V slovenskom bankovníctve sa Rainer Franz pohyboval na vrcholových miestach vyše dvoch desaťočí. Ak by si niekto zaslúžil titul bankový doyen, bol by to pravdepodobne on. Po minulomesačnom odchode z dozornej rady Tatra banky, ktorú v roku 1990 spoluzakladal, má na čo spomínať. No aj porovnávať, keďže predtým dlhé roky pôsobil v zámorí, Ázii a v západnej Európe. Jeho názor na aktuálny vývoj v Európe a v bankovníctve nie je práve lichotivý: únia sa mení na socialistický spolok, politici si nevedia poradiť, bankový biznis sa dramaticky zmenil k horšiemu. A ani vyhliadky nie sú priaznivé.
Kam sa podľa vás uberá starý kontinent?
Otcovia únie, ľudia ako Schumann, Adenauer, De Gasperi verili, že voľný pohyb tovaru, kapitálu a ľudí sú to najvzácnejšie pre model spojenej Európy. No prišiel rok 2010. Dovtedy platilo, že neexistuje možnosť finančnej záchrany inej krajiny. V tom roku túto časť Maastrichtskej zmluvy Nemci aj Francúzi porušili. Urobili to v čase, keď bolo každému jasné, aké zlé dôsledky prinieslo 20 rokov lacných peňazí. Politici po kríze v rokoch 2008 a 2009 zistili, aké ťažké to bude napraviť. No veci stále nejdú tak, ako by si predstavovali, opäť čelíme tvrdým ekonomickým časom. Pomoc krajinám, hlavne Grécku, viedla k tomu, že sa len ďalej posúvajú nutné reformy. A ich politici všetko zvaľujú na úniu. Populisticky hovoria, že to všetko žiada Brusel, nie oni.
Čo príde ďalej?
Dôsledkom je, že všetci teraz žiadajú viac Európy. To znamená viac a viac centralizácie. A tie krajiny, ktoré sú momentálne v dobrom finančnom stave, by mali podporovať dlžníkov. Európa sa od pôvodných liberálnych ideí uberá čoraz viac k socialistickým.
Mení sa Európa na socialistické zoskupenie?
Áno. Veľmi jasne to prezentoval napríklad nový francúzsky prezident. Nezabúdajme pritom, že klasický liberálny model hovoril o tom, že integrácia sa dosiahne vďaka väčšej konkurencii. Stačí sa pozrieť do histórie, víťazili národy, ktoré boli viac agresívne alebo, lepšie povedané, viac dynamické.
Európa podľa vás zjavne nejde správnym smerom. Čo by mali politici robiť inak?
Nanešťastie, hra sa dostala do bodu, kde je toľko rôznych faktorov, že je veľmi ťažké nájsť jednoduché riešenie. Keby som ho mal, nesedel by som teraz tu. Vieme, aké je riskantné tlačiť reformy za každú cenu. Vidíme, aký odpor to vzbudzuje v južanských krajinách. A tlaky, aby rozpočet konsolidovali ešte viac, rastú. Mali by ďalej redukovať sociálne náklady. A zároveň dvíhať dane.
Na Slovensku sa sociálne benefity neškrtajú, zatiaľ sa nešetrí, takmer výlučne rastú dane. Smerujeme na cestu, na ktorej je v súčasnosti Grécko?
V prvom rade by som neprirovnával Slovensko ku Grécku. Po druhé, rozhodnutia politikov sú postavené stále na očakávaní, že tunajšia ekonomika porastie, že platy budú reálne rásť, s čím ostatné krajiny rátať nemôžu. Takýto vývoj môže zmierňovať opatrenia na Slovensku. Nikto ale nevidí za tiene súčasnej krízy. V Nemecku už napríklad niektoré veľké podniky idú obmedzovať výrobu. Ak by sa ekonomický rast na Slovensku spomalil, prípadne dokonca obrátil na recesiu, potom by hrozili vážnejšie problémy.
Malo byť podľa vás riešením vyhodiť Grékov z eurozóny, z únie?
