Medzi riaditeľmi desiatok stredných odborných škôl sa preslávil projektom Education. Už 10 rokov na vlastné náklady vzdeláva kaderníkov, cukrárov, baristov a vizážistov, ktorí navštevujú tretí ročník stredných odborných škôl. Cieľom projektu je, aby profesionáli zo svojho odboru odovzdávali skúsenosti, tipy a najnovšie trendy z praxe mladým študentom.
Branislav Gröhling školský systém kritizuje, pretože vytvára zbytočnými víziami a nečinnosťou z mladých ľudí jednoliate krabice, ktoré sa nevedia zamestnať. Mnohým žiakom totiž školy nepovedia, ako sa môžu uplatniť. Nepovedia im, že musia variť len kuracie s kolienkami. Robiť zákazníčkam len trvalú a piecť len dobošky.
Pritom v systéme fungujú inštitúcie, zákony a najnovšie aj veľký projekt duálneho vzdelávania, ktorý by sa tomu mal venovať. Projekt zlyhal - kým pôvodne sa rátalo, že sa do neho zapojí aspoň 1 500 žiakov v prvom roku fungovania, k dnešnému dňu je s firmami uzavretých len niečo cez 400 učebných zmlúv. Prečo? Pretože školy dávajú od duálneho vzdelávania ruky preč a majú na to plné právo. Kde sa stala chyba a v akom stave je odborné školstvo dnes?
Prečo duálne vzdelávanie u nás zlyháva?
Vyrastal som na duálnom vzdelávaní, len vtedy sa to tak nenazývalo. V tom období boli školy s praxou naozaj prepojené. Myšlienka je to staronová, ale skvelá. Problémom Slovenska je skôr to, že sa stále inšpirujeme niekde v zahraničí, v tomto prípade v Nemecku alebo Rakúsku, ale tá situácia, prístup a štruktúra organizácií v týchto krajinách, je celkom odlišná ako u nás.
Kde je teda problém? Je to síce len prvý rok, ale v Nemecku to funguje, tak prečo u nás nie?
V Nemecku sú stavovské organizácie, v ktorých máte povinné členstvo, za ktoré musíte platiť, ale zároveň môžete za to aj niečo žiadať. A okrem iného je to aj získanie nových učňov a následne vyučených zamestnancov. Existuje tam stavovská česť. A člen stavovskej organizácie musí byť majstrom svojho remesla.
U nás to takto nie je. Sú prepožičané len určité kroky z nemeckého a rakúskeho systému, ktoré však nie je možné jednoducho preklopiť do slovenskej reality.
Trváte na tom, že zákon školy trestá? Je fakt, že niektoré školy sa sťažovali, že prišli projektom o peniaze na žiaka.
Nezmyselnosť nového zákona o odbornom vzdelávaní / duálnom vzdelávaní je v tom, že trestá školy, ktoré by sa mali do duálneho vzdelávania zapojiť. Jednoducho sa rozhodlo, že im znížia normatív na žiaka. U inštalatéra je to až 48 percent zníženia peňazí. A teraz sa spýtam, ak máte pokazený vodovodný kohútik, ako dlho čakáte na inštalatéra? Keď konečne príde, sme mu za to neskutočne vďační. A práve takýmto školám sa znížili normatívy a potom sa každý čuduje, že školám sa do projektu nechce.
Problém vidím aj v tom, že si pletieme duál s učebným odborom, ktorý sa však končí maturitou. Myslím, že trpíme v tomto prípade schizofréniou. Chceme mať vyučených pracovníkov, ale zároveň od všetkých chceme, aby mali maturitu. Som zvedavý, kedy budeme chcieť mať duál ukončený bakalárom alebo magisterským či inžinierskym titulom.
Chodievate po školách po celom Slovensku. Čo vám vravia riaditelia?
