nestalo sa to, čo pretláčal môj oponent – bývalý šéf Fondu národného majetku SR Ľudovít Kaník. Teda opätovná privatizácia Nafty.
Ale Priemyselná banka skrachovala.
Kritizovali ma za to, že tam súkromné firmy zvyšovali základné imanie. Ale ja som štátnym energetickým podnikom, ktoré v nej boli spoluvlastníkmi, nakázal iba, aby sa riadili pokynmi ministerstva financií, ktorému šéfovala Brigita Schmögnerová. Pád banky bol výsledok súperenia dvoch záujmových skupín vnútri jej materskej SDĽ. Niektorí členovia tej strany chceli banku podržať, iní jej neverili. Je jej škoda. Mala v majetku hodnotné a neskôr bez problémov splatené dlhopisy ruskej vlády. Dokonca vlastnila vyše polpercentný balík akcií ruského energetického gigantu Gazprom. Narýchlo sa predal za 12 miliónov dolárov. Jeho terajšia hodnota je zhruba 700 miliónov dolárov.
Nepovažujete za chybu vaše blízke vzťahy s investičnou skupinou Slavia Capital? Pri reprivatizácii Nafty Gbely ste mali pretláčať jej klienta Trans Canada a práve táto skupina sa snažila aj o získanie Priemyselnej banky.
Nepatrím medzi ľudí, čo sa otočia kamarátovi chrbtom po tom, čo sa dostanú do funkcie. Petra Gabalca a Martina Kvietika zo Slavie som spoznal už skôr cez môjho kolegu z parlamentu Štefana Kvietika. Martinovho otca. Keď zakladali skupinu, pýtali sa ma na názor. Odporučil som im ísť do toho. Ale zároveň som im povedal, nech nečakajú, že im v rezorte hospodárstva niečo vybavím. Lebo politici z rôznych strán na seba stále niečo hľadajú. Slavia sa vtedy zameriavala hlavne na finančníctvo. Veď aj pred voľbami v 1998 od nich mala naša pravicová koalícia úver. Ale za štandardný úrok, všetko sme splatili a Slavia za to nedostala žiadnu protislužbu.
A pretláčanie Trans Canady ako nového vlastníka Nafty Gbely?
Nič také som nerobil. Ani to nebolo v mojej kompetencii. Naftu mal na starosti Fond národného majetku SR, a nie moje ministerstvo. Ale doteraz si myslím, že keby Trans Canada získala Naftu, pohla by HDP celej krajiny. Ja som len spočiatku radil, nech Kanaďania spoja sily s ďalším záujemcom o Naftu – skupinou Cinergy, ktorú zasa presadzoval Kaník. No k vytvoreniu takéhoto silného a hlavne bezkonfliktného dua investorov nedošlo. Súperenie medzi nimi pokračovalo, a tak som radšej odporučil vláde presun Nafty pod SPP.
Ale práve Slavia Capital vám potom pomáhala rozbehnúť biznis. Od nej bol úver na kúpu kremnických strojární Promet, ona išla s vami aj do ozdravenia Kovohút Krompachy.
Bolo to zložité. Pred kúpou kremnických strojární som pochodil viac bánk, ale úver som nezískal. Sedeli v nich moji kamaráti. No báli sa dať mi pôžičku na firmu v problémoch. Slavia bola oveľa pružnejšia. I keď úrok od nej bol vyšší.
Ale politická kariéra vám pomohla pri vstupe do podnikania.
V prvom rade som nič nesprivatizoval. K žiadnemu majetku som sa nedostal ľahko. Z politiky som si do biznisu nepriniesol žiadne darčeky. Kupoval som firmy z konkurzov, ktorých oživenie nebolo ľahké. Pravda je len to, že v politike som spoznal veľa dôležitých ľudí. Predsa len som mal otvorené iné dvere, ako keď s podnikaním začína verejne neznámy človek. No pozor: za prvé úvery som mal založený dom a chatu. Niekedy myslím aj na to, že keby som do politiky vôbec nešiel, z postu generálneho riaditeľa som sa ľahko mohol v manažersko-zamestnaneckej privatizácii dostať k žiarskym hlinikárňam. Neušli by mi. No ale to je len nevyužitá šanca z minulosti. Tak či tak mám za sebou úspešné biznisy.
Niečo ste vyťažili aj zo svojej demisie. Neodmenil sa vám za ňu Mikuláš Dzurinda, keď v roku 2003 zatlačil na nerozhodných štátnych veriteľov PPS Detva, aby vám zadlženú firmu predali?
