Andrej Babiš: Bezo mňa by Agrofert neexistoval

Agrofert, ktorý začínal ako dcéra slovenského Petrimexu, je najväčšou skupinou v českej chémii. Z čoho ste ho vybudoval?

Na začiatku mal Agrofert stotisíc korún základného imania. Potom prišiel politický príkaz odstrániť šéfa Petrimexu Antona Rakického. Skupina ľudí, ktorí sprivatizovali slovenskú chémiu, sa do toho pustila. Aj sa im to podarilo, keď získali podporu niektorých českých akcionárov [slovenské a české chemické podniky boli akcionármi Petrimexu – pozn. TREND]. Odvolali nás a bolo jasné, že Petrimex už Agrofert nechce podporovať. Vtedy prišlo k zvyšovaniu základného imania. O.F.I. bol partnerom, ktorý nám zabezpečil finančné linky.

Andrej Babiš (48) študoval na ženevskom gymnáziu, keďže jeho otec bol zástupcom ČSSR pri obchodnej organizácii GATT. Neskôr vyštudoval VŠE v Bratislave a nastúpil do podniku zahraničného obchodu Petrimex. V rokoch 1985 až 1990 zastupoval spoločnosť v Maroku, potom bol zástupcom jej riaditeľa a členom predstavenstva. V roku 1994 založil v Prahe Agrofert ako dcérsku spoločnosť Petrimexu. O rok neskôr ho odvolali z vedenia Petrimexu, vplyv v Agroferte si však za pomoci švajčiarskych investorov udržal a skupinu expanziou priviedol k minuloročným tržbám takmer 50 miliárd českých korún.

To sporné zvyšovanie základného imania vám niektorí nevedia zabudnúť...

Viem, lenže Agrofert som vymyslel ja. Meno aj celý projekt. Bezo mňa by nikdy neexistoval. Keby ho bol Marián Mojžiš ovládol, bol by skončil ako Petrimex. V rokoch 1991 až 1995 som pre Petrimex vytvoril 600 miliónov korún zisku. Vždy som pracoval naplno, či som bol majiteľ alebo nie. Vytvoril som obrovské hodnoty a vykopli ma, nedali mi ani zápočtový list, ani odmenu. Podpísali mi dovolenku a už som sa tam nevrátil.

Prečo Petrimex takto skončil?

Pretože je to o ľuďoch. Politické strany tvoria ľudia, aj biznis sú ľudia. Že to takto dopadlo, bolo aj chybou A. Rakického, lebo nevedel, ako sa integrovať s riaditeľmi podnikov a pritiahnuť ich do projektu. Odišlo odtiaľ plno šikovných ľudí a darí sa im.

Vy teraz od Ameropy kupujete desaťpercentný podiel na Agroferte?

Nie od Ameropy, ale od O.F.I. Ameropa nemala majoritu. Nás O.F.I. vlani mylne informovali, mysleli si, že Amerope predajú 50 percent. Potom však Ameropa zistila, čo majorita znamená – povinné odkúpenie akcií, zaradenie do konsolidácie, problémy s bankami. Nemali sme ani jednotný názor na privatizáciu Unipetrolu. Oni teda nakoniec nekúpili 50, ale iba 40 percent akcií Agrofertu, čiže majú 45-percentný podiel, O.F.I. ostalo desať a ja som mal 45 percent. Teraz kupujem tých desať percent.

Kto je švajčiarska Ameropa?

Mnohí z toho robia bublinu, ale ide o rodinnú firmu, založenú v roku 1948 otcom Felixa Zivyho, ktorý je teraz hlavný vlastník a má 91 rokov. Jeho syn Andreas má okolo štyridsať. Spoločnosť vlastní viacero firiem po svete, napríklad plniareň minerálok Römerquelle v rakúskom Prellenkirchene pri slovenských hraniciach a ďalšie podniky poľnohospodárskeho a potravinárskeho charakteru. Tu si niekto myslí, že rodinná firma je nejaká zvláštnosť. Ja neviem presne, ako to tam majú usporiadané. Viem, že starý pán niečo vlastní, má štyri deti a majú to tam nejako podelené. Nemajú dôvod zverejňovať to, načo by to niekomu hovorili?

Je firma ako Agrofert dlhodobo udržateľná na globálnom trhu? Akú má šancu odolať tlakom svetových koncernov?

Môžu nás tlačiť cenou, keby chceli. Mohli by nás finančne zničiť, ak by dlhé roky držali ceny umelo dolu. Ich vlastníci by však tým boli tiež postihnutí, nemajú záujem mať takúto stratu.

Jednou z ciest, ako posilniť pozíciu skupiny, je kúpa Unipetrolu. Môže z nej ešte zísť?

Závisí to od vyjadrenia Úradu na ochranu hospodárskej súťaže (UOHS) a od dohodnutia dodávok surovín. Ťažko si niekto kúpi fabriku bez zabezpečenia surovín. Koncom mája došlo k zastaveniu dodávok do českej chémie. Uvoľnilo sa to až o dva dni.

Budete mať Unipetrol čím zaplatiť?