Legislatívne sa to nedá urobiť, Gréci by sa tak museli rozhodnúť sami. Otázkou skôr je, ako ich dostať opäť do formy. Pred 25 rokmi všetci hovorili o „chorom nemeckom pacientovi“, o zlom stave jeho ekonomiky. Nemci urobili ohromný progres, veľké reformy, a to pod socialistickým kancelárom. Robil som v 80. rokoch pre nemeckú banku a vtedy sa písalo, že Nemci nerobia tak tvrdo ako Číňania. To sa zmenilo. Pre mnohých Nemcov to tiež nie je jednoduché, no o tom už nikto nehovorí. Gréci to budú mať ťažké. Lebo kľúčom je zvýšiť produktivitu. To sa za noc nedá urobiť. Krajiny, ktoré môžu oslabiť svoju menu, a teda zlacniť exporty, no zároveň znížia importy, lebo tie zdražujú, získavajú istý čas, aby zvýšili produktivitu. No Gréci ani Španieli takú možnosť nemajú. Preto jediná možnosť je okresať platy. Je to populárne? V žiadnom prípade. Vlády sú medzi mlynskými kameňmi: na jednej strane ich do tvrdých opatrení tlačia veritelia, na druhej chcú zostať pri moci, a tak nepresadzujú všetky ťažké reformy.
Zdroj: Maňo Štrauch
Zmenila kríza výrazne bankový biznis?
V Európe dramaticky. Na jednej strane musia banky stráviť veľké objemy zlých úverov. Zároveň excesy pár bánk vytvorili celému sektoru katastrofálny imidž. Byť bankárom je v súčasnosti v mnohom byť takmer vyhnancom, byť na okraji spoločnosti. No hoci väčšina bánk je v tom nevinne, v tlači sa takmer denne prepierajú práve prípady tej menšiny. Preto a aj vzhľadom na ekonomický vývoj v únii prijali politici viaceré kroky. Začalo sa to nutnosťou zvýšiť bankový kapitál...
Je to zlá vec?
Per se, nie. No otázne je, ako rýchlo je možné zmeniť pravidlá pre prostredie, v ktorom sa robí regulovaný biznis. Kapitálové trhy sú veľmi prepojené a prirodzene, kapitál ide tam, kde očakáva najväčšie výnosy. Keď požiadam banky, aby v krátkom čase zdvojnásobili kapitál, kto im ho dá? Existujúci akcionári, ktorí si hneď uvedomia, že návratnosť kapitálu sa im dramaticky zníži? Noví investori na burzách, ktorí zase vedia, že v „high-flying companies“, v extrémne ambicióznych IT či telekomunikačných alebo v energetických firmách zarobia oveľa viac? Nanešťastie práve toto EÚ od bánk žiada, aby v takomto prostredí rýchlo zosilneli. Navyše je tu regulácia Bazilej 3, ktorej termíny tiež urýchlili. To všetko dostáva európske banky do vážnych ťažkostí. A k tomu ešte bankový sektor platí za excesy. Banky vo všeobecnosti mali v uplynulých dvoch dekádach vysokú ziskovosť, platili vysoké dividendy, no aj vysoké bonusy vrcholovým manažérom.
Aj to sa mení.
Čoraz viac krajín zavádza špeciálne zdanenie bánk a tiež limity na manažérske bonusy. Tie by mali dramaticky zmeniť krátkodobé videnie týchto manažérov, ktorí neprimerane riskovali, minimalizovať maximalizáciu rýchlych ziskov. To má tiež svoje negatívne dôsledky. Tí najlepší mladí ľudia nepôjdu za týchto okolností pracovať do bánk. Pôjdu tam, kde dostanú oveľa viac.
No niektoré bonusy boli naozaj horibilné.
Pravda, no týkalo sa to zvlášť investičného bankovníctva. Keď si vezmete klasické banky napríklad v Rakúsku, ani náhodou nejde o takéto sumy. V skutočnosti sa teraz takmer žiadne bonusy neplatia.
Kto sú tí najväčší bankoví hriešnici?
Hlavne investičné banky, počínajúc Lehman Brothers, a tiež tie univerzálne banky, ktoré majú silné investičné odnože.
A v Európe? Dexia?
Dexia je iný príbeh. No vidíme ich v titulkoch, sú to niektoré nemecké, švajčiarske a určite aj britské banky.
Čo rakúske?
Rakúske banky platia vo všeobecnosti veľmi priemerné odmeny. Nedá sa to porovnávať.
Ako s týmito reguláciami sektor naloží?
Uvidíme konsolidáciu, spájanie bánk. Mnoho bánk musí získať priestor na nádych a splnenie kapitálových požiadaviek či strávenie veľkých nákladov spojených s novými a novými reguláciami.