Za svoj odchod z vlády som od premiéra nič nežiadal, neočakával a ani nedostal. Bolo to nastavené tak, že buď odídeme s Kaníkom z čela ministerstva a fondu obaja, alebo ani jeden. Premiér chcel odvolať Kaníka, a tak som odišiel aj ja. Sám. To, že neskôr Mikuláš Dzurinda vstúpil do diania okolo PPS, bol zrejme výsledok toho, že žiadny vrcholný politik nemá rád vo svojej krajine krachujúce firmy a štrajkujúcich ľudí bez výplat. Je mu jedno, aké bude meno nového vlastníka. Len nech firmu zachráni. My sme to dokázali. PPS Detva sme mohli kúpiť len preto, že sme ponúkli najvyššiu cenu – 150 miliónov korún.
Internetová stránka Sitno Holdingu porovnáva vedenie firmy, teda aj vás, s dávnymi sitnianskymi rytiermi, ktorí ožívajú, keď je Slovensko v nebezpečenstve. Naozaj sa tak vidíte?
Môže to znieť nadnesene či smiešne. No v čase vzniku firmy v roku 2000 Slovensko bojovalo o nových investorov, ktorí by oživili domáci priemysel. Vtedy tu nebolo veľa ľudí, čo by verili upadajúcim podnikom. My sme boli presvedčení, že viaceré firmy mali problémy len preto, že im chýbal kapitál a boli zle riadené. No úplne na odpis neboli. Z tých, do ktorých sme vstúpili, niektoré ešte stále vlastníme, iné sme ozdravené predali. Ak to spočítam dohromady, zachránili alebo vytvorili sme šesť- či sedemtisíc pracovných miest.
Čo ďalej zamýšľate so strojárňami v Detve, Vyhniach a Kremnici? Pozeráte sa po kupcovi?
Nepredávam. Strojárstvo bude vždy dôležitá súčasť môjho holdingu. V najbližšom čase síce neplánujem prikupovať, chcem sa sústrediť na modernizáciu tých fabrík, čo mám. Sofistikovanejšia produkcia je prioritou. Jednoduchšie výrobky budú čoraz viac doména krajín s lacnejšou pracovnou silou. Pre naše strojárne je veľká výhoda, že sme získali firmu Vývoj Martin. Jej vývojári a konštruktéri vedia, ako ísť ďalej v biznise.
V Detve sa popri ťažkých mechanizmoch pre stavebníctvo či poľnohospodárstvo venujete aj výrobe zbrani. Neobávali ste vstúpiť do tohto biznisu, ktorý si verejnosť spája aj s úplatkami či zakázanými predajmi do krajín vo vojnových konfliktoch?
Mrzí ma, že obranný priemysel má povesť úplatkárskeho biznisu. Je pravda, že niektoré krajiny nakupujú zbrane cez agentov a s nimi sa vždy rokuje o províziách. Ja som sa na Slovensku s úplatkami nikdy nestretol. Do ničoho nezákonného nejdeme. Životnosť tých, čo to skúšajú, je veľmi krátka. Ja chcem pôsobiť v tomto biznise už aj preto, že vojenská veda a výskum bola vždy o krok pred civilnou.
Detvianske PPS vyrábajú obrnené vozidla Tatrapan, ale ročne iba dva, tri kusy pre slovenskú armádu. Nie je to málo?
Produkcia stúpa. Tento rok ich vyrobíme sedem a na najbližšie tri roky máme objednávky na skoro 60. Odberateľom bude už nielen naša, ale aj zahraničné armády. Navyše rokujeme so zahraničnými partnermi o spustení produkcie ďalších výrobkov, ktoré boli vyvinuté a licencované už v minulosti.
Istý čas ste boli aj predsedom celoslovenského Združenia obranného priemyslu. Má vôbec Slovensko šancu preraziť v obrannom priemysle?
Veľmi veľa sme stratili politickým pozastavením výroby spred 15 rokov. Naše dakedy tradičné trhy v Strednej Ázii či Severnej Afrike obsadili Američania, Francúzi a Nemci. Ťažko sa dostávame naspäť. Máme ale aj perspektívne projekty. Dopredu ide munícia z dubnickej ZVS a do povedomia európskych zbrojárov sa dostavajú aj niektoré naše firmy čo ponúkajú softvér či letecké simulátory. Z košickej ZŤS zaujal zasa samohybný mechanizmus Scorpio, ktorý pod autami skontroluje i odstráni prípadné nálože.