Rozprávali sme sa s firmami zo stavebníctva, ktoré by do toho šli. Ale stavebníctvo je sezónne, a tak nastala otázka, čo urobíme zo žiakmi od decembra do februára - počas zimy. Firmy by týchto žiakov najradšej vrátili školám, ale riaditelia škôl nevedia, čo s nimi. Keďže sa im krátili normatívy na žiaka, museli napríklad prepustiť učiteľa, ktorý ich mal učiť.
Tak dobre, ostanú doma? Sú to nezmyselnosti, ktoré nie sú v zákone dotiahnuté a čo je najhoršie, pri tvorbe zákona sa jednotlivé strany nepočúvali. Uvediem ďalší príklad z praxe, kde spôsobil problémy. Bola trieda s 25 žiakmi a piati z nich si našli firmy, ktoré šli do duálneho vzdelávania. Čo s dvadsiatimi žiakmi v triede? Buď pôjdu všetci z triedy k firmám, ale tie ich všetkých nezoberú, alebo jednoducho škola tým piatim zakáže, aby šli pracovať do firiem.
Stretávali ste sa aj s negatívnymi reakciami firiem? Tie na prvý pohľad v projekte nemali až také ťažkosti. Okrem byrokracie.
Na problémy sme narazili aj zo strany firiem, ktoré mali na akreditáciu do systému len 10 dní a museli vypĺňať asi 11 tlačív z daňového a podobne. Firmy, ktoré mohli zobrať najviac žiakov, sú spoločnosti so zahraničnými konateľmi a tí jednoducho nemali čas tieto tlačivá vyplniť a vypodpisovať. Plus sa všeobecne tradovalo, aké obrovské úľavy dostanú zamestnávatelia. Nič také. Boli to len odpočítateľné položky zo zisku. Na hlavu to vychádza niečo medzi 300 a 720 eurami, pritom firma s tým mala veľa povinností.
A to už nespomínam to, že duálny systém vznikol na podnet predovšetkým najväčšej automobilky, resp. zástupcov automobilového priemyslu. A ako to dopadlo? Nezapojili sa, lebo sa im neoplatí zapojiť do tohto systému, ktorý nie je dobre nastavený, nemá pre nich žiadny finančný prínos a zároveň by museli dodržiavať všetky náležitosti zákona. A tak sa tomu jednoducho vyhli a naďalej fungujú ako predtým a to aj so svojimi školami. To znamená, že majú svoj vlastný „duál“.
Samotný duálny systém je dôkazom toho, že každý má problém s kvalitnými ľuďmi. Len sa prejdite po meste a spočítajte si, koľko reštaurácií má na dverách napísané, že hľadajú kuchára alebo čašníka. Pritom na úrade práce môže byť 1 500 kuchárov. Ministerstvo to nakoniec vyhodnotí tak, že odbor kuchára nepotrebujeme, ale to že len nemajú dostatočné odborné a praktické vedomosti, nikoho nezaujíma.
Branislav Gröhling Zdroj: Branislav Gröhling
Ako by sa to dalo vyriešiť?
V Nemecku to funguje tak, že si žiak sám nájde firmu, respektíve firma jeho. Firmy robia nábory a spolupracujú so školou. S firmou podpíše zmluvu a do školy príde na prijímačky s podpísanou zmluvou a škola ho zoberie po splnení podmienok. U nás to takto nefunguje. U náš školy naháňajú aj žiakov, aj firmy.
Duál by nemal byť podľa mňa hneď od prvého ročníka, keď žiak nemá žiadnu zručnosť a firma ho k stroju nemôže z bezpečnostného hľadiska pustiť. Prváci by mali byť v škole, potom si firma zájde do školy pozrieť ako fungujú a až následne by mali nastúpiť do firmy v druhom ročníku, keď už majú nejaké vedomosti a základné zručnosti. Škola tak môže odporučiť najlepších. Treba ale ešte zvažovať aj jednotlivé odbory.
Vyriešiť by sa to dalo aj tým, že by duálne triedy boli spojené s jednotlivými odbormi, ale tam následne narazíte na to, že zákon vyžaduje určitý počet žiakov.
