Hrubým zásahom do práv majiteľov a štatutárov podnikov je, ak zákon umožňuje zverejniť v Obchodnom vestníku informáciu o začatí konkurzného konania bez toho, aby sa o návrhu oficiálne dozvedeli. A mohli sa pred zverejnením brániť. Preto je zákon zlý. Zhruba takto zareagoval pred časom právny zástupca firmy, na ktorú bývalý obchodný partner podal po dlhom spore o zaplatenie pohľadávky návrh na konkurz.
Na to, aký význam má možnosť, aby veriteľ podal na svojho dlžníka návrh na konkurz, netreba poznať detaily. Tie nerieši zákon, posudzuje ich súd. Právna infraštruktúra konkurzov a reštrukturalizácií je v zásade neutrálna. O tom, či funguje, rozhodujú tí, ktorí v nej vykonávajú prax. Nielen sudcovia, ale aj správcovia, veritelia a v neposlednom rade majitelia a manažéri firiem.
Práve ich kroky rozhodujú o tom, či sa hrozba úpadku stane kapitolou histórie podniku, príčinou jeho konca alebo dôvod zlosti a právnych krokov poškodených veriteľov. Čo sa oprávnene zdá nedostatkom jestvujúceho systému, určite nie sú informácie, ktoré sú zverejnené, ale tie, čo ostávajú skryté.
Tento článok vychádza ako súčasť TREND špeciálu Právo a advokácia v rámci vydania týždenníka TREND 15/2013.
Špeciál sa venuje výsledkom súťaže Právnická firma roka 2013, ktorej kompletné výsledky spolu s článkami zo špeciálu nájdete tu.
Hrôza či podnikateľský zážitok
Pokiaľ sa firmy týkajú „titulné“ paragrafy konkurzného zákona, podnikanie v slovenskej praxi obvykle končí. Jednotlivé prípady sa líšia len mierou bolestivosti – najmä pre veriteľov. Základný cieľ konkurzu – udržať podnikanie v chode, hoci podnikateľ neuspel – sa tak napĺňa len ťažko. Komplikuje to život aj firmám, ktoré vstupujú do zákonnej reštrukturalizácie. V slovenskej praxi fungujú reštrukturalizácie pár rokov a, žiaľ, najlepšie meno si nevytvorili. Pričasto sa stáva, že zadlžená firma „odreže“ časť dlhov, aby si polepšila. Na úkor veriteľov.
„Možno to znie provokačne, ale v istom zmysle zákonná reštrukturalizácia dokáže nabúrať pravidlá trhovej ekonomiky a dočasne zvýhodňuje menej konkurencieschopných voči konkurentom,“ hovorí riaditeľ odboru workout, reštrukturalizácie a collection Sberbank Slovensko Marek Palaj. V odvetviach s pár hráčmi, vysvetľuje, môže jednému „prestávka“ v platení starých záväzkov, úverov a ďalších dlhov výrazne prilepšiť.
Napríklad ak „úspory“ odzrkadlí do predajných cien a začne cenovú vojnu. Podobné praktiky komplikujú život nemálo firmám, ktoré sa rozhodnú pre reštrukturalizáciu. „O to viac treba veriteľov, ale vlastne všetkých obchodných partnerov presviedčať, že corebiznis funguje,“ hovorí spolumajiteľ siete športových obchodov Exisport Tomáš Bel. Ten pod ochranou súdu odstraňuje problémy, ktoré firme spôsobil neúspech expanzie do Poľska. Pripúšťa, že s tým má práce až-až a právnu stránku reštrukturalizácie ochotne prenecháva právnym poradcom. Najmä preto, aby sa mohol sústrediť na krízové riadenie.
Zdroj: Thinkstock
O ľuďoch, na všetkých stranách
Jeden z najväčších problémov slovenskej konkurznej a reštrukturalizačnej praxe sú meškania. Reštruktúra pri hrozbe úpadku alebo konkurzy, ak sú problémy kritické, začínajú v čase, keď sa firmy ocitajú na hrane existencie. Tak sa ťažko ozdravuje, respektíve ju takmer nejde v konkurze predať tak, aby ju nový vlastník plynule udržal v chode. Podľa názoru odborníkov býva dôsledná „príprava“ vlastníkov a manažérov na využitie súdnej ochrany pred veriteľmi často faktor, ktorý proces zdržuje. Práve vtedy sa často „kujú pikle“, ktoré napokon stoja veriteľov peniaze.
Ťažšie sa im vymáhajú pohľadávky a z firmy môže odtekať majetok. Do istej miery to zlepšila novela konkurzného zákona, ktorá po rokoch zjednodušila podávanie veriteľských návrhov na konkurz. Navyše výrazne oslabila právomoci majiteľov a im blízkych firiem v ovládaní priebehu konkurzov a reštrukturalizácií cez veriteľské orgány.
