Na košické oceliarne majú chuť ťažké váhy z Východu

Oceliarsky kombinát v Košiciach sa bude po necelých trinástich rokoch znovu predávať. Špekulácie, že by ich americký U.S. Steel predal, sa objavili pred dvoma rokmi. Teraz dostávajú reálnu podobu. Pokiaľ to americkí oceliari urobia, bude to znamenať, že ako výrobca opúšťajú Európu. Kanaďan David J. Rintoul, šéf košického U.S. Steelu a viceprezident koncernu pre Európu, štartuje po vynútenom predaji fabriky v Srbsku aj predaj zvyšku európskych aktív.

Tipov na kupujúceho je niekoľko, s rôznymi očakávaniami. Manažéri U.S. Steelu v Košiciach tvrdia, že si zatiaľ netľapli s nikým. Najpravdepodobnejší kandidát, nemecký ThyssenKrupp, tvrdí, že sa o slovenské oceliarne nezaujíma. Isté je, že šéfovia všetkých zainteresovaných strán si hlavne dávajú pozor, aby sa žiadna záväzná informácia nedostala na verejnosť skôr, než ju oznámia burzám.

Záujem či nezáujem

Na otázky TRENDU pittsburskej centrále U.S. Steel Corporation, prečo sa rozhodli predávať slovenské aktíva, prišli odpovede z Košíc. Jednu ponúka citát z listu prezidenta D. Rintoula zamestnancom: „Dostali sme ponuky týkajúce sa U.S. Steelu Košice. Keďže má dobré finančné výsledky a strategickú pozíciu v regióne. USSK predstavuje atraktívne aktívum so skúsenými zamestnancami, výkonnou prevádzkou a výhodnou nákladovou pozíciou. U.S. Steel Corporation je presvedčená, že v kontexte alokácie kapitálu je rozvážne zaoberať sa prejaveným záujmom spôsobom, ktorý maximalizuje návratnosť pre akcionárov.“ Zároveň však šéf oceliarní ubezpečuje zamestnancov, že žiadne definitívne rozhodnutie neexistuje. V podobnom duchu informoval TREND hovorca U.S. Steelu Košice Ján Bača.

Neoficiálne hlasy z Košíc pripúšťajú aj ďalšie dôvody, prečo chcú Američania vycúvať. Akcionári podľa nich momentálne považujú eurozónu aj celú Európu za ekonomicky turbulentné územie s ťažko prognózovateľnými dosahmi na podnikanie firiem. Nielen kvôli ťažkým časom ekonomiky. Prekážajú im aj neustále sa meniace podmienky na limity, platby či zdaňovanie emisií skleníkových plynov. Teda čosi, čím sa konkurenti na iných svetadieloch nemusia zaoberať.

Podľa výročnej správy U.S. Steelu Košice prinieslo zníženie hodnoty emisných kvót pre pokles ich trhovej ceny stratu vyše sto miliónov eur. Prispelo tak k celkovému takmer 25-miliónovému mínusu. K tomu prispel aj takmer desaťmiliónový náklad na daň z predaja prebytočných povoleniek, ktorú by manažéri najradšej zažalovali.

Popritom akcionári spoza Atlantiku zazerajú aj na ceny energií. Za plyn pre priemysel sa v USA platia ceny na úrovni tretiny slovenských.

Návratnosť pre všetkých

Hoci si možno americkí oceliari maľovali plány v Európe na dlhšie, oni ani ich akcionári nemusia na košické angažmán spomínať v zlom. Samozrejme, rozhodne aj to, ako dobre predajú. Prínosom bola ich prítomnosť aj pre východ Slovenska. Keď sa totiž na jar 2000 zástupcovia vlády Mikuláša Dzurindu, vládny poradca Gabriel Eichler a manažéri U.S. Steelu dohodli, že Američania bývalé Východoslovenské železiarne (VSŽ) preberú, boli už vyše roka v insolvencii so stratami v ráde miliárd vtedajších korún a sanoval ich štát.

U.S. Steel zaplatil za hutnícku časť VSŽ 60 miliónov dolárov v hotovosti, prebral ich dlhy za ďalších 325 miliónov dolárov a k tomu 15-miliónový dlh voči štátu. Plus sa zaviazal do roku 2003 vyplatiť akcionárom VSŽ 25 až 75 miliónov dolárov. A –čo bolo pre firmu kľúčové – za desať rokov preinvestovať aspoň sedemsto miliónov dolárov. Dohoda s vládou obsahovala vyše 400-miliónové daňové úľavy. Na oboch stranách sa naplnila, pri čerpaní stimulov aj pri investíciách. Investor naplnil limit takmer dvojnásobne, okrem iného pribudla galvanizovňa. Pridala do výrobného portfólia pozinkované plechy, aké si žiada drvivá väčšina automobiliek a výrobcovia bielej techniky.