Dlhodobo naše školstvo a jeho vízie kritizujete. V čom vidíte problém, keď sa hovorí o stredných školách ako liahniach nových nezamestnaných, ktorí nie sú použiteľní v praxi a firmy sa na nich sťažujú?
Problém je v racionalizácií škôl. V roku 2005 sme mali 820 stredných škôl a mali sme 320-tisíc žiakov. Teraz máme 850 škôl a 220-tisíc žiakov. Zvýšili sme teda počet škôl o tri percentá, ale pokles žiakov bol o 30 percent. Preto sa čudujeme, že školy zoberú každého, keďže majú obrovskú motiváciu v podobe normatívu. Ten je poddimenzovaný, to vieme a od neho sa veľa odvíja. Ja sa len smejem, ak niekto povie, že v školstve nie sú peniaze. Samozrejme, že sú, ale sú zle prerozdelené.
Každý v školstve robí len vízie a vlastne sa nič nedeje. Stačí postaviť všetkých učiteľov na štadión a povedať im, že budete predstavovať novú víziu školstva a potom si počkajte, čo sa tam udeje. Garantujem vám, že to nebude nič dobré.
Je samotná výučba na školách v niečom inovatívna alebo ide o opakované postupy spred 20 rokov?
Vrátim sa k otázke, v čom je problém. Problém je v tom, že kaderníčky alebo kozmetičky musia každý mesiac doniesť do školy 2,50 eura na to, aby si kúpili základné veci pre svoje povolanie. Ako potom chceme, aby svoje povolanie milovali a po škole si našli zamestnanie? Ako chceme mať z kuchárov alebo cukrárov odborníkov, ak sa pol roka učia len dva zákusky – dobošový a punčový rez. Nič iné nemôžu, pretože si ani škola nemôže finančne dovoliť, aby robili nejaké krémy a experimenty.
Vravievam, že to nie je chyba školy alebo majstra odborného vzdelávania, ale kde sa majú vzdelávať? Všetko sú to dámy okolo 50-tky, ktoré sa pre školstvo obetovali a odučili množstvo rokov. Ale čo od nich máme očakávať, že si pustia Youtube a tam sa naučia nové recepty? Kde sa to majú naučiť, keď organizácie na to určené nič také nerobia. Je to úplný nezmysel.
Rovnako na tom sú napríklad stolári. Keď sa na nich prídete pozrieť, tak celý rok robia dve veci – stromčeky a búdky. A keď ich postavíte k stroju, tak ho ani nevedia pustiť. Jednoducho stroje nemajú a čo teraz im na papier nakreslíte, ako stroj vyzerá a ako sa na ňom pracuje? To je to smutné na školách, pretože je to realita.
Otázkou je, prečo súkromné školy nemajú problém so svojimi školami a verejné áno? Nie je to tým, že pri súkromných školách pridelené financie idú priamo na školy a pri verejných školách to ide najprv cez zriaďovateľov, ktorí si kúsok po kúsku z pridelenej sumy ukrajujú na „pálčivejšie“ problémy?
Keď navštevujete školy a majstrov poučujete, ukazujete študentom nové veci a návody, nepodrývate škole autoritu? Necítia sa učitelia a riaditelia ohrození?
Keď sme pred desiatimi rokmi začínali, boli s tým veľké problémy. Bojovali sme s riaditeľmi aj majstrami, ktorí si mysleli, že sme prišli znevažovať ich robotu. Po čase sa to tak obrúsilo, že sú veľmi radi, keď prídeme, pretože je to aj pre nich spôsob, ako niečo nové vidieť. Najnovšie trendy prinesieme do školy okamžite. Predovšetkým na odborných školách nie je potrebné vzdelávať majstrov a odborných učiteľov v „etickej výchove“, ale v ich odbore. To im chýba a to im štát neponúka a nezabezpečuje. Tak trošičku suplujeme štát nie len voči žiakom, ale aj voči učiteľom a majstrom. A keď to majstri pochopili, problémy zmizli.
Nebude to zadarmo. Kto celý projekt financuje?