Takže budú musieť predať aspoň časť svojho biznisu. Týka sa to aj strednej Európy?
To bude závisieť aj od podmienok na trhoch. Ak im bude situácia na kapitálových trhoch priaznivo naklonená, to im pomôže pokračovať v biznise pri súčasnej veľkosti.
No aktuálne to tak nie je.
Nie. Alebo budú musieť limitovať rast, menej požičiavať, aby im zostalo dostatok kapitálu.
Očakávate príchod nových hráčov z Ázie?
Želal by som si to. No teraz to tak nevidím.
Prečo? Možno by mohli nakupovať lacno.
Ekonomický rast v Ázii je oveľa vyšší než v Európe. A obmedzené kapitálové zdroje idú tam, kde je potenciál ich návratnosti čo najvyšší. To znamená do Ázie. Jednoduché porovnanie. Ekonomika rastúca 8 – 9 percent ročne vs. 0,5 percenta či dokonca negatívny rast v niektorých krajinách EÚ – to má priamy vplyv na dopyt po úveroch. Bol by som veľmi prekvapený, keby sa tu teraz objavilo veľa ázijských investorov.
A Rusi, ktorí berú strednú Európu ako bránu na západ?
Veľké ruské štátom vlastnené banky to tak môžu brať. Jeden prípad v podobe Sberbank tu už máme. Či budú nasledovať ďalšie, to uvidíme.
Ak by to tak bolo, o ktoré z rakúskych či talianskych bánk by sa mohli uchádzať?
To teraz ťažko povedať, ale myslím, že určitá konsolidácia nastane. Ak budeme čeliť dlhodobejšej recesii, môžu sa do takej situácie dostať aj takí hráči, ktorí sa za kandidátov na predaj teraz nepovažujú.
Je podľa vás stredná a východná Európa pre rakúske banky stále to miesto, kde treba byť?
Rakúske banky, ktoré vstúpili do stredoeurópskeho regiónu, to mali veľmi dobre zrátané. Ekonomický rast v susedných štátoch bol a ešte aj nejaký čas bude v priemere vyšší o pol až 1,5 percenta oproti zvyšku Európy. A stále je tu dopyt po bankových službách. Len keď sa pozrieme na Bratislavu, počet voľných bytov ponúkaných za dostupnú cenu sa dramaticky znižuje a ľudia jednoducho potrebujú financie na vlastné bývanie. Veľký priestor tiež vidím pri dobudovávaní infraštruktúry.
Ale nie celá stredná Európa je rovnako atraktívna... Zásahy politikov v Maďarsku či menej úspešný rast na Ukrajine zrejme nie sú veľmi lákavé pre investorov. A rakúske banky sú prítomné aj tam.
Mať bankovú sieť rozdelenú medzi viacero štátov je stále veľmi dobrou formou diverzifikácie. Ak sa jednej krajine v danom roku nedarí, no ostatné dcéry v rámci siete si počínajú dobre, môžete z nich čiastočné výpadky kompenzovať. To je vidno v bilanciách najväčších rakúskych bánk. Prerozdeľovanie prostriedkov od bánk, ktorým sa darí nadpriemerne tam, kde sa prostredie zhoršilo. Ale aby som to uzavrel, je isté, že rakúske banky zotrvajú v stredoeurópskom regióne.
Niektoré štáty, medzi nimi aj Slovensko či Česko, sa obávajú, že materské banky môžu v prípade potreby vyťahovať kapitál z lokálnych dcér. Je tento strach oprávnený?
Ak sa pozrieme spätne na roky 2008 a 2009, keď bola situácia skutočne komplikovaná, tak rovnaké obavy sa ukázali ako úplne neopodstatnené. Musíme jasne rozlišovať medzi otázkou likvidity a úverovania. Môže sa vyskytnúť nutnosť krátkodobo vybalancovať likviditu v rámci bankovej skupiny. Treba to však vnímať ako krátkodobý jav, nie že sa presúvané prostriedky stratia, zneužijú. Myslím, že žiadna z rakúskych bánk nejako výraznejšie nelimitovala poskytovanie úverov na jednotlivých trhoch. Samotný dopyt po nich je v súčasnej dobe slabý.
Pri porovnaní rakúskeho bankového biznisu s tým slovenským, kto si ako počína?