Črtá sa pre slovenský obranný priemysel niečo aj v Iraku?
Prvé kontrakty na modernizáciu tamojšej výzbroje sa črtajú. Aj náš detviansky podnik by tam mal začať dodávať náhradné dielce. Ide o sprostredkované subdodávky pre jednu americkú zbrojársku firmu.
Využíva zbrojársky priemysel podporu politikov?
Vo všeobecnosti je lobing slovenských politikov za náš priemysel pri získavaní zahraničných kontraktov na nulovej úrovni. Či sa boja kritiky, neviem. Ale otvorene lobovať na verejnosti za svoje firmy nie je žiadna nekalosť. Robia to aj špičkoví politici svetových mocností. Teraz, a to musím povedať, aj keď som pravicovo zmýšľajúci človek, sa niečo začína meniť. Páči si mi, že terajší ministri otvorene podporujú aspoň atómovú energiu.
Terajší kabinet prehodnocoval aj vládnu objednávku na vojenský komunikačný systém Mokys od britského BAE Systems, na ktorej sa spolupodieľa aj Sitno. Je projekt ohrozený?
Všetko napreduje a BAE Systems ide do nášho Vývoja Martin presunúť vývojové 3D štúdio, aké sú len štyri na svete. Projekt je taký kvalitný, že ohrozenie môže vychádzať iba z nedostatku peňazí zo štátnej pokladnice. Najnovšie Briti ponúkli dodávateľský úver pre slovenskú armádu a tak by sa nemalo nič stať.
Táto vláda zastavila privatizáciu skupiny štátnych zbrojoviek DMD Holding. Ak by sa predaj obnovil, mali by ste záujem?
Určite by som si trúfol postaviť túto firmu na nohy. Má plno problémov a neskutočne tápe. Politicky dosadení manažéri jej nevedia dať potrebnú stabilitu. Ale je tam stále veľký ľudský potenciál. Po modernizácii by sa jej samohybná húfnica Zuzana mohla stať veľmi žiadaným výrobkom.
Prečo ste predali trebišovskú Vagónku podnikateľskej skupine okolo Michala Lazara a Alexeja Beljajeva? Nezapadala do Vášho strojárskeho konceptu?
My sme tam začali rozvíjať skôr novú výrobu rámov pre nákladiaky a vagónarskú produkciu sme len ako tak držali pri živote. Noví investori však sú vo vagónoch silnejší a dokonca tam chcú zdvojnásobiť zamestnanosť. Preto som nemal problém im ju predať. My sme na tom niečo zarobili a oni vedia túto firmu rýchlejšie posunúť dopredu.
Nedávno ste na Slovensko prilákali taliansky Pramac, ktorý tu chce postaviť strojársku fabriku pre 300 ľudí? Má ešte Sitno Holding v zálohe viacero takýchto sprostredkovaných investícií?
Moja firma sa od začiatku nevenuje len reštrukturalizáciám problémových podnikov ale zamerali sme sa aj na poradenstvo pre zahraničných investorov. Pramac je výsledkom toho, že už dlhšie pre mňa pracuje aj jeden španielsky manažer Angel Diaz Pina. Práve on získal na Talianov kontakt cez ich dcérsku fabriku v Španielsku. Pramac mal záujem o rozšírenie výroby na Východ a preto sme ich dokázali pritiahnuť na Slovensko. Okrem Pyrenejského poloostrova sme aktívnejší pri vyhľadávaní nových investorov aj v Škandinávii. Tam som sa zasa dostal vďaka mojim kontaktom na nórskeho vlastníka žiarskej hliníkarskej prvovýroby Norsk Hydro. Po Pramacu môžu prísť aj ďalšie podobné projekty.
Ktoré oblasti podnikania vás ešte zaujímajú?
Najnovšie sme začali pripravovať byty. Uvažujeme aj o vybudovaní veterných parkov so španielskou firmou Eolica. A viac sa chceme dostať do turizmu. Máme v Krompachoch hotel Hutník, ale ten slúži viac-menej len pre ľudí priamo z našej skupiny. Teraz by som chcel získať nejaké tuzemské kúpele.
V minulosti ste spolu so Slaviou Capital chceli získať aj Banku Slovakia. Drží vás ešte bankovníctvo?
Privátna banka bola odjakživa môj cieľ. Získal by som veľa zdrojov na perspektívne investície. Možno to zostane nenaplnený sen, ale práve týmto smerom idú moje zámery v jednej z bývalých krajín Sovietskeho zväzu.