Je to moje financovanie a sú v tom peniaze aj sponzorov a firiem. Je to spojenie nadšencov, ktorí chcú niečo v školstve urobiť. Cieľom je samozrejme dostať u žiakov do povedomia nové technológie, postupy ale aj značku. Do mladého človeka zakorenia dobrú víziu, ktorú môže používať po škole. Napríklad spolupracujeme so značkou L'Oréal, ktorá to rýchle pochopila. Stránka v módnom magazíne stojí niekoľko tisíc eur a prinesie im to pár tisíc maskár, ale ak tieto peniaze firmy dajú do vzdelania, môžu z toho ťažiť dlhodobejšie. Všetky investície do mladého človeka sa v budúcnosti niekoľkonásobne vrátia a nehovorím iba o peniazoch.
Projekt Education, kde odborníci z praxe navštevujú stredné školy. Na fotografii je kuchár Jaro Židek Zdroj: brani.sk
Na svojich blogoch spomínate napríklad známeho kuchára Jara Žideka, s ktorým spolupracujete. Čo z toho má on?
Keď s nami chodí variť Jaro Židek, nemá za to honorár, ale aj on rieši, že na trhu nemôže nájsť nových a kvalitných kuchárov. Chceme žiakom ukázať aj nové veci. Keď ideme za čašníkmi do škôl, tak ich jediné videnie sveta je v tom, že budú nosiť jedlá a nápoje v nejakej reštaurácii. Ale môžete im ukázať, že z nich môžu byť aj baristi a špecialisti na dobrú kávu, že sa môžu vyznať v značkách a založiť na tom biznis. To je povolanie, o ktorom často ani nevedeli. Robili sme projekt s Lavazzou a výsledkom bolo, že si reálne dvaja študenti otvorili kaviarničku. Pritom, keď sme ich stretli po prvýkrát vraveli, že pôjdu do zahraničia. Práve toto by mal byť cieľ týchto projektov. Migráciu nezastavíme, ale nemôže to byť jediný cieľ mladých ľudí, že sa postavia a odídu za hranice.
Spolupracujete s desiatkami škôl a nabehnete do štvrtého ročníka, kde vás čaká kopa žiakov. Ako to vyzerá?
Učíme ich len praktické veci. Napríklad na školách pre kuchárov máme prenajatú kuchyňu, z celého Slovenska príde osem dobrých kuchárov a robia napríklad rybu. Žiaci ju reálne pripravujú a chystajú. Nie je to tak, ako sa to deje bežne na školách, že sa žiakom hovorí, aby sa toho nechytali, pretože je mäso drahé, čo keď to pokazíš a podobne. Aj pre takýto prístup decká nevedia rozoznať potraviny, pretože sa k tomu ani nikdy nedostanú. V projekte sa učia robiť reálne omáčky a krémy.
Bol primárnym nápadom pre projekt naozaj nedostatok kvalitných ľudí na trhu?
Celkovo projekt vznikol práve s tým účelom, že osobne som mal problémy nájsť kvalifikovaných ľudí v kaderníctve. Bolo to pred 15 rokmi, keď som zakladal kadernícku značku. Možno som bol náročný, ale ľudia, ktorých sme mali, neodvádzali prácu dostatočne, pritom sme im platili školenia a mzdu. Nevytvárali ale obrat. Okamžite sme boli v červených číslach. Vtedy som rozmýšľal, ako to vyriešiť a povedali sme si, že by sme mohli ísť do posledných ročníkov odborných škôl. Našim cieľom nebolo učenie v triede, ale reálne pracovať. Začínali sme vo Zvolene a v Spišskej Novej Vsi, dva roky nám trvalo, kým sme obrúsili všetky problémy. Keďže školy majú viacero odborov, povedali sme si, prečo to nevyskúšať aj na kuchárov, cukrárov, keď to fungovalo u kaderníkov. Výsledkom bolo, že rodičia si vyhľadávali školy, kde sme robili tieto projekty, lebo vedeli, že decká si nájdu po škole prácu.
Máte aj vy podmienky, keď so školami spolupracujete?