Ťažká otázka... Slovenský bankový sektor sa vyhol viacerým chybám, hlavne v oblasti hypoték, na ktoré doteraz doplácajú napríklad aj rakúske banky. Ako príklad uvediem poskytovanie úverov v iných menách, v jenoch či vo švajčiarskych frankoch. Hoci pokusy tu boli. No manažéri kľúčových bánk na Slovensku nesúhlasili s takým postupom. V tomto sa zachovali veľmi zodpovedne a vyhli sme sa tak jednej z najväčších chýb. V Rakúsku je so splácaním hypoték vedených vo švajčiarskych frankoch a sčasti aj japonských jenoch stále veľký problém. Ďalej fakt, že slovenské banky nezískali na kapitálových trhoch priveľa zdrojov, bol pozitívny. Legislatíva napríklad v prípade hypoték ukladala povinnosť časť z nich kryť vydávaním hypotekárnych záložných listov, čo sú v podstate dlhopisy s fixným výnosom. Ak by táto povinnosť nebola, tak by sa prostriedky na krytie hypoték získavali vo viacerých bankách na kapitálových trhoch aj vo frankoch či v časoch koruny v eurách. A v súčasnosti by sme mali na Slovensku rovnaký problém s neprimeraným zdražením hypoték v cudzích menách ako v Maďarsku či v Rakúsku.
Rozdiel je zrejme aj v tom, že počas prebiehajúcej krízy tri banky v Rakúsku zoštátnili, k čomu u nás zatiaľ nedošlo.
To len potvrdzuje, ako dobre je manažovaný bankový biznis na Slovensku.
Nesúvisí to aj s tým, že v Rakúsku je priveľa bánk?
Áno, s tým súhlasím.
Očakávate tam spájanie?
To ťažko odhadnúť. Určite dôjde k predaju štátom vlastnených bánk, otázkou je, kedy. Ale nečakám žiadne zmeny u troch najväčších tamojších bankových sietí – Bank Austria, Raiffeisen a sporiteľní (zastrešených skupinou Erste).
Ako vnímate tunajšiu osobitnú bankovú daň?
Keď tunajší politici kopírujú to, čo sa už presadilo v iných krajinách, medzi nimi napríklad aj v Rakúsku, ťažko budeme proti tomu protestovať. V každom prípade, konsolidácia verejného rozpočtu si žiada rast príjmov a tlak na rast daní. Ak ostatní majú platiť vyššie dane, tak je zrejmé, že to zasiahne aj banky.
Ale banky, ktoré napríklad poctivo dodržiavali pravidlá pre hypotekárne dlhopisy, zasahuje osobitná daň citeľnejšie. Je to fér?
Evidentne nie, ale v každej takejto situácii sú jednoducho víťazi a porazení.
Znamenajú vyššie dane pre banky, že budú drahšie pre klientov?
Vráťme sa k ekonomickej teórii. Banky môžu rásť cez nové úvery, ak majú dostatočný kapitál. Dostatok kapitálu je zabezpečený, ak akcionári dostávajú férovú odmenu vo forme dividend. Ak určitý nový vplyv zatlačí na rast kapitálu, tak potom ho banky musia vykryť na strane príjmov. Teda áno, do určitej miery tu tlak na rast príjmov akoukoľvek formou bude.
Zažili ste tu obdobie, keď banky dosahovali návratnosť kapitálu (ROE)presahujúcu aj 20 percent. Teraz sa tento ukazovateľ dostal nižšie, no stále prevyšuje úrovne bežné v západnej Európe. Kde sa podľa vás bude pohybovať ziskovosť v najbližšom období?
Vysoké ROE, aké dosahovali banky v 90. rokoch a v uplynulom desaťročí, zabezpečovalo dostatok zdrojov pre vtedajší rapídny ekonomický rast Slovenska. Rast zadlženosti sa dosiahol súvislým generovaním zisku v bankovom sektore. Ak sa pozriem na obdobie pred 20 rokmi, všetci ľudia boli odhodlaní niečo robiť, dosiahnuť. Ale potrebovali k tomu zdroje, ktoré generovali svojimi ziskami práve banky a priemysel. Obrovská ziskovosť z minulých rokov bola akýmsi urýchľovačom pre zrealizovanie mnohých vecí. Situácia sa však zmenila. Návratnosť kapitálu v slovenskom bankovom sektore sa bude čoraz viac približovať úrovni v Rakúsku či zvyšnej západnej Európe. Nedá sa tomu vyhnúť. Pretože rapídny rast ekonomiky sa už jednoducho nebude opakovať. Po druhé, v časoch štátneho vplyvu v bankách bola konkurencia veľmi nízka. Ale to sa zmenilo a všetky banky vlastnené zahraničnými akcionármi si v súčasnosti tvrdo konkurujú.
