Tajomstvo geniality alebo prečo sa preceňuje talent

V 60. rokoch 18 storočia sa vo vyšších kruhoch londýnskej spoločnosti často hovorilo o talentovanom virtuózovi, ktorý v mimoriadne mladom veku hviezdil na turné po západnej Európe a ohuroval vtedajšiu vyššiu triedu. Bol to vtedy len osemročný Wolfgang Amadeus Mozart, dodnes jeden z najväčších skladateľov všetkých čias. Mozartovu rodinu navštívil v mene anglickej Kráľovskej spoločnosti Daines Barrington, ktorý chcel zistiť, či sa za genialitou chlapca náhodou neskrýva nejaký podvod. D. Barrington bol však mladým Mozartom rovnako očarený a jeho „vyšetrovanie“ sa skončilo konštatovaním, že má „takmer nadprirodzený talent“.

Dnes už lepšie vieme, čo sa za Mozartovym „nadprirodzeným talentom“ v skutočnosti skrývalo. Do veľkej miery bol za tým jeho otec, učiteľ hudby, ktorý ho od troch rokov niekoľko hodín denne driloval. Takže keď mal Mozart osem rokov, mal za sebou už tisíce hodín tréningu, čo bola pre jeho rovesníkov nedosiahnuteľná méta. Aj tak jeho prvé skladby, ktoré napísal v skorom veku, neboli podľa súčasných odborníkov vôbec dobré a ani originálne. Historici si dokonca myslia, že ich v skutočnosti napísal jeho otec, ktorý bol sám priemerným skladateľom. Áno, Mozart bol vzhľadom na svoj vek určite výnimočným umelcom, ale za touto genialitou sa skrývalo úsilie jeho otca, ktorý z neho génia chcel mať.

Talent sa všeobecne v spoločnosti preceňuje. Ak sa napríklad opýtate úspešného podnikateľa, umelca alebo športovca, čomu vďačí za svoje úspechy, pravdepodobne vám povie niečo o dlhoročnej drine, osobných obetách, šťastí alebo o svojom trénerovi či mentorovi. Nikdy vám však nepovie, že za jeho úspechom je talent.

Keď v roku 1970 preberal Nobelovu cenu za ekonómiu Paul Samuelson, vo svojej ďakovnej reči dal takýto návod na úspech: „Je to veľmi jednoduché. Prvá vec, ktorú musíte urobiť, je mať skvelých učiteľov. Po druhé, vynikajúcich kolegov, spolupracovníkov a spolužiakov. Po tretie, musíte mať skvelých študentov. Štvrtá podmienka je dôležitá z akademického pohľadu, musíte mať načítané diela veľkých majstrov. To sú štyri z piatich nevyhnutných podmienok pre akademický úspech. Aby som vás nezdržoval od tanca, pomenujem aj poslednú. Tým piatym elementom je, samozrejme, šťastie.“ Ani zmienka o talente.

Napriek tomu majú ľudia tendenciu zdôvodňovať úspech talentom. Často o úspešných športovcoch alebo umelcoch hovoríme, že sú talentovaní, akoby boli talent a úspech synonymá.

Vrodený talent

Témy ako úspech, genialita, schopnosť dosahovať výnimočné výkony či talent našťastie nepriťahujú len bežných ľudí, ale aj vedcov, ktorí nám tak vedia dať erudovane zodpovedať aspoň niektoré otázky.

Nie sú to však jednoznačné odpovede. V akademickej obci nie je zhoda na tom, či a do akej miery sa vrodený talent podieľa na úspechu v športe, umení, vede alebo v podnikaní.

S určitosťou dnes vieme povedať len to, že neexistuje jediný gén, ktorý by nám dával predispozíciu ku genialite v nejakej činnosti. Neexistuje žiadny hokejový gén, ako zvyknú občas vo svojom žargóne hovoriť športoví komentátori. Neexistuje gén, vďaka ktorému lepšie kreslíme, spievame, plávame, alebo vďaka ktorému dokázal Štefan Klein vymyslieť AeroMobil.

Na druhej strane, väčšina kognitívnych schopností, ako aj vytrvalosť, schopnosť prekonávať prekážky, otvorenosť k novým zážitkom alebo motivácia, sú do veľkej miery ovplyvnené genetikou a v kombinácii s ďalšími vonkajšími (najmä sociokultúrnymi) faktormi vytvárajú lepšie alebo horšie predpoklady k určitej činnosti. Každá z činností, ako je kreslenie, spev, hranie futbalu alebo lúštenie hlavolamov, si vyžaduje špecifickú kombináciu viacerých kognitívnych schopností a dispozičných atribútov, ktoré sa môžu medzi ľuďmi od narodenia líšiť. Môžeme tomuto hovoriť talent? Možno áno, ale pod talentom si asi väčšina z nás doteraz predstavovala niečo iné.

