Plastic Waste Recycling mala z plastového odpadu vyrábať alternatívne palivo. Zaujímavá je však niečím iným. Máloktorý kšeft by mohol vzbudzovať väčšie podozrenia z klientelizmu než práve tento. Fabriku pripravoval okolo roku 2008 právnik blízky SNS Michal Krnáč. Dnes ju riadi manažér Peter Hajaš, ktorého SNS počas prvej Ficovej vlády posadila do kresla riaditeľa Slovenskej agentúry pre rozvoj investícií a obchodu (SARIO).
Oficiálny majiteľ je neznámy, ale v minulosti sa k firme priznala skupina FPD Antona Siekela, ktorého médiá tiež spájajú s SNS.
Spomedzi vše
Ministerstvo životného prostredia vtedy predalo americkej „garážovej“firme Interblue Group emisné kvóty za 76 miliónov eur. Tá ich obratom predala za 123 miliónov japonským obchodníkom. Vyplýva to zo zverejnenej schémy, ktorú pravdepodobne vytvorili švajčiarski vyšetrovatelia.
Rozdiel 47 miliónov eur Interblue poslal na účty rôznych spoločností v daňových rajoch. Približne polovicu firme Crataegus Development so sídlom na Belize. Tá poslala 6 miliónov firme Milenium Trading, ktorá sa následne premenovala na PWR. Ďalšiu sumu poslala firma Crataegus inej firme na Britských Panenských ostrovoch, ktorá ju následne previedla slovenskej firme Financial Public Services. Tá podľa medializovaných informácií požičiavala súkromné lietadlo predsedovi SNS Jánovi Slotovi. Ďalšie finančné toky smerovali k iným ľuďom blízkym strane.
Anton Siekel Zdroj: SITA
Smutná história
Na to, že ide o podozrivý a potenciálne nevýhodný emisný obchod štátu upozorňoval TREND od roku 2008. Vtedajší premiér Robert Fico aj J. Slota ho celý čas obhajovali. Neskôr prípad vyšetrovala slovenská polícia. Začala trestné stíhanie pre trestný čin podvodu a zneužitia právomocí verejného činiteľa. Skončilo sa to však jeho zastavením.
„Z vykonaných výsluchov svedkov a zabezpečených listinných materiálov nebolo objektívne možné posúdiť výhodnosť, respektíve zjavnú nevýhodnosť uzavretej rámcovej zmluvy o predaji kvót skleníkových plynov,“ napísal vyšetrovateľ v uznesení o zastavení trestného stíhania.
Generálny prokurátor Jaromír Čižnár vtedy povedal, že skutok sa stal, ale nie je trestným činom. „Zastavil to vyšetrovateľ a toho sa nikto nepýta. Prokurátor špeciálnej prokuratúry to preveril a povedal, že je to v poriadku. My sme to dosť dlho skúmali a, bohužiaľ, sme sa museli stotožniť so záverom, že všetko je v poriadku,“ povedal v roku 2014 J. Čižnár.
Zbaviť sa dlhov
Fabrika PWR napriek nebývalej podpore z verejných zdrojov nesplnila ciele, ku ktorým sa v projekte zaviazala. Nikdy totiž naplno nefungovala a dosahovala len symbolické tržby. Ministerstvo životného prostredia ju preto muselo požiadať o vrátenie dotácie. PWR vtedy požiadala súd o odpis dlhov. Touto cestou sa mohla vyhnúť aj vracaniu dotácie.
Ministerstvo si na spor s PWR objednalo špecialistov na insolvenčné konania – advokátsku kanceláriu Ecker Kán. Ani tá však zatiaľ nič nezmenila na skutočnosti, že recyklačná firma si už desať rokov robí z verejnej kasy dobrý deň. Ministerstvo, ktoré malo voči PWR najväčšiu pohľadávku, sa ani nedostalo do veriteľského výboru.
TREND oslovil šéfa firmy Petra Hajaša s otázkou, či majú opäť finančné problémy. Odpoveď do uzávierky nedorazila. Je však otázne či sa PWR naozaj dokáže udržať pri živote a splácať svoje záväzky, ktoré vyplývajú z reštrukturalizačného plánu. Jej tržby v minulosti dosiahli maximálne 300-tisíc eur, čo na úhradu záväzkov zďaleka nestačí.
Recyklácia odpadu je celkovo problematickým odvetvím. Na jednej strane je potrebná, lebo bez nej nie je možné ekologicky likvidovať rastúce objemy komunálneho odpadu. Na druhej strane však štátne úrady opakovane podporili projekty, ktoré nie sú životaschopné. Ako napríklad PWR. Druhým dôvodom je nízka výkonnosť recyklačných firiem. Ich produkty – spracované druhotné suroviny – sa ťažšie umiestňujú na trhu, lebo ich je prebytok.
TREND sa lučeneckej fabrike venuje v aktuálnom vydaní (14/2018) v rámci širšej témy o vysoko ziskových firmách v odpadovom hospodárstve.
