To, že veľkého hornonitrianskeho zamestnávateľa Novácke chemické závody ženie na pokraj krachu pokuta Európskej komisie za spoluúčasť v karteli, je ako-tak v poriadku. Zle je, ak Brusel pokuty nedáva každému kartelistovi, ale systém postihovania kopíruje delenie na rovných a rovnejších. Potom sa môže stať, že napomáha rozpínaniu neduhu, proti ktorému bojuje. No ako inak sa dá opísať to, čo nastáva po postihu členov kartelu, do ktorého sa zapojili NCHZ?
Slovenská chemička padá na dno, lebo nemá na zaplatenie pokuty, ktorá z balíka postihov Komisie v objeme vyše 60 miliónov eur tvorí takmer tretinu. A skúsený účastník kartelov – holandsko-švédska firma Akzo Nobel – si spokojne podniká. Komisia jej pokutu škrtla, lebo prišla sprisahancov nažalovať. Po páde slovenského konkurenta môže prebrať klientov a v užšej konkurencii môže skôr zvyšovať ceny výrobkov.
Akzo Nobel sa správa tak dravo, ako mu to umožňuje legislatíva. Brusel by sa mal zamyslieť, čo spôsobujú niektoré pravidlá boja za ochranu voľného trhu. Veď amnestia za nažalovanie kartelu zvádza k tomu vymyslieť ho, obehať konkurentov a potom ich potápať. Takto Brusel nemôže motivovať informátorov. To robí viac škody a nespravodlivosti ako osohu.
NCHZ hrajú o život. A treba uznať, že spôsob, akým z Európskej komisie robia rozhodujúceho veriteľa konkurzu, je racionálny krok. Politici nechcú počúvať, že sú zodpovední za zavreté fabriky. A tak často menia rozhodnutia. Zníženie pokuty pre NCHZ je možno spravodlivé. Je niekoľko faktorov, ktoré svedčia proti tomu, že mali mať až takú významnú úlohu, aby dostali spomedzi previnilcov najvyššiu pokutu.
Ako by napríklad mohli kartelu šéfovať, keď sám Brusel pri vyšetrovaní zistil, že manažéri slovenskej chemičky nevedeli dobre po anglicky. Navyše, skúsenejší kartelisti sa pri vyšetrovaní snažili čo najviac viny preniesť na NCHZ. Tie dostali po prstoch aj za to, že naivne vliezli do jamy s väčšími zvieratami.