Niektorí vedci išli ešte ďalej a pokúsili sa odmerať podiel genetických vplyvov na rozdieloch vo výkonoch. V niektorých oblastiach bol tento podiel väčší, v niektorých menší. Napríklad v líderstve zodpovedá genetika za približne 17 percent individuálnych rozdielov vo výkone, vo vedeckej kreativite je to 10 – 20 percent a v umeleckej kreativite asi 20 percent. Dodajme však, že toto tvrdia len niektoré štúdie a nejde o vedecký konsenzus.

Koncentrovaný tréning

Pokiaľ teda genetika zohráva prinajlepšom len malú rolu pri úspechu jednotlivca, v čom inom tkvie jeho tajomstvo? Jednu z odpovedí nám dáva Anders Ericsson, jeden z najznámejších psychológov venujúcich sa téme geniálnych výkonov. A. Ericsson spochybňuje rolu vrodeného talentu a svoju pozornosť zameriava na niečo, čo môžeme do slovenčiny najlepšie preložiť ako koncentrovaný tréning (v angl. deliberate practice).

Je to tréning s maximálnou koncentráciou, precízne nadizajnovaný podľa najnovších trénerských metód a určený na zdokonalenie špecifickej činnosti. Je založený na neustálom opakovaní a okamžitej spätnej väzbe, ktorá vedie k postupnému zlepšovaniu sa. Krok po kroku sa tak z kohokoľvek môže stať génius v čomkoľvek, ak má na to vytvorené vhodné tréningové podmienky. Aspoň podľa Ericssona.

Na svet dokonca preniklo magické číslo 10 000 hodín, ktoré sú vraj potrebné na to, aby sa človek stal géniom. Ak niekto venuje 10 000 koncentrovaných hodín tréningom šachu, stane sa z neho šachový veľmajster. Problém je, že ide o mýtus, ktorý vypustil do sveta americký intelektuál Malcolm Gladwell vo svojom bestselleri Outliers. Odvolával sa práve na Ericssonov výskum, ale v skutočnosti ho len zle interpretoval.

A. Ericsson sledoval skupinu huslistov a rozdelil ju na tri podskupiny, podľa toho, akí boli dobrí. Snažil sa zistiť, čo bolo príčinou týchto výkonnostných rozdielov. Podrobne so všetkými prechádzal ich tréningovú históriu za niekoľko rokov, až prišiel na celkom jednoduchý záver. Čím viac hodín tréningu mal huslista za sebou, tým bol lepší. Skupina najlepších mala za sebou priemerne 10 000 hodín tréningu. Tam vznikol tento mýtus.

V skutočnosti žiadne magické číslo neexistuje. Niekto potrebuje 10 000 hodín na to, aby sa stal šachovým veľmajstrom, iný to môže zvládnuť za 7 000 hodín a ďalšiemu nemusí stačiť ani 15 000 hodín. Výsledné číslo môže záležať od kvality tréningu, ale napríklad aj od spomínanej genetiky.

Zvyšok akademickej obce vplyv koncentrovaného tréningu nespochybňuje, no niektorí kritici spochybňujú len jeho podiel na úspechu. Aj keď má zrejme najväčší podiel na úspechu, nie ani zďaleka jediným faktorom. Napokon to po rokoch uznal aj sám A. Ericsson.

Príležitosti

Ak teda na genialitu nestačia ani vrodený talent a ani koncentrovaný tréning, čo potom? Aby raz niekto mohol získať olympijskú medailu, Nobelovu cenu alebo šéfovať globálnemu startupu, musí pre neho perfektne zapadnúť do seba množstvo faktorov, z ktorých väčšinu ani nedokáže ovplyvniť. Dalo by sa to zhrnúť do jedného slova, na úspech potrebuje príležitosti.

Silverdale Road je typická anglická ulica lemovaná tehlovými domami v malom mestečku Earley, neďaleko od Londýna. Na prvý pohľad nie je na nej nič zaujímavé. Lenže pri pohľade do histórie zistíme, že na tejto ulici vyrástlo v osemdesiatych rokoch 20. storočia viac národných britských stolnotenisových šampiónov než na celých britských ostrovoch dohromady. Svet sa o tejto ulici dozvedel od Matthewa Syeda vďaka jeho autobiografickej knihe Bounce.

Sám Matthew Syed bol dlhoročnou anglickou jednotkou v stolnom tenise, viacnásobným národným šampiónom a dvakrát reprezentoval Britániu na olympiáde. Presadiť sa v takomto športe je pritom ťažšie, než sa môže zdať. Pingpong hráva v Británii viac než dva milióny ľudí.