Teda smerujete aj na východ?
Áno. V Uzbekistane som sa už stretol s tamojšími ministrami zahraničných vecí a ekonomiky. Táto krajina nabieha na transformáciu hospodárstva a je naklonená príchodu skúseností zo zahraničia. Veľmi ma to tam láka. Teraz je ten najsprávnejší čas. Okrem iného sa tam idú privatizovať aj banky, strojárske podniky, gumárne a iné priemyselné firmy. Chcem tam rozšíriť svoj biznis. Navyše zdroje tam, zo svojho reštrukturalizačného fondu, ponúka aj štát. Peňazí z plynu na bezúročné pôžičky majú dosť. Potrebujú hlavne cudzie skúsenosti.
Na Rusko si netrúfate?
Ale čoby. Ja mu dlhodobo dôverujem. Už tam chystáme prvý konkrétny projekt. Blízko Moskvy chceme vyrábať stavebné materiály.
Na čom ste doteraz najviac zarobili?
Na predaji Kovohút rakúskemu Montanwerke Brixlegg. Nový silnejší investor bol pre podnik nutnosť. My sme tam mali dosť síl iba na oživenie spracovania medi. Ale recesiu, ktorá postihla biznis s meďou pred pár rokmi, mohol prečkať iba takýto nadnárodný hráč.
Čo vám nevyšlo?
Nemáme za sebou žiadne spálenisko. Vstúpili sme do trinástich firiem a všetky ďalej žijú. No mrzí ma úplne zbytočná prehra v privatizácii žiarskych Závodov SNP. Spolu so Slaviou Capital a ďalšími finančnými partnermi z Luxemburska sme ponúkli najviac. Zhruba pol miliardy korún. Našu ponuku ani neotvorili. Zato, že sme ju podali za celé konzorcium my zo Sitna, ale materiály si boli pred tendrom na FNM vybrať iní členovia konzorcia. Škrie ma to doteraz. Štát to potom predal ani nie za polovicu našej ceny.
Začiatkom roku 2005 ste kúpili Slovana Bratislava. Nebolo priveľkým rizikom zobrať na seba jeho štvrť miliardové dlhy?
My sme zadlžený Slovan analyzovali už pol roka pred našim vstupom a zdalo sa nám to veľmi rizikové. Potom som ale v novinách čítal ako klub odmieta jeden oslovený investor za druhým. Nevedel som sa ďalej dívať na to, že na štadióne nešla voda, nebola elektrina a hrozili, že na jarnú časť druhej ligy klub nastúpi len s dorastencami. Znova sme začali robiť audit. Síce dopadol ešte horšie ako ten prvý ale jednoducho nechcel som aby Slovan padol na kolená. Jeho kúpa bola dosť emotívnym rozhodnutím ale napokon sa nám tie dlhy podarilo vyriešiť, hráči konečne dostavali výplaty na čas a klub sme opäť vrátili do prvej ligy.
Keď ste vstupovali do Slovana, neodrádzali vás od futbalu chýry o kupovaní zápasov či zastrašovaní rozhodcov?
Nie. Chcem prispieť práve k vymazaniu týchto praktík. Futbal utrpel na transformácii do rúk občianskych združení, ktoré ovládali v mestách dvaja, traja ľudia. So snahou čo najrýchlejšie vytiahnuť z klubu peniaze. Bez záujmu o výchovu mládeže či dlhodobú prosperitu klubu. Na štadiónoch sa často neplatili energie ani hráči, ale na tučné výplaty funkcionárov sa vždy našli peniaze. No v posledných rokoch sa veci, podľa mňa, začali meniť k lepšiemu potom, čo sa vycicané kluby dostali do rúk silných a jasne pomenovaných investorov.
Čo nove ste priniesli Vy pre čistotu futbalu?
Ja ako rozumný investor by som si investíciu do klubu nikdy neznehodnotil nejakým podplácaním. Veď Slováci rozumejú futbalu a rýchlo vidia podvody. Slovenskí futbal bude vtedy čistejší a zároveň ziskovejší ak sa aj tu spokojní fanúšikovia stanú dôležitejším zdrojom príjmov. A ešte treba povedať to známe, že ryba smrdí od hlavy. Na Slovenskom futbalovom zväze musí prísť k obmene ľudí a zväz tiež musí čo najrýchlejšie kontrolu nad čistotou najvyšších líg naplno zveriť do rúk majiteľov klubov. Oni v tom majú peniaze a tak aj oni môžu zabezpečiť ozajstnú nezávislosť rozhodcov. Zväz nech sa sústredí len na reprezentáciu a nižšie súťaže.