Stále sa hovorí o platení, ale našou podmienkou je súhlas UOHS. Kým to nie je, niet čo platiť.

Čo to brzdí?

Unipetrol je spleťou asi 50 firiem a my spleťou približne 60 firiem. To nie je jednoduchá transakcia ako ČEZ alebo Transgas. Je to prepletené aj cez dodávky surovín. Môže to trvať aj tri mesiace, ale novinári sa to snažia spolitizovať a využívať prípad Unipetrol na útoky proti vláde.

Je to však aj politické rozhodnutie sprivatizovať takú veľkú firmu. Nejde len o cenu, ale aj o to, kto bude mať vplyv, a o medzinárodné väzby…

Áno, ale naša česko-slovenská mentalita je zlikvidovať ľudí, ktorí nejako vybočia z radu. Prečo sú dnes všetci proti Klausovi, prečo má problémy Železný? Potrebujeme ich udupať. Potom už nikto nebude vyčnievať a budeme si všetci rovní ako kedysi. Budeme mať všetci rovnaké auto, záhradu, motorku a budeme všetci šťastní. Možno keď ten Unipetrol nekúpim, budú šťastní, budú mať radosť. A možno aj ja budem mať radosť.

Prečo?

Unipetrol mal v minulom roku o sto percent horšie výsledky ako my. Je 4,2-krát vyššie zadĺžený ako Agrofert. Najali sme si najväčšiu investičnú banku sveta na to, aby nám urobila analýzu. Je to, samozrejme, komplikovaná transakcia.

Nie je problémom zadlženosť Unipetrolu? Majitelia dlhopisov zrejme budú žiadať ich predčasné splatenie...

S tým sme počítali. Štyri miliardy sa viažu na našu časť a trochu menej je na Benzinu, to preberie ten, kto ju kúpi.

Máte už pre ňu záujemcov?

Benzinu chcú viacerí, ide im hlavne o Benzinu.

Prečo potom Shell a Agip odskočili od zvýšenia svojho podielu v Českej rafinérskej?

Lebo je to bez Benziny. V momente, keď by ju niekto predával spolu s Benzinou, o to záujem bude. O čo je záujem? O trh, sieť čerpacích staníc. Rafinérií je prebytok – Schwechat, Slovnaft, Plock, Ingolstadt, Leuna...

Takže platí ten model, že rafinérsku časť predáte a zaplatíte dlhy Unipetrolu? No čo keď Agip a Shell nebudú mať záujem?

Platí, tri firmy odmietli Českú rafinérsku v rámci predkupného práva. Conoco však jasne povedalo, že Českú rafinérsku nechce, pretože ešte nie sú dohodnuté ceny produktov. Ak to však bude v balíku s Benzinou, bude to niečo iné.

Pred časom ste vyhlásili, že kúpou Unipetrolu ste skončili investície Agrofertu v Česku a že sa obrátite na východ. Hneď nato ste však kúpili chemičku v nemeckom Piesteritzi...

Hovorili sme, že budeme podnikať v strednej Európe okolo Českej republiky. Kúpili sme to a sme radi. V ten deň, keď sa zastavili dodávky surovín Unipetrolu, sme mohli zavolať do Piesteritzu a poslali nám čpavok. Zachránili nás.

Má zmysel kupovať fabriku v Nemecku, keď o niekoľko rokov budú ČR a Slovensko tiež v EÚ a výrobné náklady tu budú stále nižšie ako v Nemecku?

Pokiaľ ide o náklady, nie je to jednoznačné. Najdôležitejší je zemný plyn a trh je v Nemecku liberalizovaný. Na druhej strane do tej fabriky nemecký štát investoval zhruba 200 mil. eur [8,5 mld. Sk] a bývalý majiteľ Degussa ďalších 40 mil. eur [1,7 mld. Sk]. Je bez úveru, zmodernizovaná, potrebné investície sú urobené.

Aké sú rozvojové zámery Agrofertu na Slovensku?

Budeme stabilizovať skupinu, pretože sme rýchlo expandovali a máme veľa vecí, ktoré treba dať do poriadku. Takže máme ešte veľa práce v rámci toho, čo máme.

Predsa sa však zúčastňujete na tendri na predaj vyše 90-percentného balíka akcií Istrochemu. Aký prínos má mať pre Agrofert?

Ide o integráciu s Dezou, ktorá vyrába benzén a dodáva to do Ostravy, odkiaľ Istrochemu dodávajú suroviny na gumárske chemikálie. Sú tam aj pesticídy, výroba výbušnín. No pravda je, že z dlhodobého hľadiska fabrika v rámci mesta nemá veľkú šancu, ak začnú ekologické pravidlá EU naozaj platiť. Je to veľmi rizikové. Potrebujú hlavne investovať do výroby gumárskych chemikálií, ktoré sú najväčším prínosom. Bývalí majitelia investovali iba do informačného systému.

Čo je teda na nej zaujímavé? Pozemky?