Bilanciu americkej investície podčiarkne až cena, za ktorú oceliareň predajú. Môže ju zvýšiť to, že firma tento rok dohodla s odbormi plán zúženia stavu zamestnancov, čo by vzhľadom na veľkosť podniku a novú pracovnú legislatívu na budúci rok vyšlo omnoho drahšie.

Podľa neoficiálnych informácií by americkí vlastníci radi videli na účtoch za košický závod viac ako dve miliardy eur. Ak by sa im podarilo predať za takú sumu, vykázali by v rámci skupiny obrovský zisk. Ak by si v účtovníctve porovnali, za koľko hutnícke aktíva niekdajších Východoslovenských železiarní získali, akcionári by videli vo výročných správach ohromné čísla. Sanovali by aj stratu z nevydareného projektu U.S. Steelu v Srbsku, ktorý musel D. Rintoul začiatkom roka za symbolický dolár predať tamojšej vláde (TREND 6/2012). Ako TRENDU priznal v rozhovore, o fabrike v Smedereve rokoval už len s tým, aby korporácia čo najskôr prestala prerábať.

Zatiaľ vraj bez dohody

Hoci je zjavné, že Američania chcú košickú fabriku predať a podľa informácií TRENDU prinajmenej od neskorej jari zháňajú kupca, zdá sa, že okrem ceny je predčasné hovoriť aj o potenciálnom nadobúdateľovi. Hovorca J. Bača tvrdí, že ešte nie je prijaté žiadne rozhodnutie o budúcnosti firmy, a pripúšťa, že existuje aj alternatíva, že z predaja zíde.

U koho a kedy skončia najväčšie slovenské oceliarne, ťažko povedať. Je pravdepodobné, že prezident závodu D. Rintoul sa zmeny majiteľov v Košiciach nedočká. Na Slovensku má vo funkcii skončiť začiatkom februára.

Ako vážny uchádzač sa dlhšie skloňoval nemecký hutnícky gigant ThyssenKrupp. Ako dvornému dodávateľovi automobilovej skupiny Volkswagen sa mu mohla košická oceliareň s pozinkovňou, napojená širokorozchodnou železnicou na dráhy bývalého Sovietskeho zväzu, hodiť pre nasledovanie zákazníka do Ruska. Táto firma zároveň predáva časť svojich hutníckych aktív napojených práve na automobilový priemysel. Najhlasnejšie skloňovaná spoločnosť však v pondelok dala od Košíc ruky preč: „ThyssenKrupp nemá záujem o prevádzku U.S. Steelu na Slovensku,“ napísal TRENDU Stefan Ettwig z oddelenia korporátnej komunikácie skupiny.

Veľa ďalších uchádzačov nie je. Najväčšie oceliarske zoskupenie sveta ArcelorMittal má oceliarne v Česku a v Poľsku, na Slovensku má v Senici prevádzky na úpravu plechov. Jeho záujem by prekvapil aj preto, že nedávno zužoval ostravskú výrobu. Z Nemecka by potešil príchod spoločnosti Salzgitter, ktorá je silným dodávateľom plechov pre všetky nemecké automobilové značky. No tá na to zrejme nebude mať ekonomickú silu.

Aj keď by sa dalo očakávať, že majitelia z USA budú rezervovaní k biznismenom z východnej Európy, firmu si už popozerali aj ťažké váhy z Východu a časť z nich sa stretla na debatách vo Viedni. Práve firmy z niekdajšieho sovietskeho impéria by sa vedeli zahrať so synergiami. Napríklad ak by odstavili teplé prevádzky, z Ruska či Ukrajiny by vedeli dovážať hotové polotovary – bramy. Dokázali by sa tak vyrovnať s problémami s emisiami a, naopak, zarobiť na limitoch, ktoré má firma pridelené.

Podľa neoficiálnych informácií ponuka šla aj od ruskej spoločnosti Evraz, ktorá je v rebríčku svetových výrobcov ocele na sedemnástom mieste. Ak by sa Američania rozhodli vybrať ako budúceho strategického partnera ukrajinský Metinvest oligarchu Rinata Achmetova, pekná spomienka na nich by v Košiciach isto neostala. Niekdajší boxer a poslanec sprivatizoval v minulosti Krivorožstaľ so švagrom niekdajšieho prezidenta Ukrajiny Leonida Kučmu Viktorom Pinčukom za polovičnú cenu, ako núkali iné zahraničné spoločnosti. Počas oranžovej revolúcie firmu reprivatizovali a za šesťnásobok ceny ju získal Lakšmí Mittal. R. Achmetov má stále výrazný vplyv na ukrajinskú politiku. Ako zaujímavosť so slovenským kontextom je, že vo futbalovom klube R. Achmetova Šachťor Doneck našiel zamestnanie niekdajší poslanec SDKÚ a futbalový rozhodca Ľuboš Micheľ.