Dá sa na futbale slušne zarobiť?
Špičkový futbal, tak ako funguje v Západnej Európe, je závratný biznis. Tam majú kluby s ročnými rozpočtami niekoľko stoviek miliónov eur 15- až 20-percentnú rentabilitu. Aj preto, že tam na rozdiel od našich podmienok sponzori kryjú len tretinu rozpočtov. Všetko ostatné sú vlastné príjmy klubov zo vstupného, televíznych práv či suvenírov. U nás dosiahnutie takéhoto stavu bude ešte dlho trvať. Musí sa to robiť úplne inak ako keď aj Slovan ešte pred mojim vstupom predal Mareka Hamšíka do Brescie za 60 tisíc eur no tá ho o dva roky uvoľnila Neapolu za stonásobne vyššiu sumu.
Prečo ste do Slovana nedávno pustili Ivana Kmotríka a ľudí z J&T a nechali ste si len desaťpercentný podiel?
J&T zohrala dôležitú úlohu pri oddlžovaní klubu, keď od neho kúpila pozemky pod štadiónom. Získali sme zdroje na splatenie dlhov a J&T si otvorila cestu k pripravovanej výstavbe nového národného štadiónu. Vďaka novým investorom, ktorí mňa nevyplácali, ale vstupovali zvýšením základného imania Slovana, sa klub rýchlejšie dostane hore. Ja sám som mohol robil okolo Slovana len lowcost toho, čo sa chystá teraz pod širšou skupinou spoluvlastníkov.
V Sitno Holdingu máte ako jediného spoluvlastníka svojho najstaršieho syna. Kedy mu firmu odovzdáte?
Raz k tomu príde, lebo ja to budujem ako rodinnú firmu. Uplatnenie v nej nájdu aj ďalší dvaja moji synovia. Najmladší ešte študuje. Ale stredný už vedie našu pobočku v Moskve, kde študuje na tamojšej univerzite medzinárodných vzťahov. Najstarší, i keď má len 27 rokov, má už teraz vo firme silné slovo. Bol so mnou v biznise od začiatku. A za tých vyše sedem rokov nabral skúsenosti. Už teraz pri strategických rozhodnutiach počúvam aj jeho názor a dokonca pri konečných cenových rokovania je tvrdší ako ja. Nebudem mať problém odovzdať mu firmu. A ja možno ešte spíšem nejaké pamäte z tej mojej politickej kariéry.
Budú sa pri nich niektorí politici červenať? Alebo to skôr bude také kľudné čítanie aby ste si ako biznismen už nepohnevali nikoho, kto na úradoch môže rozhodovať aj o Vašich podnikateľských zámeroch?
No skôr na to reálne čas nebude. Ale ak áno ja som už aj ako politik bol skôr umiernený vyjednávač a tak ani pamäte nebudú nejaké nadmieru škandalózne.
No ale za viaceré Vaše vyjadrenia z politických čias boli na Vás podané aj žaloby?
Je to pravda. Ale ja sám som išiel na hranu len raz. Jedinú žalobu som podal voči ľuďom z HZDS čo ma spájali so smrťou Jána Duckého. Veľmi sa ma to dotklo. Veď sami vedeli, že je to môj dlhoročný priateľ. A to, že som ho odvolal z postu šéfa SPP čakal aj on sám. Rôzne netransparentné aktivity plynární po mojom nástupe za ministra hospodárstva boli také zamotané, že sám mi povedal, že byť on na mojom mieste urobí to isté.
Je možné, že sa niekedy ešte vrátite do politiky?
Už by som to neurobil ani keby ma zlatom vyvážili.
- Ľudovít Černák (57) vyštudoval elektrotechniku na bratislavskej Slovenskej vysokej škole technickej (dnes Slovenská technická univerzita). Takmer 20 rokov pracoval v žiarskych Závodoch SNP. Dvakrát, v rokoch 1992 a 1998, sa stal ministrom hospodárstva. Po kauzách okolo Nafty Gbely a Priemyselnej banky podal demisiu. Rozbehol podnikanie s novou firmou Sitno Holding. Tá zamestnáva, hlavne v strojárskych podnikoch, dva a pol tisíca ľudí a jej tržby prekračujú sto desať miliónov eur.
Foto - Maňo Štrauch