Pre nás je to zaujímavé ako investícia, charakteristická pre našu skupinu. Usilujeme sa kupovať fabriky v nie dobrom stave za rozumnú cenu, potom realizovať reštrukturalizáciu a tým vytvoriť pridanú hodnotu. To bol prípad Aliachemu a aj ostatných investícií. Iné je kupovať fabriky na Západe, je to aj iná cenová kategória. Predaj Istrochemu určite nie je o miliardách.

V tendri o Istrochem si budete konkurovať s Duslom Šaľa, firmou predsedu Dozornej rady Agrofertu Jozefa Kollára. Nespojíte sa?

Neuvažovali sme o tom.

Čo vás s J. Kollárom spája?

Sme partneri, máme spoločnú firmu na Slovensku, dodávajú nám do ČR...

Je to však jeden z ľudí, ktorí podporovali Mečiarovu vládu, a patrí do skupiny, ktorá vás odvolala z Petrimexu...

Je stále predsedom našej dozornej rady, aj keď už nie sú akcionári. Robíme biznis. Človek sa musí od toho oslobodiť, že ma J. Kollár kedysi odvolával z Predstavenstva Petrimexu. Neznamená to, že si to budem celý život pamätať alebo s ním nebudem obchodovať. Celé je to o biznise. Michal Ľach z Chemosvitu je môj kamarát, vozil som ho ešte v Petrimexe v Maroku po Sahare, mali sme tam klientov na celofán a nemám s tým problém. Neboli sme skrátka na správnej strane, keď sa na Slovensku privatizovalo.

Priateľstvo vtedy nemá hodnotu, keď je každý na inom brehu?

Priateľstvo? Nedá sa hovoriť o priateľstve. Sme aj iná generácia, ale máme korektné vzťahy. Máme tu s J. Kollárom spoločnú firmu a nevidím v tom žiadny problém. V Istrocheme sme konkurenti, ale taký je život.

Keby ste v tých rokoch boli na správnej strane, boli by ste teraz etablovaný na Slovensku?

No rozhodne, a za podstatne menších nákladov... Kritizuje sa, že V. Mečiar rozdal podniky svojim priaznivcom, ale bolo pozitívne, že to dostali skoro zadarmo. Nemuseli tie fabriky zodrať z kože alebo položiť, ako to bolo v Česku. Tam všetci prišli bez kapitálu, vytiahli z toho peniaze a potom to padlo. Tu tie fabriky neboli privatizáciou také spustošené.

Aké sú šance slovenskej a českej chémie v globálnom biznise?

Koncentrácia je veľká, ale každý spotrebiteľ chce mať výber, takže to má určité hranice. Vláda by však mala chrániť svojich podnikateľov. Do ČR sa napríklad importujú dotované potraviny, ktoré ničia českých výrobcov. Žiadame preto kvóty na ochranu domácich výrobcov. Amerika alebo Európska únia sa s niekým maznajú? Vyhlásia antidumpingové opatrenia, chránia si trh. Najlepšie chráneným trhom je Švajčiarsko. Choďte tam a skúste si kúpiť francúzsku čokoládu alebo nemecké lieky! Nekúpite si. Nikdy. Tá predstava, že na nás v EÚ každý čaká, je politicky príťažlivá a naozaj to má veľa výhod. Následky však môžu byť v niektorých oblastiach dramatické.

Chránia politici dostatočne záujmy podnikateľov? Alebo sú pri vyjednávaní s EÚ príliš mäkkí?

Snažia sa, ale ide hlavne o poľnohospodárstvo. Celá únia je o poľnohospodárstve, o dotovaných potravinách. Navrhujú nám, aby sme dostali po vstupe iba 25 percent dotácií a do desiatich rokov sto percent. Kto však zabezpečí, aby naši roľníci tých desať rokov prežili? Prečo nedostaneme všetky výhody, keď máme byť plnohodnotným členom EÚ? Dotýka sa to pracovných povolení, dotácií... Budeme platiť hneď ako člen, ale dostávať iba toľko, koľko sa podarí vybojovať. A čo sa podarí, to je všetko o ľuďoch, či sa vedia dohovoriť, ako sa vedia vyjadriť, či vedia dobre komunikovať, či sú obratní vyjednávači, obchodníci.

Ako sa vám politici javia, keď s nimi komunikujete?

Príliš s nimi nekomunikujem. V Česku je ten problém, že keď sa privatizovalo, politici sa radi ukazovali s priemyselníkmi. Potom väčšina z nich skrachovala, takže sa začali báť, že keď niekto uvidí politika s podnikateľom, hneď sa začne hovoriť o korupcii. Pritom lobing je legitímnou vecou. Stále hovorím, že zamestnávam v ČR trinásťtisíc ľudí, mám 55 firiem, vytvorili sme už možno šesť miliárd korún zisku, štátu sme odviedli veľa daní a poistných platieb. Takže je legitímne, aby som hovoril so štátnymi orgánmi, že sa ako výrobca cítim ohrozený napríklad dovozom lacných hnojív z Ruska. Politici by mali vedieť, aký je vplyv určitých vecí na ekonomiku –napríklad silnej koruny.

FOTO – ČTK