Nezaostáva na Slovensku stále tlak zo strany samotných klientov?
Ak očakávate rýchly rast vášho disponibilného príjmu, veľmi neriešite, či zaplatíte za obed 10 alebo 12 eur. Ak ale rast nečakáte, začnete zvažovať, či za obed zaplatíte 10 alebo už len osem eur. Podobne to funguje aj u bankových služieb.
Ak sa vrátime do minulosti, ako vnímate vaše začiatky pôsobenia na Slovensku?
Deväťdesiate roky boli obdobím množstva zaujímavých fenoménov. Na jednej strane tu bolo ohromné nadšenie obyvateľov, ktorí chceli niečo robiť. Mladá generácia sa túžila presadiť. Z pohľadu bankára to bolo náročné obdobie. Najskôr sme tu mali spoločnú menu, potom po šiestich mesiacoch od osamostatnenia Slovenska za jeden víkend prišli slovenské koruny. Z pohľadu banky je to obrovská výzva. Potom sa zakladala Národná banka Slovenska, prijímala nová regulácia, stanovil jeden spoločný klíringový systém na zúčtovanie medzibankových platieb. Ani v Rakúsku doteraz nefunguje jeden systém. Neskôr sa zavádzali bankomaty, internetové bankovníctvo. Všetko revolučné technické inovácie, ktoré v súčasnosti vnímame ako samozrejmosť.
Bola to pre vás osobne veľká zmena prísť na Slovensko? Tesne predtým ste pôsobili v Nemecku.
Mal som jednu veľkú výhodu, že som predtým pôsobil desať rokov v Ázii. Z mojich skúseností bola Ázia v mnohom podobná vznikajúcemu Slovensku. Pracoval som s mladými v Číne, Singapure, na Filipínach aj v Malajzii, ktorí mali podobne ako mladí Slováci chuť dobyť svet. A to všetko v prostredí s nedostatočnou reguláciou, kde sa diali veci, ktoré by sa normálne diať nemali. No tých ľudí to od ich nadšenia neodradzovalo.
Ako sa vám zakladala úplne nová banka?
Určite je to pre každého atraktívna ponuka, založiť úplne novú spoločnosť. Kľúčové bolo skĺbiť tím mladých nadšených ľudí a zapojiť do neho strednú generáciu so skúsenosťami. Pamätám si, keď sme skladali tím pre prvú pobočku, poslali sme ich do rakúskej pobočky Raiffeisen, aby videli, ako banka reálne funguje.
Urobili by ste pri spätnom pohľade niečo inak?
Áno. Mali sme rásť rýchlejšie. Aby sme skutočne mohli konkurovať trhovej jednotke a dvojke (Slovenskej sporiteľni a VÚB banke).
Aby ste ich teraz dobehli, museli by ste niekoho kúpiť...
Ale to už je na novom vedení banky.
A čo budete teraz robiť vy?
Dostal som zaujímavú ponuku pôsobiť ako poradca pre zahraničnú finančnú skupinu v oblasti správy podielových fondov. A budem si užívať voľný čas. Možno začnem hrať golf.
Rainer Franz (69)
prišiel na Slovensko začiatkom 90. rokov. Bol pri rozbehu Tatra banky, ktorú roky viedol a dostal ju na miesto trhovej trojky. V roku 2007 opustil miesto jej výkonného šéfa. Už vtedy netajil, že keby boli agresívnejší, mohli sa dostať ešte vyššie. Odišiel pracovať pre skupinu Raiffeisen na Ukrajinu, no zostal v dozornej rade slovenskej dcéry. Definitívne z nej odišiel v polovici tohto roka. Profesionálnu kariéru začal v newyorskej Chase Bank. Po troch rokoch ho vyslali do Tokia. Neskôr pôsobil v pobočkách Chase Bank v Hongkongu a Manile a viedol ázijské pobočky nemeckej DG Bank v Singapure a Hongkongu. Po takmer desiatich rokoch sa vrátil do Európy, vo Frankfurte sa stal šéfom Commercial Bank of Greece.
Foto - Maňo Štrauch
