Biznis mali ako bokovku, dnes riadia Žurnál, Brot a Donio. Pomohol im aj Meško z Martinusu

Hoci sú len na prahu trid­siatky, za sebou majú veľa skúseností, ktoré v sebe spájajú obchod a marketing, zodpovedné podnikanie, dobrovoľnícke aktivity či crowdfunding. Ich cieľom je aktivizovať ľudí v pomoci komunitám, pomáhať poctivým remeselníkom a meniť Slovensko k lepšiemu.

Juraj Zamborský a Ivan Zaťko stoja za mnohými inšpiratívnymi projektmi – diár Žurnál, plagáty Poustre, ktoré zastrešujú cez firmu madebythe:, potom je to klub Hikemates a turistické útulne či kurátorské kníhkupectvo Brot Books Deli v Bratislave. Okrem nich sú za platformou Donio.

Pre TREND hovoria, kedy sa rozhodli, že skončia so zamestnaním a začnú sa venovať len vlastným projektom, ako majú rozdelený deň, aby stíhali riadiť viacero projektov, kde pre ne získavajú financie, a navyše sa delia o chyby, ktoré v biznise urobili. „Je jednoduché zapísať celú stranu ‚tudúčkami‘. Zložitejšie je vybrať z nich desať, ktoré za napísanie stoja. A ešte ťažšie je vybrať jednu, ktorá bude prioritou dňa,“ hovoria podnikatelia.

Fokus na vlastné

Už počas vysokoškolských čias ich to ťahalo ísť vlastnou cestou, či už v rámci projektov popri škole, alebo stáží v inovatívnych firmách. Akákoľvek pracovná skúsenosť pre nich nikdy nebola klasickým zamestnaním, keďže išlo o technologické firmy, ktoré rástli veľmi rýchlo. „Keď sme popri full time práci videli, ako nám rastie silná komunita vo vlastných projektoch, rozhodli sme sa ísť do toho naplno, pretože sme vždy chceli tvoriť vlastnú víziu a produkty, ktoré budú ľuďom pomáhať,“ hovorí pre TREND Juraj Zamborský.

Ani Ivanova šesťročná práca v oravskej firme MTS pre neho nebola bežným zamestnaním. Za ten čas vyrástla z 250 na 550 ľudí. „V malom tíme sme nastavovali procesy, marketing, inovácie, rozbiehali pobočky v Liptovskom Mikuláši a Banskej Bystrici. Počas pandémie však zavážila túžba pracovať s komunitou okolo Žurnálu a rozvíjať niečo vlastné,“ konštatuje Ivan.

Zdroj: MICHAL SMRČOK

Nevýhodou „bokoviek“ bolo, že väčšinu úloh chalani doťahovali po práci či skoro ráno, čo sa dá robiť iba istý čas. Pochopili, že musia dať niečomu prioritu. To, kedy bude správny čas na odchod, nevedeli. Prišlo to postupne, ako sa projektom čoraz viac darilo a oni videli ich potenciál. Čo pri vzniku každého projektu uchopili ihneď, bola ich dlhodobá vízia, ktorá sa neustále kreuje, a taktiež hodnoty, na ktorých stoja.

Dnes si pri väčšine projektov vedia flexibilne nastaviť, kedy sa čomu venovať viac a kedy menej. Na každý projekt smerujú v rôznych obdobiach iný dôraz. Čo sa nemení, je spôsob, ako plánujú. „Viacročné a ročné ciele plánujeme po kvartáloch a následne v jednotlivých týždňoch. S každým tímom z projektov máme oddelené týždenné mítingy, ktoré majú pevnú štruktúru a priestor na diskusiu. S Ivanom si tiež zvykneme pravidelne volať jeden na jedného, vtedy riešime strategické veci,“ vysvetľuje Juraj.

Tímy sa v priebehu rokov rozrástli a každý má svoje kompetencie aj riadenie. Spoločne je v ekosystéme ich projektov asi 25 ľudí, väčšina externe a na diaľku. „Bežný deň sa začína tak, že po rannom telefonáte s asistentom riešim priority v Doniu, potom v Žurnáli či Hikemates a zakončím to Brotom. Doobeda sa sústredím na hlbokú prácu, nikto sa mi nedovolá a neriešim ani operatívu. Na to je čas poobede spolu s poradami,“ opisuje pracovnú rutinu Ivan.

Od diára k útulniam