Áno, samozrejme. Je to aktivita. Ak prídeme na školu raz za 20 dní a zvyšných 19 dní to robia ako predtým, nemá to zmysel. A naozaj boli aj také školy, kde majsterka predmetu odišla von a o nové postupy nemala záujem. Ale toto sa stáva minimálne, školy sú vďačné.
Nemôžem kritizovať školy, pretože riaditelia operujú len s balíkom peňazí, ktorí majú. Niektoré sa snažia privyrobiť si tým, že si otvárajú reštaurácie, ale nevaria tam kolienka, pretože vedia, že by im tam nik neprišiel. Snažíme sa ale do školy priniesť nové postupy a od majstrov požadujeme, aby tie postupy aplikovali od prvého ročníka.
Vo všeobecnosti máme vybudovaný školský systém, v ktorom sú žiaci, ktorí sa iba memorujú a neučia sa na základe skúseností, zvedavosti, záujmu. Učíme ich iba ako obchádzať systém. Príde učiteľ, povie, že bude písomka z kapitoly 9 až 12, žiak dostane dobrú známku a po písomke si už nič nepamätá. Naučili sme ho, ako nás prekabátiť, my sme spokojní, ale čo to dalo jemu? Kreativita je nulová. Práve tá sa v mladých ľuďoch nerozvíja, pritom v nich je.
Hlavne starší ľudia na mladých nadávajú, že sú leniví, nechce sa im učiť. Je to tak?
Hovorí sa, že sú zhýralí a nechce sa im učiť, ale nie je to pravda. Možno sú drzí, ale my sme neboli? Možno chodia poza školu a fajčia, ale my sme nefajčili? Robia to isté, čo aj my, len my sme na to zabudli. Keď sa ich pýtate, či by si chceli ísť kúpiť tenisky alebo tričko a ako si na to chcú zarobiť, tak začnú rozmýšľať a mnohí odpovedia, že by si založili firmu, ale nevedia ako.
Možno by ste nad nimi mávli rukou, pretože to povie každý, ale pre mňa je to absolútne úžasné, ak 17, 18-ročný človek povie, že si chce založiť firmu. Práve takých ľudí je potrebné podchytiť. Kedy, ak nie v tom veku? Keď budú mať 25 rokov, keď budú zdevastovaní systémom a budú na úrade práce? Samozrejme, že od nich nemôžete žiadať, aby vedeli, ako to urobiť, ale vedia, že chcú firmu a živnosť, čo je úžasné.
Ako sú na tom deti s reálnymi poznatkami, ako si po škole založiť biznis? Rozlišujú medzi hrubou a čistou mzdou?
Ich poznatky sú biedne. Majú na to síce predmet, ale ich finančná gramotnosť nie je na vysokej úrovni.
Zmenilo sa školstvo za posledných desať rokov?
Keď som po desiatich rokoch prišiel do jednej školy, kde sme začínali vzdelávanie, tak som si povedal, že sa tu nič nezmenilo. Možno tam pribudla interaktívna tabuľa a štyri notebooky, na ktorých aj tak nevedeli robiť, lebo ich to nikto nenaučil. Sú tam tí istí učitelia, ktorí sú už systémom tak demotivovaní a znechutení, že len prežívajú. Keby nemali vôľu a poslanie v sebe, tak by to už dávno nerobili.
Inak nič sa nezmenilo a reálne problémy nikto ani nevysloví. Každý len hovorí, že potrebujeme ďalšiu víziu a školy potrebujú viac peňazí, ale nikto nepovie, čo presne by sme mali urobiť. Nikde som to nečítal. Všetky veci, ktoré boli dobré v minulosti, sme v ošiali zrušili a teraz po 20 rokoch prichádzame na to, že to, čo bolo kedysi, bolo lepšie nastavené na prax ako v súčasnosti.
Buďte konkrétny.
Bola to povinná školská dochádzka – na základnej od prvého do ôsmeho ročníka. Keď sa vám nechcelo učiť, šli ste na dva roky na učebný odbor, dostali ste výučný list a skončili povinnú dochádzku a šli ste do praxe. Spravila sa ale deviata trieda - pomerne dosť zbytočná, lebo v nej žiaci len zlenivejú - a žiak, ktorému sa nechce učiť v prvom roku strednej školy, skončí a nemá v rukách nič.
Kedysi ste šli na školu a vedeli ste, že táto škola je obuvnícka, strojárska a gastroškola. Dnes máte hybridy a ani neviete, na čo presne idete. Napríklad v Banskej Bystrici máte strojnícku školu, kde nájdete odbor kozmetička. Čo je to za hlúposť. Pritom vo Zvolene máte veľkú školu so všetkými beauty odbormi, tak prečo nešli ľudia tam, aby posilnili kontinuitu tej školy, aby sa netrápili.
Financovanie. Prečo v rámci prenesených kompetencií neplynú peniaze priamo na školy. Veď tak to aj bolo a fungovalo to. Tiež školy patrili pod viaceré sektorové ministerstvá, ktoré sa o ne starali. Hlavne si ujasnime, čo chceme. Chceme mať školstvo centralizované alebo nie. Chceme, aby sa tam memorovalo, alebo aby sa tam získavali skúsenosti praxou?
Riešením by teda bola podpora migrácie študentov za odbormi?
Áno, kedysi to fungovalo. Ja viem, že to dnes ekonomicky nefunguje, ale štát by ju mal podporiť. Ide o podporu mladých ľudí, ktorí budú platiteľmi daní.
V Humennom bolo jedno dievča, ktoré chcelo ísť na školu, ale jeho rodičia nemali dostatok peňazí. Dievča by chcelo cestovať do Spišskej Novej Vsi, ale nemohlo, lebo by si musela zaplatiť cestovné, jedlo a ubytovanie. Tak musela ostať v Humennom na škole, ktorá ju nebavila a vopred vedela, že tento odbor nebude po škole robiť. Systém z nej vytvoril hneď od prvého ročníka nezamestnanú ženu, ktorá bude ešte aj nešťastná. Potom jej štát zaplatí rekvalifikáciu. Je to nezmyselný kolotoč.
Kedysi pritom migrácia fungovala. Pochádzam z Partizánskeho a tam bol obrovský internát, kde bývali žiaci z celého Slovenska, pretože sa vedelo, že tá škola je dobrá na obuvníctvo. A takýchto škôl bolo veľmi veľa. Toto je tá prirodzená racionalizácia siete. Ak má škola kvalitný program, riaditeľa, tak by sa mal štát postarať o to, aby ju navštevovali decká z celého Slovenska, aby rástla. Pritom naďalej dávajú peniaze do škôl, ktoré sú ekonomicky stratové. Je to úplný nezmysel - podporovať školy, len aby vydržali, pritom vyrábajú nezamestnaných.
Nie je problémom škôl aj zakonzervovanie systému? Do škôl nevstupujú mladí ľudia a starí učitelia sa držia zamestnania silou mocou a bránia prirodzenej generačnej obmene.
Aký je v súčasnosti kredit a možnosti učiteľa? Voľakedy som stál v pozore, keď mali prísť do školy moji rodičia. Teraz to skôr vyzerá tak, že učiteľ stojí v pozore pred rodičmi a niekedy aj pred žiakmi. Potrestanie žiaka za jeho neslušnosť, dokonca vulgárnosť? Kdeže, veď z neho rastie osobnosť, tak nech sa rozvíja slobodne, aj keď na úkor iných a najmä bez akejkoľvek úcty k autorite. To sme si my nedovolili. A ak áno, patrične nám to dali najavo učitelia, riaditeľ a najmä rodičia.
To sme si spôsobili tým, že sme školu otvorili rodičom a financiám. Ak rodič zafinancuje výmenu okien, tak riaditeľka nemá odvahu neposlať jeho syna do ďalšieho ročníka. A rozprávať sa o nástupných platoch učiteľa s vysokoškolským titulom je asi zbytočné.