Čo stále pokrivkáva, je technické fungovanie konkurzov aj reštrukturalizácií. To má v oboch typoch riešenia insolvencie formálne v rukách správca, hoci jeho úloha v oboch procesoch je odlišná. Keď už je firma v bankrote, potrebujú veritelia najmä to, aby správca akceptoval ich nároky a čo najmenej hral hry, ktoré rozhodujú o tom, čo kto dostane z predaja majetku firmy.
„Spokojnosť veriteľa je priamoúmerná kvalite správcu. Rozdiely v kvalite a motivácii správcov konať či v istých situáciách nekonať sú obrovské,“ konštatuje M. Palaj. Ako príklad uvádza hneď prvý kontakt správcu s veriteľmi – keď hodnotí ich prihlášku a rozhoduje, či ju prijme alebo poprie. Často účelovo. Aj keď advokáti veriteľov majú formálne v rukách inštrumenty na bránenie práv svojich klientov, prax je často iná.
Mierne zlepšenie sľubuje povinnosť súdu posúdiť ešte pred prvou schôdzou veriteľov, či správca poprel pohľadávku oprávnene a či veriteľovi uzná aspoň hlasovacie práva, hoci o právne nároky sa musí súdiť. Čo kladie nemalé – a často nenaplnené – požiadavky na kvalitu rozhodovania súdov, no môže obmedziť to, ako správcovia v minulosti zneužívali svoje postavenie. Veritelia sa tak musia zo všetkých síl, rokovaniami aj hlasovaním, snažiť dohodnúť so správcom, aby sa voči nim správal priateľsky či aspoň korektne. Niekedy nepomôže ani sťažnosť na súde a samotní sudcovia vyslovujú obavu, že si dohodnutí veritelia „svojho správcu“ zvolia späť.
Správca pritom doslova rozhoduje o bytí alebo nebytí veriteľa. To platí aj v reštrukturalizáciách, kde zasa často nechá majiteľov, ktorí si ho vybrali, riadiť firmu spôsobom, ktorý ju priviedol do problémov. „Absolútne chýba kontrola, vyhodnocovanie kvality správcov a aj ich vymáhateľná zodpovednosť. Tak ako napríklad znalci v oblasti nehnuteľností musia pravidelne prechádzať odbornými skúškami, mala by sa skúmať aj odbornosť správcov,“ navrhuje M. Palaj. „Je nevyhnutné posilniť úlohu správcov, no aj zvýšiť kvalifikačné nároky na nich,“ dodáva bankár. A vymáhanie ich zodpovednosti, dodávajú spolu s ním iní odborníci z praxe.
Viac svetla do spisov
Cestu k vymáhaniu nárokov v konkurzoch a reštrukturalizáciách často komplikuje aj kritický nedostatok informácií o priebehu konaní a práci správcu. Obvykle preto, že nie je k dispozícii spis alebo do neho možno nahliadnuť len sporadicky, vysvetľuje krízový manažér Milan Majna.
„Stačí aby si ho na štúdium požičal sudca. Prípadne ho vedome zablokuje priamo správca,“ dodáva. Riešenie sa pritom núka – centrálny insolvenčný register, ktorý by fungoval verejne na internete. V ňom by boli verejne dostupné všetky dokumenty z konkurzného či reštrukturalizačného spisu. Tak ako to funguje napríklad v susednom Česku.
„Ak ktorákoľvek zo strán vloží na súde do spisu nový dokument, ten sa takmer v reálnom čase ocitne na internete a ostatní účastníci s ním môžu počítať pri svojich krokoch. Nie, že prácne a dlho zisťujú, čo sa v konaní vlastne deje a kto to robí,“ porovnáva M. Majna tunajšiu prax s českými skúsenosťami. To by mohlo posunúť k aktívnejšej a kvalitnejšej práci každého zo zainteresovaných.
Hlavne správcov, ktorí dosiaľ pracujú tak trochu pod závojom tajomstva a najmä pri ktorých sa bez kontroly ťažko identifikuje, ak nekonajú. Ako ďalšiu z oblastí, kde by väčšia transparentnosť mohla byť iba na osoh, spomína M. Palaj zásoby úpadcu. Táto položka často tvorí nemalé sumy v jeho výkazoch a zároveň aj v nárokoch veriteľov – či už ich financujú banky alebo dodávatelia. V súvahách síce svietia, no v praxi sa často stratia, hoci mohli zvýšiť mieru, v akej dlžnícka firma dostojí svojim záväzkom.
Ilustračné foto - Thinkstock
Partneri projektu Právnická firma roka 2013:
